.ktorýsi portugalský kráľ dal postaviť tri lode, dal ich naplniť všetkým potrebným a posadil do každej z nich po dvanásť pisárov. Prikázal im, zaopatreným potravinami na štyri roky, aby plávali, ako najďalej je to možné, počas štyroch rokov, a aby na každej lodi zapisovali, čo uvidia, k akým pustým krajinám priplávajú a čokoľvek nepriaznivé na mori okúsia. Po dvoch rokoch, čo brázdili morské vlny, ocitli sa v akýchsi temnotách a vyplávali z nich až po dvoch nedeliach. Keď potom dlhý čas plávali, už z diaľky videli, ako sa oceán zdvihol hrozným vlnobitím, veľkým ako skaly alebo hory, vystupujúcim, ako sa zdalo, až do oblakov. Všetkých sa zmocnil hrozný strach, ako keby prichádzal deň Posledného súdu. Z tých búrlivých vĺn sa po dvoch rokoch do Lisabonu vrátila iba posádka jednej z troch lodí, celkom zošedivená a predčasne zostarnutá. Zhruba tak opísal začiatky portugalských zámorských výprav Václav Šašek z Bířkova, český šľachtic, spisovateľ a účastník mierového posolstva kráľa Jiřího z Poděbrad kráľovi portugalskému vo svojom cestopise Deník o jízdě a putování pana Lva z Rožmitálu a z Blatné z Čech až na konec světa. Prvé pokusy preniknúť dovnútra Afriky námornou cestou, a obísť tak nepreniknuteľný arabský múr na severe kontinentu, však neuskutočnili Portugalci a nebolo to ani v spomínanom pätnástom storočí. Tohto plánu sa chopili už v roku 1291 bratia Vivaldiovci, janovskí moreplavci. Dvoma galérami sa vybrali Atlantikom popri africkom pobreží smerom na juh. No, stratili sa v šírom mori, ktorého hranice nepoznal v tých časoch nikto, nevynímajúc azda ani samotného Boha. Podľa všetkého, okolo roku 1456 k brehom neobývaného a dovtedy nepoznaného ostrova Boa Vista napokon doplával kupec benátsky, moreplavec v službách Portugalcov, Alvise da Cadamosto. Zrodili sa tak Kapverdy a portugalská koloniálna ríša.
.na ostrove Boa Vista
,,Bo noiti, bu ta papia Kriolu? Da-n lisensa. sin? Nau?” Prečo mi tu nikto nerozumie? Veď sa pýtam po kreolsky kreolov, či hovoria po kreolsky. A väčšina sa hlási na Kapverdoch práve k tomuto pôvodu či tomuto jazyku. Väčšina miešancov, ale aj väčšina černochov, podľa mňa. Potom kde je problém? A čo keď je táto málo osvetlená nočná krčma v dedine Sal Rei, mimochodom v sídelnom meste ostrova Boa Vista, miestom tajného stretnutia príslušníkov nejakého doteraz neobjaveného kmeňa hovoriaceho neznámym jazykom? Hurá, stanem sa novým Livingstonom! Nevzdávam sa však. Veď načo som sa toľko učil tú kreolčinu? A verte mi, let sem nebol až taký krátky. ,,Nha nomie e Róbert.” To už zaberá. ,,Roberto Carlos?” “Nie, vlastne nau!” Ale keď už sme pri futbale, mohol by som sa ich spýtať, či nevedia, ako hrali naši s Poliakmi. Alebo aký je ich názor na zavraždenie posledného ozajstného portugalského kráľa spred sto rokov, keď už sme pri tých Carlosoch. A dokážem si vôbec tým jazykom namiešaným z portugalčiny a západoafrických dialektov objednať aspoň pivo, keď už nič iné? Strela. Do jednej, potom aj do druhej nohy. Strela, tak sa volá to ich pivo. Chutí mi to prvé, aj to druhé, a chutí aj ostatným štamgastom. Hlavne z mojho krígľa, stačí sa k nemu otočiť chrbtom a už má úspech. Nič to. Ale prečo nehovoria po kreolsky? „Shot.” Prekladám im aspoň tú Strelu do najrozšírenejšieho svetového jazyka. Môj preklad zle pochopili, zdá sa mi, a radšej sa im už chrbtom neotáčam. Nezaberá ani Bob Marley a tá jeho „I Shot the Sheriff”. Čo tu chce ten beloch, strieľať? A akým jazykom tu na nás celý čas hovorí? „Kriolu,” poznamenávam. Čo si tu z nás ten beloch strieľa? A keď už toto je kreolčina, tak potom nejaké iné neznáme nárečie z nejakého iného neznámeho ostrova súostrovia. Boaviština to určite nie je. A teraz sa oni môžu cítiť ako Livingstonovia. Mal som sem radšej chodiť s tým Talianom Cadamostom v tom pätnástom storočí. Bol by som mal počas cesty sem na tú kreolčinu niekoľko mesiacov a nie len zopár hodín.
.niekoľko storočí
,,Zem na obzore! Zem na obzore! Kapitán, to je ale pekný pohľad!” Čo čert nechcel, ostrov bol zrazu premenovaný na Pekný Pohľad. Boa Vista pôvodne pokrstená ako S. Cristovăo a oficiálne objavená 3. mája 1480. Týchto 620 štvorcových kilometrov zeme nikoho, pripomínajúcej kus Mesiaca spadnutého do Atlantického oceána, začali Portugalci osídľovať až koncom pätnásteho storočia. Prvým obyvateľom ponúkal tento tropický vulkanický ostrov pod pláštikom nádherných bielych piesočnatých pláží nehostinnú krajinu čiernych kameňov, saharskej púšte a vyprahnutej zeme. Krajinu pramálo spoločnú s pomenovaním okolitého súostrovia Cabo Verde čiže Zelený mys. Prvými osadníkmi bolo zopár pastierov a neskôr taktiež skupinka takzvaných nových kresťanov, čo boli vlastne židovskí konvertiti vyhnaní inkvizíciou až sem na koniec sveta. Chovateľov oviec či kôz tu nečakala žiadna budúcnosť, rovnako ani černochov ulovených a dovezených zo západnej Afriky. A práve pri bezohľadnom obchodovaní s otrokmi zohrali židovskí Boavisťania neslávne smutnú rolu. Ach, ako rýchlo je len človek schopný zabudnúť na svoje vlastné utrpenie a spôsobovať rovnaké utrpenie iným. Súostrovie bolo dôležitým prekladiskom týchto bytostí určených ako tovar do ďalších portugalských, a potom aj anglických kolónií. Tú bolesť Afriky doteraz počuť z kapverdskej morny, hudobného štýlu pochádzajúceho práve z nášho ostrova a zmiešaného z čiernych nárekov a bielej gitary. Len sa na chvíľku započúvajte do smutných pesničiek Cesarie Evory. V tej hudbe však nájdete aj beznádej bielych vysídlencov, vyhnancov a trestancov, vojakov, úradníkov či obchodníkov zabudnutých a zaživa pochovaných v tomto zapadákove. A vzájomným zmiešaním všetkých tých na seba odkázaných čiernych a bielych nešťastníkov, ale aj návštevami rôznych rojkov, dobrodruhov a pirátov, vznikli samotní kapverdskí kreoli. Na ostrove Boa Vista ich v súčasnosti aj spolu s černochmi žije ledva päťtisíc, čo je asi len jedno percento všetkých obyvateľov súostrovia. V posledných rokoch sa tu však ukotvilo aj množstvo Talianov, ktorí sú opäť po päťstoročnej jednotvárnej histórii ostrova, točiacej sa okolo ťažby soli, znamením, že sa niečo deje. Už sa buduje turistický raj, zabudnite na peklo.
.nebo a peklo
,,Ver ár jú from, maj frend?” Bože, koľkokrát som už za posledné dni počul túto „preambulu" pouličných predajcov všelijakých zbytočností. Čo všetko len ukrývajú tí kšeftári s inštinktom prastarých savanských lovcov a zberačov v tých svojich náplecných batôžkoch. ,,Afrikán art, roleks, šanel?” Nie, neprosím si! ,,Your pictures are bad pictures.” Nerozumieš, že predávaš škaredé atrapy rôznych afrických obrazov, nefunkčné napodobeniny hodiniek a kolínsku vodu namiesto parfému? ,,Gúd prajs, maj frend.” No, dobrá cena. Skôr cena za to, že ma máš za blázna, čo? Veď prečo by sa nejaký normálny človek pri zmysloch trepal z takej diaľky až sem, kde dokopy nič nie je, len horúčavy a horúčky. Čo by len on dal za útek z tohto väzenia. Neprekvapí, že viac Kapverďanov žije za hranicami svojej krajiny ako na tomto súostroví. Horúčky? Tie môžete mať ako bonus k tunajším teplotám, vlhkosti vzduchu a hnačkám. Keď ste dieťaťom šťasteny alebo nápadníkom fortúny, tak to máte po dvoch-troch dňoch v suchu. Okrem toho potrebujete ešte na schladenie horiaceho tela množstvo mokrých uterákov, čo môže byť problém na tomto ostrove, kde je všetkého nedostatok. S uterákmi a ostatnými handrovinami, prepytujem výlučne značkovými, by tu problém ani nebol, veď už aj sem dorazili Číňania. S tečúcou vodou je to už horšie. Našťastie, ja som tieto dni odkrútil v príjemnom hostinci pre nepríjemné chvíle, kde bol dostatok jedného aj druhého. Napokon, veď aj tie zdravotné problémy sú vlastne len daňou za prekrásne pláže a tyrkysové more, daňou za pocit, že sa na chvíľu aj vy môžete stať Cadamostom. A hlavne daňou za naivitu, že biela majonéza patrí k čiernej Afrike.
A čo keď patrí? Veď aj moje fotky z Boa Visty sú čiernobiele. Také, akým je aj tento ostrov, ležiaci kúsok na sever od rovníka a ešte menší kúsok na západ od afrického pobrežia. Na zemepisnej šírke a dĺžke 16°N 23°W.
.na ostrove Boa Vista
,,Bo noiti, bu ta papia Kriolu? Da-n lisensa. sin? Nau?” Prečo mi tu nikto nerozumie? Veď sa pýtam po kreolsky kreolov, či hovoria po kreolsky. A väčšina sa hlási na Kapverdoch práve k tomuto pôvodu či tomuto jazyku. Väčšina miešancov, ale aj väčšina černochov, podľa mňa. Potom kde je problém? A čo keď je táto málo osvetlená nočná krčma v dedine Sal Rei, mimochodom v sídelnom meste ostrova Boa Vista, miestom tajného stretnutia príslušníkov nejakého doteraz neobjaveného kmeňa hovoriaceho neznámym jazykom? Hurá, stanem sa novým Livingstonom! Nevzdávam sa však. Veď načo som sa toľko učil tú kreolčinu? A verte mi, let sem nebol až taký krátky. ,,Nha nomie e Róbert.” To už zaberá. ,,Roberto Carlos?” “Nie, vlastne nau!” Ale keď už sme pri futbale, mohol by som sa ich spýtať, či nevedia, ako hrali naši s Poliakmi. Alebo aký je ich názor na zavraždenie posledného ozajstného portugalského kráľa spred sto rokov, keď už sme pri tých Carlosoch. A dokážem si vôbec tým jazykom namiešaným z portugalčiny a západoafrických dialektov objednať aspoň pivo, keď už nič iné? Strela. Do jednej, potom aj do druhej nohy. Strela, tak sa volá to ich pivo. Chutí mi to prvé, aj to druhé, a chutí aj ostatným štamgastom. Hlavne z mojho krígľa, stačí sa k nemu otočiť chrbtom a už má úspech. Nič to. Ale prečo nehovoria po kreolsky? „Shot.” Prekladám im aspoň tú Strelu do najrozšírenejšieho svetového jazyka. Môj preklad zle pochopili, zdá sa mi, a radšej sa im už chrbtom neotáčam. Nezaberá ani Bob Marley a tá jeho „I Shot the Sheriff”. Čo tu chce ten beloch, strieľať? A akým jazykom tu na nás celý čas hovorí? „Kriolu,” poznamenávam. Čo si tu z nás ten beloch strieľa? A keď už toto je kreolčina, tak potom nejaké iné neznáme nárečie z nejakého iného neznámeho ostrova súostrovia. Boaviština to určite nie je. A teraz sa oni môžu cítiť ako Livingstonovia. Mal som sem radšej chodiť s tým Talianom Cadamostom v tom pätnástom storočí. Bol by som mal počas cesty sem na tú kreolčinu niekoľko mesiacov a nie len zopár hodín.
.niekoľko storočí
,,Zem na obzore! Zem na obzore! Kapitán, to je ale pekný pohľad!” Čo čert nechcel, ostrov bol zrazu premenovaný na Pekný Pohľad. Boa Vista pôvodne pokrstená ako S. Cristovăo a oficiálne objavená 3. mája 1480. Týchto 620 štvorcových kilometrov zeme nikoho, pripomínajúcej kus Mesiaca spadnutého do Atlantického oceána, začali Portugalci osídľovať až koncom pätnásteho storočia. Prvým obyvateľom ponúkal tento tropický vulkanický ostrov pod pláštikom nádherných bielych piesočnatých pláží nehostinnú krajinu čiernych kameňov, saharskej púšte a vyprahnutej zeme. Krajinu pramálo spoločnú s pomenovaním okolitého súostrovia Cabo Verde čiže Zelený mys. Prvými osadníkmi bolo zopár pastierov a neskôr taktiež skupinka takzvaných nových kresťanov, čo boli vlastne židovskí konvertiti vyhnaní inkvizíciou až sem na koniec sveta. Chovateľov oviec či kôz tu nečakala žiadna budúcnosť, rovnako ani černochov ulovených a dovezených zo západnej Afriky. A práve pri bezohľadnom obchodovaní s otrokmi zohrali židovskí Boavisťania neslávne smutnú rolu. Ach, ako rýchlo je len človek schopný zabudnúť na svoje vlastné utrpenie a spôsobovať rovnaké utrpenie iným. Súostrovie bolo dôležitým prekladiskom týchto bytostí určených ako tovar do ďalších portugalských, a potom aj anglických kolónií. Tú bolesť Afriky doteraz počuť z kapverdskej morny, hudobného štýlu pochádzajúceho práve z nášho ostrova a zmiešaného z čiernych nárekov a bielej gitary. Len sa na chvíľku započúvajte do smutných pesničiek Cesarie Evory. V tej hudbe však nájdete aj beznádej bielych vysídlencov, vyhnancov a trestancov, vojakov, úradníkov či obchodníkov zabudnutých a zaživa pochovaných v tomto zapadákove. A vzájomným zmiešaním všetkých tých na seba odkázaných čiernych a bielych nešťastníkov, ale aj návštevami rôznych rojkov, dobrodruhov a pirátov, vznikli samotní kapverdskí kreoli. Na ostrove Boa Vista ich v súčasnosti aj spolu s černochmi žije ledva päťtisíc, čo je asi len jedno percento všetkých obyvateľov súostrovia. V posledných rokoch sa tu však ukotvilo aj množstvo Talianov, ktorí sú opäť po päťstoročnej jednotvárnej histórii ostrova, točiacej sa okolo ťažby soli, znamením, že sa niečo deje. Už sa buduje turistický raj, zabudnite na peklo.
.nebo a peklo
,,Ver ár jú from, maj frend?” Bože, koľkokrát som už za posledné dni počul túto „preambulu" pouličných predajcov všelijakých zbytočností. Čo všetko len ukrývajú tí kšeftári s inštinktom prastarých savanských lovcov a zberačov v tých svojich náplecných batôžkoch. ,,Afrikán art, roleks, šanel?” Nie, neprosím si! ,,Your pictures are bad pictures.” Nerozumieš, že predávaš škaredé atrapy rôznych afrických obrazov, nefunkčné napodobeniny hodiniek a kolínsku vodu namiesto parfému? ,,Gúd prajs, maj frend.” No, dobrá cena. Skôr cena za to, že ma máš za blázna, čo? Veď prečo by sa nejaký normálny človek pri zmysloch trepal z takej diaľky až sem, kde dokopy nič nie je, len horúčavy a horúčky. Čo by len on dal za útek z tohto väzenia. Neprekvapí, že viac Kapverďanov žije za hranicami svojej krajiny ako na tomto súostroví. Horúčky? Tie môžete mať ako bonus k tunajším teplotám, vlhkosti vzduchu a hnačkám. Keď ste dieťaťom šťasteny alebo nápadníkom fortúny, tak to máte po dvoch-troch dňoch v suchu. Okrem toho potrebujete ešte na schladenie horiaceho tela množstvo mokrých uterákov, čo môže byť problém na tomto ostrove, kde je všetkého nedostatok. S uterákmi a ostatnými handrovinami, prepytujem výlučne značkovými, by tu problém ani nebol, veď už aj sem dorazili Číňania. S tečúcou vodou je to už horšie. Našťastie, ja som tieto dni odkrútil v príjemnom hostinci pre nepríjemné chvíle, kde bol dostatok jedného aj druhého. Napokon, veď aj tie zdravotné problémy sú vlastne len daňou za prekrásne pláže a tyrkysové more, daňou za pocit, že sa na chvíľu aj vy môžete stať Cadamostom. A hlavne daňou za naivitu, že biela majonéza patrí k čiernej Afrike.
A čo keď patrí? Veď aj moje fotky z Boa Visty sú čiernobiele. Také, akým je aj tento ostrov, ležiaci kúsok na sever od rovníka a ešte menší kúsok na západ od afrického pobrežia. Na zemepisnej šírke a dĺžke 16°N 23°W.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.