.ako samých seba vidia ľudia, ktorí boli v 80. rokoch tvárou normalizačného režimu? Cítia vinu? Dokážu o svojej minulosti otvorene hovoriť a nemajú sa potrebu ospravedlniť? Vytypovali sme si pár takých ľudí, oslovili sme pamätníkov a konfrontovali sme ich s vlastnou minulosťou. Jedinou podmienkou bolo, aby išlo o ľudí, ktorí na konci 80. rokov boli presvedčenými komunistami, správali sa podľa toho a keby to bolo len na nich, dnes si žiadne výročie nepripomíname.
Príkladov ľudí, ktorí boli verejne činní v 80. rokoch a sú verejne činní dodnes, je mnoho. Sú známe príbehy mladokomunistov typu premiéra Fica a ministra Maďariča, transformovaných komunistov Petra Weissa či Pavla Kanisa, novinárov či akademikov. Ale nemalo by sa zabúdať ani na ďalších.
.komu som čo urobil?
Je krátko popoludní, pred chvíľou sa v budove parlamentu skončilo zasadnutie Výboru pre obranu a bezpečnosť. V tomto výbore sedia aj dvaja muži, ktorí tak ako dnes, aj pred 20 rokmi sedeli na opačných póloch. Tým prvým je Viliam Jasaň, nevýrazný poslanec strany Smer, ktorý sa okrem politiky venuje aj biznisu, najmä podnikaniu so strážnou službou. Tým druhým je Vladimír Palko, bývalý minister vnútra a dnes poslanec KDS. „Jasaňa si pamätám z novembra roku 1989, zastupoval vtedy v Petržalke KSČ pri okrúhlom stole,“ hovorí Palko. Komunisti boli vtedy donútení rokovať s VPN a zástupcami budúceho KDH, zo svojich pozícii však ustupovali len veľmi pomaly. „Jasaň bol typickým reprezentantom režimu, bol vtedajšou tvárou komunizmu v Petržalke,“ spomína Palko. Pristupujeme k poslancovi Jasaňovi, je to vysoký muž robustnej postavy, a žiadame ho o krátky rozhovor. Keď však zmienime tému, nemá čas a rozpráva sa s nami iba po ceste k východu z parlamentnej budovy. „Ja som nebol na opačnej strane, veľa komunistov verilo v zmenu. Nebol som ani žiadnou tvárou režimu, ani som ho nereprezentoval, a teda nemám sa s čím ani vyrovnať,“ odpovedá zadýchaným hlasom počas chôdze. Skúšame to inak, pýtame sa na pocit viny, potrebu ospravedlniť sa: „Komu som ja čo urobil? Ak si dobre pamätáte, SDĽ sa ospravedlnila a pre mňa to už nie je žiadna téma,“ dodáva inak pokojným hlasom. Na výhrady muž s titulom RSDr. len poznamená, „je to váš názor, ja vám ho neberiem.“ O pár sekúnd už vidíme len jeho chrbát, ako nmíňa Kulichovu komunistickú sochu pred budovou Národnej rady, ktorá pripomína výročie komunistického puču z roku 1948.
.nemáme sa o čom rozprávať
Budova Slovenskej národnej galérie je jednou z najškaredších jaziev Bratislavy. V jej administratívnej časti, ktorá má vchod od hotela Devín, sedí aj Ľubomír Podušel. Prešedivený šesťdesiatnik a bývalý ideologický námestník riaditeľa SNG do roku 1989, dnes autor početných monografií a zamestnanec oddelenia pre výchovu a vzdelávanie. Stretnutie sme si dohodli telefonicky na 9. hodinu ráno. Vstupujeme na recepciu, predstavujeme sa a vrátnik nás vyzýva počkať. Bývalý súdruh Podušel prichádza svižným krokom po schodoch, s delonovsky rozopnutým gombíkom na košeli a začne s tým, že novinára vyzve, aby mu ukázal svoj novinársky preukaz. Novinár sa ho pýta, že koho čaká, keď sa včera telefonicky dohodli a Podušel okamžite zaútočí na jeho osobu a .týždeň. Nedáme sa odradiť a ukazujeme mu list z polovice 80. rokov s jeho podpisom, v ktorom riaditeľa SNG žiada, aby výstava umelcov Sikoru, manželov Bočkayovcov, Tótha, Fischera, Čarného a Hulíka nebola povolená, keďže ich tvorba je „v rozpore s kultúrnopolitickou orientáciou KSČ v oblasti výtvarného umenia“. Záver porady u riaditeľa, ktorú inicioval Podušelov list, napokon znel: „Zo zoznamu autorov sa vylúčia autori označení Dr. Podušelom s tým, že na výstave nebudú vystavené ani ich diela.“ List, ktorý mu ukazujeme, evidentne spoznávame, nechce sa mu však o ňom hovoriť. „Nemám sa s vami o čom rozprávať, ste neobjektívne médium, píšete podľa toho, čo si želá váš vydavateľ a šéfredaktor.“ Keď mu opäť ukážeme list, s kamenným pohľadom opakuje, že jediné, o čom sa môže rozprávať, je kunsthistória. Zdá sa teda, že aspoň nepriamo potvrdzuje, že „rozpor s kultúrnopolitickou orientáciou KSČ“ do kunsthistórie nepatrí. Prichádza výťah, náš rozhovor sa končí a kunsthistorik odchádza. Neskôr sa medzi zamestnancami dozvedáme, že Podušela by sa vedenie SNG najradšej zbavilo, nie je to však možné. Jeho žena pracuje na ministerstve kultúry a z vlády aj parlamentu vraj prišiel po nástupe Smeru do vlády pokyn, aby Podušela neprepustili. Preto dostal na starosť tvorivú dielňu detí.
.bol som oportunista
Pavol Mešťan je od roku 1993 riaditeľom Židovského múzea v Bratislave. Usadil nás v svojej rozľahlej kancelárii s výhľadom na Staré mesto, ponúkol kávou. Chvíľu rozmýšľame, ako ho budeme oslovovať, predsa len, profesorom bol menovaný za svoju normalizačnú nadprácu. Tému sme mu vopred nepovedali, najskôr sa teda zdal trochu zaskočený. „Pozrite sa, nikdy som sa netajil tým, že som bol členom strany, skôr sú mi smiešni tí, čo sa tvária, že sa narodili 17. novembra 1989,“ hovorí pre .týždeň. Nechávame ho rozprávať a počúvame o tom, aké mal šťastie, že sa vďaka svojej pozícii dostal k zahraničnej tlači, a teda nebol žiadny dogmatik, naopak, že do KSČ vstúpil pod vplyvom Dubčeka v roku 1968, potom nevystúpil, pretože veril, že Dubčekovu prácu musia dokončiť mladí, no a najväčšie očakávania prišli s nástupom Gorbačova. Upozorňujeme ho, že ako bývalý profesor Vysokej straníckej školy ÚV KSS bol tvárou slovenskej normalizácie, prednášal a diskutoval, navštevoval internáty, kde kritizoval Chartu 77 a napádal disidentov. Potom, čo uvedieme príhodu z internátu Mladá garda, o ktorej píše Miroslav Kusý v svojej knihe Na vlnách Slobodnej Európy (Mešťan tu v polovici 80. rokov útočil v prednáške na Chartistov, pričom na diskusiu prišli aj Čarnogurský, Kusý a Šimečka starší), sa Mešťan rozvášni a začne napadať Kusého. Prerušujeme ho a pýtame sa na pocit viny za zlyhanie. „Bolo by to strašne falošné,“ uhýba najskôr. „Moje členstvo v strane to bol taký jeden veľmi krásny sen, z ktorého som sa s hrôzou zobudil,“ hovorí a snaží sa pritom o úsmev. Pokračuje a skrýva sa za rodinu a deti, o ktoré sa chcel postarať. „Bol som oportunista,“ dodá prekvapivo...
Naša komunikácia pokračuje: pýtame sa ho, či sa za to nehanbí a on reaguje poznámkou, že sociálna demokracia mu bola vždy blízka a oportunizmus k tomu akosi patrí. Bizarné. Ďalej ho tlačíme do porovnania dvoch totalít, z ktorých jednu vášnivo kritizuje a druhú nemenej vášnivo obhajoval. Komunizmus a nacizmus sú pre neho neporovnateľné, „veď, kde sa v komunizme tak otvorene hovorí o vraždení, ako to robili fašisti?“ Ešte viac prekvapí, keď mu pomedzi pery utečie, že marxizmus je veda a že komunizmus predsa nikde na svete nebol realizovaný, to, čo sme poznali, bol iba socializmus. Novinár rozmýšľa, aký je vlastne rok. Ale to stále nie je koniec. „Ja som členstvo v komunistickej strane využíval na to, aby som pomohol ľuďom,“ hovorí opäť prekvapivo. Reagujeme poznámkou, že presne to isté tvrdili aj mnohí ľudáci, ale to sú pre riaditeľa Židovského múzea „násilné analógie“. „Za čo som ja niesol zodpovednosť, to som si odpykal,“ dodáva na záver. Pýtame sa ho ešte, ako ide dokopy komunistický ateizmus a židovstvo. Odpovedá, že synagógu navštevuje počas veľkých sviatkov, o viere však nehovorí, skôr to považuje za úctu k tradícii svojich rodičov.
.nevyrovnaní...
Aj z týchto troch príbehov ľudí a z ich dnešného postavenia je evidentné, že slovenská spoločnosť sa ani 20 rokov po páde komunizmu s touto totalitou nevyrovnala. Príkladom nie sú len páni Jasaň, Podušel či Mešťan, ktorí, každý iným spôsobom, odmietli čeliť vlastnej zodpovednosti a vine. Generál Alojz Lorenc, ktorý riadil komunistickú ŠtB, po Novembri bez problémov svoje know-how ponúkol kapitalistickej Pente group a nepodmienečnému trestu v Českej republike sa pohodlne vyhol životom v Bratislave. Podobným prípadom je aj bývalý prokurátor Svetozár Chabada, ktorý sa podieľal na procesoch proti veriacim a dnes je významným advokátom, ktorý okrem iných hájil napríklad Ivana Lexu. Úplne samostatnú kapitolu tvorí akademická pôda, kde aj po dvoch desaťročiach desiatky bývalých ideologických pracovníkov naďalej vyučujú a mnohí z nich dokonca v najbližších dňoch bez problémov budú vystupovať na konferenciách o Novembri. A potom oslavujte!
Príkladov ľudí, ktorí boli verejne činní v 80. rokoch a sú verejne činní dodnes, je mnoho. Sú známe príbehy mladokomunistov typu premiéra Fica a ministra Maďariča, transformovaných komunistov Petra Weissa či Pavla Kanisa, novinárov či akademikov. Ale nemalo by sa zabúdať ani na ďalších.
.komu som čo urobil?
Je krátko popoludní, pred chvíľou sa v budove parlamentu skončilo zasadnutie Výboru pre obranu a bezpečnosť. V tomto výbore sedia aj dvaja muži, ktorí tak ako dnes, aj pred 20 rokmi sedeli na opačných póloch. Tým prvým je Viliam Jasaň, nevýrazný poslanec strany Smer, ktorý sa okrem politiky venuje aj biznisu, najmä podnikaniu so strážnou službou. Tým druhým je Vladimír Palko, bývalý minister vnútra a dnes poslanec KDS. „Jasaňa si pamätám z novembra roku 1989, zastupoval vtedy v Petržalke KSČ pri okrúhlom stole,“ hovorí Palko. Komunisti boli vtedy donútení rokovať s VPN a zástupcami budúceho KDH, zo svojich pozícii však ustupovali len veľmi pomaly. „Jasaň bol typickým reprezentantom režimu, bol vtedajšou tvárou komunizmu v Petržalke,“ spomína Palko. Pristupujeme k poslancovi Jasaňovi, je to vysoký muž robustnej postavy, a žiadame ho o krátky rozhovor. Keď však zmienime tému, nemá čas a rozpráva sa s nami iba po ceste k východu z parlamentnej budovy. „Ja som nebol na opačnej strane, veľa komunistov verilo v zmenu. Nebol som ani žiadnou tvárou režimu, ani som ho nereprezentoval, a teda nemám sa s čím ani vyrovnať,“ odpovedá zadýchaným hlasom počas chôdze. Skúšame to inak, pýtame sa na pocit viny, potrebu ospravedlniť sa: „Komu som ja čo urobil? Ak si dobre pamätáte, SDĽ sa ospravedlnila a pre mňa to už nie je žiadna téma,“ dodáva inak pokojným hlasom. Na výhrady muž s titulom RSDr. len poznamená, „je to váš názor, ja vám ho neberiem.“ O pár sekúnd už vidíme len jeho chrbát, ako nmíňa Kulichovu komunistickú sochu pred budovou Národnej rady, ktorá pripomína výročie komunistického puču z roku 1948.
.nemáme sa o čom rozprávať
Budova Slovenskej národnej galérie je jednou z najškaredších jaziev Bratislavy. V jej administratívnej časti, ktorá má vchod od hotela Devín, sedí aj Ľubomír Podušel. Prešedivený šesťdesiatnik a bývalý ideologický námestník riaditeľa SNG do roku 1989, dnes autor početných monografií a zamestnanec oddelenia pre výchovu a vzdelávanie. Stretnutie sme si dohodli telefonicky na 9. hodinu ráno. Vstupujeme na recepciu, predstavujeme sa a vrátnik nás vyzýva počkať. Bývalý súdruh Podušel prichádza svižným krokom po schodoch, s delonovsky rozopnutým gombíkom na košeli a začne s tým, že novinára vyzve, aby mu ukázal svoj novinársky preukaz. Novinár sa ho pýta, že koho čaká, keď sa včera telefonicky dohodli a Podušel okamžite zaútočí na jeho osobu a .týždeň. Nedáme sa odradiť a ukazujeme mu list z polovice 80. rokov s jeho podpisom, v ktorom riaditeľa SNG žiada, aby výstava umelcov Sikoru, manželov Bočkayovcov, Tótha, Fischera, Čarného a Hulíka nebola povolená, keďže ich tvorba je „v rozpore s kultúrnopolitickou orientáciou KSČ v oblasti výtvarného umenia“. Záver porady u riaditeľa, ktorú inicioval Podušelov list, napokon znel: „Zo zoznamu autorov sa vylúčia autori označení Dr. Podušelom s tým, že na výstave nebudú vystavené ani ich diela.“ List, ktorý mu ukazujeme, evidentne spoznávame, nechce sa mu však o ňom hovoriť. „Nemám sa s vami o čom rozprávať, ste neobjektívne médium, píšete podľa toho, čo si želá váš vydavateľ a šéfredaktor.“ Keď mu opäť ukážeme list, s kamenným pohľadom opakuje, že jediné, o čom sa môže rozprávať, je kunsthistória. Zdá sa teda, že aspoň nepriamo potvrdzuje, že „rozpor s kultúrnopolitickou orientáciou KSČ“ do kunsthistórie nepatrí. Prichádza výťah, náš rozhovor sa končí a kunsthistorik odchádza. Neskôr sa medzi zamestnancami dozvedáme, že Podušela by sa vedenie SNG najradšej zbavilo, nie je to však možné. Jeho žena pracuje na ministerstve kultúry a z vlády aj parlamentu vraj prišiel po nástupe Smeru do vlády pokyn, aby Podušela neprepustili. Preto dostal na starosť tvorivú dielňu detí.
.bol som oportunista
Pavol Mešťan je od roku 1993 riaditeľom Židovského múzea v Bratislave. Usadil nás v svojej rozľahlej kancelárii s výhľadom na Staré mesto, ponúkol kávou. Chvíľu rozmýšľame, ako ho budeme oslovovať, predsa len, profesorom bol menovaný za svoju normalizačnú nadprácu. Tému sme mu vopred nepovedali, najskôr sa teda zdal trochu zaskočený. „Pozrite sa, nikdy som sa netajil tým, že som bol členom strany, skôr sú mi smiešni tí, čo sa tvária, že sa narodili 17. novembra 1989,“ hovorí pre .týždeň. Nechávame ho rozprávať a počúvame o tom, aké mal šťastie, že sa vďaka svojej pozícii dostal k zahraničnej tlači, a teda nebol žiadny dogmatik, naopak, že do KSČ vstúpil pod vplyvom Dubčeka v roku 1968, potom nevystúpil, pretože veril, že Dubčekovu prácu musia dokončiť mladí, no a najväčšie očakávania prišli s nástupom Gorbačova. Upozorňujeme ho, že ako bývalý profesor Vysokej straníckej školy ÚV KSS bol tvárou slovenskej normalizácie, prednášal a diskutoval, navštevoval internáty, kde kritizoval Chartu 77 a napádal disidentov. Potom, čo uvedieme príhodu z internátu Mladá garda, o ktorej píše Miroslav Kusý v svojej knihe Na vlnách Slobodnej Európy (Mešťan tu v polovici 80. rokov útočil v prednáške na Chartistov, pričom na diskusiu prišli aj Čarnogurský, Kusý a Šimečka starší), sa Mešťan rozvášni a začne napadať Kusého. Prerušujeme ho a pýtame sa na pocit viny za zlyhanie. „Bolo by to strašne falošné,“ uhýba najskôr. „Moje členstvo v strane to bol taký jeden veľmi krásny sen, z ktorého som sa s hrôzou zobudil,“ hovorí a snaží sa pritom o úsmev. Pokračuje a skrýva sa za rodinu a deti, o ktoré sa chcel postarať. „Bol som oportunista,“ dodá prekvapivo...
Naša komunikácia pokračuje: pýtame sa ho, či sa za to nehanbí a on reaguje poznámkou, že sociálna demokracia mu bola vždy blízka a oportunizmus k tomu akosi patrí. Bizarné. Ďalej ho tlačíme do porovnania dvoch totalít, z ktorých jednu vášnivo kritizuje a druhú nemenej vášnivo obhajoval. Komunizmus a nacizmus sú pre neho neporovnateľné, „veď, kde sa v komunizme tak otvorene hovorí o vraždení, ako to robili fašisti?“ Ešte viac prekvapí, keď mu pomedzi pery utečie, že marxizmus je veda a že komunizmus predsa nikde na svete nebol realizovaný, to, čo sme poznali, bol iba socializmus. Novinár rozmýšľa, aký je vlastne rok. Ale to stále nie je koniec. „Ja som členstvo v komunistickej strane využíval na to, aby som pomohol ľuďom,“ hovorí opäť prekvapivo. Reagujeme poznámkou, že presne to isté tvrdili aj mnohí ľudáci, ale to sú pre riaditeľa Židovského múzea „násilné analógie“. „Za čo som ja niesol zodpovednosť, to som si odpykal,“ dodáva na záver. Pýtame sa ho ešte, ako ide dokopy komunistický ateizmus a židovstvo. Odpovedá, že synagógu navštevuje počas veľkých sviatkov, o viere však nehovorí, skôr to považuje za úctu k tradícii svojich rodičov.
.nevyrovnaní...
Aj z týchto troch príbehov ľudí a z ich dnešného postavenia je evidentné, že slovenská spoločnosť sa ani 20 rokov po páde komunizmu s touto totalitou nevyrovnala. Príkladom nie sú len páni Jasaň, Podušel či Mešťan, ktorí, každý iným spôsobom, odmietli čeliť vlastnej zodpovednosti a vine. Generál Alojz Lorenc, ktorý riadil komunistickú ŠtB, po Novembri bez problémov svoje know-how ponúkol kapitalistickej Pente group a nepodmienečnému trestu v Českej republike sa pohodlne vyhol životom v Bratislave. Podobným prípadom je aj bývalý prokurátor Svetozár Chabada, ktorý sa podieľal na procesoch proti veriacim a dnes je významným advokátom, ktorý okrem iných hájil napríklad Ivana Lexu. Úplne samostatnú kapitolu tvorí akademická pôda, kde aj po dvoch desaťročiach desiatky bývalých ideologických pracovníkov naďalej vyučujú a mnohí z nich dokonca v najbližších dňoch bez problémov budú vystupovať na konferenciách o Novembri. A potom oslavujte!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.