Dodnes spomínam na to, ako som počúval Györga Vargu, maďarského spolupracovníka československej stanice Rádia slobodná Európa, a hovoril som si, keď sa dejú v Maďarsku také úžasné veci, tak sa hádam už konečne musí stať niečo aj u nás.
Do Vroclavi, ktorej sa dodnes pekne česky hovorí podľa jej zakladateľa, českého kráľa, Vratislav, som vtedy nešiel. Možno som ani netušil, že sa tam koná koncert, na ktorom by som mohol prvýkrát v živote vidieť Karla Kryla a ďalšie legendy disidentského pesničkárstva. Mal som dvadsaťdva rokov a viac než politika a muzika ma vtedy zaujímalo jedno melancholické dievča, ktoré chcelo chodiť na rande na cintoríny.
Pre tých, ktorí sa tam cez českých pohraničníkov alebo rozpadajúcu sa NDR dostali, to však bol jeden zo životných zážitkov. Až do 17. novembra a dni po ňom zážitok najväčší. Vo Vratislavi si mohli tí z Česka padnúť konečne do náruče s tými vonku a spoločne sa cítiť slobodní v donedávna neslobodnom Poľsku.
Napokon, nebyť Poliakov a Maďarov, a tiež Gorbačova a východných Nemcov, tak by sme tu mali komunizmus možno ešte dnes. Pretože, málo platné, až na občasný nedostatok dámskych vložiek, toaletného papiera a poradníkov na favority, ten československý komunizmus ekonomicky celkom fungoval. Na to, aby prežil do roku 2000, celkom dobre.
Aby sme si v tom čase náhodou nevzali príklad z Poliakov, dávali nám v televízii reportáže z poľských radov na mäso, mlieko, chlieb, vlastne na čokoľvek. Z tej doby pochádza aj vtip, ktorý mi pred pár hodinami rozprával Karel Schwarzenberg, vtedy mecenáš festivalu vo Vratislavi, dnes najpopulárnejší český politik. Stretnú sa na česko-poľskej hranici dva psy. Ten český beží do Poľska a ten poľský do Čiech. „Prečo do Poľska?“ pýta sa ten poľský českého. „Bežím si zaštekať. Ale prečo ty bežíš do Česka?“ „Bežím sa nažrať,“ odvetí ten poľský.
Nešlo však len o to, že sme dostávali relatívne dostatočne „nažrať“. Česká národná vlastnosť, vďaka ktorej nám Poliaci nadávajú do „tchorov“, velí, že treba počkať s vyhlásením vojny nepriateľovi na jej koniec. Alebo prejsť na druhú stranu frontu, až keď sa front priblíži na dohľad, ako znel pôvodný zámer Slovenského národného povstania.
Je jednoducho čestné priznať si, že sme s tou našou zamatovou čakali až do chvíle, keď už to bolo s komunizmom, takpovediac, jasné. Jednoducho, ako hovorí, a navyše hrdo, súčasný český prezident Václav Klaus, na chvíľu, keď sám padne.
Česť výnimkám ako Václav Havel, pár stoviek chartistov v Česku, pár chartistov na Slovensku, česť slovenskému katolíckemu disentu, ekológom... hoci Václav Klaus hovorí, že by úlohu tých všetkých nepreceňoval. A neviem ako u vás, ale u nás má prezident vždy pravdu. Aj keď nemá.
A najmä vďaka Maďarom, Poliakom a východným Nemcom. Že cestu von z komunizmu prešliapali pred nami. Čechoslovákmi.
Autor je redaktor Lidových novín
Do Vroclavi, ktorej sa dodnes pekne česky hovorí podľa jej zakladateľa, českého kráľa, Vratislav, som vtedy nešiel. Možno som ani netušil, že sa tam koná koncert, na ktorom by som mohol prvýkrát v živote vidieť Karla Kryla a ďalšie legendy disidentského pesničkárstva. Mal som dvadsaťdva rokov a viac než politika a muzika ma vtedy zaujímalo jedno melancholické dievča, ktoré chcelo chodiť na rande na cintoríny.
Pre tých, ktorí sa tam cez českých pohraničníkov alebo rozpadajúcu sa NDR dostali, to však bol jeden zo životných zážitkov. Až do 17. novembra a dni po ňom zážitok najväčší. Vo Vratislavi si mohli tí z Česka padnúť konečne do náruče s tými vonku a spoločne sa cítiť slobodní v donedávna neslobodnom Poľsku.
Napokon, nebyť Poliakov a Maďarov, a tiež Gorbačova a východných Nemcov, tak by sme tu mali komunizmus možno ešte dnes. Pretože, málo platné, až na občasný nedostatok dámskych vložiek, toaletného papiera a poradníkov na favority, ten československý komunizmus ekonomicky celkom fungoval. Na to, aby prežil do roku 2000, celkom dobre.
Aby sme si v tom čase náhodou nevzali príklad z Poliakov, dávali nám v televízii reportáže z poľských radov na mäso, mlieko, chlieb, vlastne na čokoľvek. Z tej doby pochádza aj vtip, ktorý mi pred pár hodinami rozprával Karel Schwarzenberg, vtedy mecenáš festivalu vo Vratislavi, dnes najpopulárnejší český politik. Stretnú sa na česko-poľskej hranici dva psy. Ten český beží do Poľska a ten poľský do Čiech. „Prečo do Poľska?“ pýta sa ten poľský českého. „Bežím si zaštekať. Ale prečo ty bežíš do Česka?“ „Bežím sa nažrať,“ odvetí ten poľský.
Nešlo však len o to, že sme dostávali relatívne dostatočne „nažrať“. Česká národná vlastnosť, vďaka ktorej nám Poliaci nadávajú do „tchorov“, velí, že treba počkať s vyhlásením vojny nepriateľovi na jej koniec. Alebo prejsť na druhú stranu frontu, až keď sa front priblíži na dohľad, ako znel pôvodný zámer Slovenského národného povstania.
Je jednoducho čestné priznať si, že sme s tou našou zamatovou čakali až do chvíle, keď už to bolo s komunizmom, takpovediac, jasné. Jednoducho, ako hovorí, a navyše hrdo, súčasný český prezident Václav Klaus, na chvíľu, keď sám padne.
Česť výnimkám ako Václav Havel, pár stoviek chartistov v Česku, pár chartistov na Slovensku, česť slovenskému katolíckemu disentu, ekológom... hoci Václav Klaus hovorí, že by úlohu tých všetkých nepreceňoval. A neviem ako u vás, ale u nás má prezident vždy pravdu. Aj keď nemá.
A najmä vďaka Maďarom, Poliakom a východným Nemcom. Že cestu von z komunizmu prešliapali pred nami. Čechoslovákmi.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.