KNIHA Nick Cave: Smrť Bunnyho Munroa Ikar, 2009
Bunny Munroe je podomový obchodník kozmetických prípravkov a – hlavne – sexom posadnutý úchylák. Podvádza vlastnú ženu (hoci v jeho prípade slovo „podvod” znie ako kompliment: on nepotrebuje nikoho podvádzať, nakoľko sa za svoje správanie ani nehanbí), úd sa mu stoporuje už pri počúvaní pesničiek Kylie Minogue či Avril Lavigne, na sex myslí ešte aj pri pohľade na mŕtvolu svojej manželky. A to všetko pred očami svojho syna Bunnyho Munroa mladšieho. Nick Cave (čitateľovi .týždňa netreba pripomínať, že to je jeden z najvýraznejších rockových pesničkárov súčasnosti) nás ani vo svojom druhom románe nešetrí. Ak pri čítaní knihy A oslica uzrela anjela sa človek nebezpečne kĺzal do tmavého údolia existenciálnej depresie, pri čítaní Smrti Bunnyho Munroa sa striasa hnusom. Penisy, vagíny, lubrikanty, výkaly, smrad, škaredosť, sliz. Je toho trochu priveľa. Ale krátko predtým ako knihu odhodíte ako nechutné porno, príde typicky caveovský zlom... Napriek tomu Smrť Bunnyho Munroa zaostáva za očakávaniami. Hoci je kniha celkom svižne napísaná, príbehu chýba hĺbka a sofistikovanosť. A aj zaujímavejšia pointa. Zaujímavé však nepochybne je to, že kniha vyšla (na celom svete) naraz len v troch jazykoch: v anglickom origináli a v slovenskom a českom preklade. Pre Nickových fanúšikov je Bunny Munroe povinným čítaním, pre ostatných pozoruhodnou bizarnôstkou.
.jk
DIVADLO SMIECH V TEMNOTE
Po štyroch hrách súčasných írskych autorov siahlo spišské divadlo Kontra po predstaviteľovi absurdnej drámy, Írovi Samuelovi Beckettovi. Jeho tri jednoaktovky z polovice minulého storočia uviedlo pod názvom Smiech v temnote. Ako ostatné Beckettove diela, aj vybrané krátke hry sa zaoberajú otázkami ľudskej existencie a ich filozofický rozmer umožňuje mnohoraký výklad. Napokon, aj ich konce necháva autor otvorené. Úvodný Divadelný fragment I je dialógom slepého žobráka s mužom na invalidnom vozíčku, ktorých len zdanlivo a dočasne spojí ich osamelosť. Pantomimický Akt bez slov II prináša na javisko dvoch mužov ukrytých vo vreciach, ktorí po vylezení von odohrajú niekoľko reakcií na všeobecné životné situácie. Jeden s radosťou, druhý otrávene. Záverečný Divadelný fragment II je rozhovorom dvoch vyšetrovateľov, ktorí reagujú na výpovede ľudí o mužovi chystajúcom sa spáchať samovraždu. Dôvody jeho plánovaného činu však slová neozrejmia. Ako keby si človek v živote všímal a hovoril len to, čo je na pochopenie jeho podstaty marginálne. Tak ako ostatné inscenácie divadla Kontra, aj tá posledná, opäť v réžii Klaudyny Rozhin, si vystačila s minimom rekvizít, využijúc predovšetkým dispozície svojich kmeňových hercov Mikuláša Macalu a Petra Čižmára. Obaja ukázali, že v Beckettovi tkvie okrem dezilúzie aj sarkazmus a humor. Napriek tomu, že ducha existencializmu sa tvorcom na javisku podarilo vyvolať len kde–tu, prvenstvo v uvedení spomínaných jednoaktoviek na Slovensku im už nikto nezoberie.
.peter Scherhaufer
FILM Hodinu nevíš
Kriminálny film v trilerovitom kabátiku ešte stále nie je v našich končinách bežný žáner. O to viac diváckej pozornosti potom na seba púta, ľahšie prepadne či vystúpi na oblohu. Myslím, že českému filmu Hodinu nevíš sa – zaslúžene – neprihodí ani jedno, ani druhé. Film nakrútil režisér Dan Svátek podľa literárnej predlohy psychiatra Miroslava Skačániho Vraždy ze závisti. Ide o fiktívny kriminálny príbeh, ktorý sa vzdialene opiera o skutočnú kauzu tzv. heparínového vraha. Mladý, neúspešný, zakomplexovaný muž niekoľko ráz prepadne na prijímacích skúškach na medicínu; tak sa zamestná v nemocnici, lebo chce pomáhať. Postupne sa mu však v mysli i činoch chuť pomáhať zvráti na neľudské rozhodovanie o životoch a smrti bezmocných pacientov. Formálne je čoraz dusivejšia atmosféra filmu, najmä spočiatku dosť atraktívna. Upúta aj zvláštna dobová neukotvenosť a vedomie, že toto by sa mohlo stať každému z nás. Veď to poznáte, ležíte v nemocnici celkom vydaní napospas zdravotníckemu personálu a lekárom. Každá injekcia, každá tabletka môže ukončiť vašu existenciu. Ale kdesi to vo filme škrípe. Opakovanie nudí, charaktery sa nevyvíjajú, čoraz viac sa len plahočíme po chodbách a izbách... A emócie, ktoré sa v úvodných pasážach celkom pekne v obecenstve mohli naakumulovať, vyparia sa natoľko, že už ani nepodarený záver filmu človeka neurazí. (Nakoniec pre pobavenie divácka reakcia stiahnutá z internetu: Kamera fajn, filtre fajn, herci fajn, ale inak o Hodinu nevíš, že si to videl...)
.zm
Bunny Munroe je podomový obchodník kozmetických prípravkov a – hlavne – sexom posadnutý úchylák. Podvádza vlastnú ženu (hoci v jeho prípade slovo „podvod” znie ako kompliment: on nepotrebuje nikoho podvádzať, nakoľko sa za svoje správanie ani nehanbí), úd sa mu stoporuje už pri počúvaní pesničiek Kylie Minogue či Avril Lavigne, na sex myslí ešte aj pri pohľade na mŕtvolu svojej manželky. A to všetko pred očami svojho syna Bunnyho Munroa mladšieho. Nick Cave (čitateľovi .týždňa netreba pripomínať, že to je jeden z najvýraznejších rockových pesničkárov súčasnosti) nás ani vo svojom druhom románe nešetrí. Ak pri čítaní knihy A oslica uzrela anjela sa človek nebezpečne kĺzal do tmavého údolia existenciálnej depresie, pri čítaní Smrti Bunnyho Munroa sa striasa hnusom. Penisy, vagíny, lubrikanty, výkaly, smrad, škaredosť, sliz. Je toho trochu priveľa. Ale krátko predtým ako knihu odhodíte ako nechutné porno, príde typicky caveovský zlom... Napriek tomu Smrť Bunnyho Munroa zaostáva za očakávaniami. Hoci je kniha celkom svižne napísaná, príbehu chýba hĺbka a sofistikovanosť. A aj zaujímavejšia pointa. Zaujímavé však nepochybne je to, že kniha vyšla (na celom svete) naraz len v troch jazykoch: v anglickom origináli a v slovenskom a českom preklade. Pre Nickových fanúšikov je Bunny Munroe povinným čítaním, pre ostatných pozoruhodnou bizarnôstkou.
.jk
DIVADLO SMIECH V TEMNOTE
Po štyroch hrách súčasných írskych autorov siahlo spišské divadlo Kontra po predstaviteľovi absurdnej drámy, Írovi Samuelovi Beckettovi. Jeho tri jednoaktovky z polovice minulého storočia uviedlo pod názvom Smiech v temnote. Ako ostatné Beckettove diela, aj vybrané krátke hry sa zaoberajú otázkami ľudskej existencie a ich filozofický rozmer umožňuje mnohoraký výklad. Napokon, aj ich konce necháva autor otvorené. Úvodný Divadelný fragment I je dialógom slepého žobráka s mužom na invalidnom vozíčku, ktorých len zdanlivo a dočasne spojí ich osamelosť. Pantomimický Akt bez slov II prináša na javisko dvoch mužov ukrytých vo vreciach, ktorí po vylezení von odohrajú niekoľko reakcií na všeobecné životné situácie. Jeden s radosťou, druhý otrávene. Záverečný Divadelný fragment II je rozhovorom dvoch vyšetrovateľov, ktorí reagujú na výpovede ľudí o mužovi chystajúcom sa spáchať samovraždu. Dôvody jeho plánovaného činu však slová neozrejmia. Ako keby si človek v živote všímal a hovoril len to, čo je na pochopenie jeho podstaty marginálne. Tak ako ostatné inscenácie divadla Kontra, aj tá posledná, opäť v réžii Klaudyny Rozhin, si vystačila s minimom rekvizít, využijúc predovšetkým dispozície svojich kmeňových hercov Mikuláša Macalu a Petra Čižmára. Obaja ukázali, že v Beckettovi tkvie okrem dezilúzie aj sarkazmus a humor. Napriek tomu, že ducha existencializmu sa tvorcom na javisku podarilo vyvolať len kde–tu, prvenstvo v uvedení spomínaných jednoaktoviek na Slovensku im už nikto nezoberie.
.peter Scherhaufer
FILM Hodinu nevíš
Kriminálny film v trilerovitom kabátiku ešte stále nie je v našich končinách bežný žáner. O to viac diváckej pozornosti potom na seba púta, ľahšie prepadne či vystúpi na oblohu. Myslím, že českému filmu Hodinu nevíš sa – zaslúžene – neprihodí ani jedno, ani druhé. Film nakrútil režisér Dan Svátek podľa literárnej predlohy psychiatra Miroslava Skačániho Vraždy ze závisti. Ide o fiktívny kriminálny príbeh, ktorý sa vzdialene opiera o skutočnú kauzu tzv. heparínového vraha. Mladý, neúspešný, zakomplexovaný muž niekoľko ráz prepadne na prijímacích skúškach na medicínu; tak sa zamestná v nemocnici, lebo chce pomáhať. Postupne sa mu však v mysli i činoch chuť pomáhať zvráti na neľudské rozhodovanie o životoch a smrti bezmocných pacientov. Formálne je čoraz dusivejšia atmosféra filmu, najmä spočiatku dosť atraktívna. Upúta aj zvláštna dobová neukotvenosť a vedomie, že toto by sa mohlo stať každému z nás. Veď to poznáte, ležíte v nemocnici celkom vydaní napospas zdravotníckemu personálu a lekárom. Každá injekcia, každá tabletka môže ukončiť vašu existenciu. Ale kdesi to vo filme škrípe. Opakovanie nudí, charaktery sa nevyvíjajú, čoraz viac sa len plahočíme po chodbách a izbách... A emócie, ktoré sa v úvodných pasážach celkom pekne v obecenstve mohli naakumulovať, vyparia sa natoľko, že už ani nepodarený záver filmu človeka neurazí. (Nakoniec pre pobavenie divácka reakcia stiahnutá z internetu: Kamera fajn, filtre fajn, herci fajn, ale inak o Hodinu nevíš, že si to videl...)
.zm
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.