Afganská krása

Ruiny budov, hŕby hrdzavých tankov, dodnes všadeprítomná hrozba únosov cudzincov Talibanom (výkupné je dobrý biznis). Ale aj „socialistické“ paneláky, krajšie ako u nás, hypermarket Kabul City Center a mobilný telefón v každej ruke. Rurálny stredovek a vpád moderných technológií, bánk a obchodov v mestách. OSN minulý štvrtok rozhodla o stiahnutí 900 z 1 300 svojich ľudí z Afganistanu: v reakcii na teroristické útoky z predchádzajúceho týždňa, pri ktorých v Kábule zahynulo šesť jej pracovníkov. Tridsať rokov vojen zvrásnilo tvár tejto krajiny viac ako ktorejkoľvek inej. Najprv bojovali mudžahedíni so Sovietmi, potom Taliban so Severnou Alianciou, mnohonárodné jednotky ISAF sa od roku 2001 dodnes trápia s Talibanom. Nekonečná vojna. A život?

 Čo tu môže byť pekné? Ženy zahalené od hlavy po päty v belasých či bielych burkách, milujúce či skryto nenávidiace svojich mužov? Speváčka z finále súťaže Afganstar, ktorú preto zavrhla jej rodina? Pouličný fotoateliér, kde vám fotograf so štyridsaťročnou praxou, ktorý počas krutovlády Talibanu v rokoch 1996 až 2001 musel zanechať svoje remeslo (islam zakazuje zobrazovať tváre živých bytostí), krásnym dreveným „muzeálnym“ aparátom vyhotoví čiernobiely portrét na legitimáciu za desať afgani, čo je v prepočte dvadsať centov dolára? Alebo šesťdesiat robotníkov z fabriky na motorové rikše v Džalálábáde, ktorí – bez elektriny a strojov – vyrobia štyri vozidielka za mesiac? „Ručná práca je ručná práca,“ smejú sa pritom. Alebo Kučiovia, nomádski pastieri oviec a tiav, ktorí ženú stáda cez skalné priesmyky medzi púšťou a úrodnými pastvinami, pričom ich deti nemajú kedy a kde chodiť do školy? Alebo študenti Balkh univerzity v Mazáre-e-Šaríf, ktorí na protest proti páleniu Koránu americkým vojakom pália pred Alího mešitou figurínu symbolizujúcu amerického prezidenta? A vôbec, čo je pekné, teda podľa našich kritérií, na krajine, jednej z najbiednejších na svete, kde je takmer osemdesiat percent obyvateľov nad pätnásť rokov negramotných?  Na krajine, kde je menším zlom prezident Hamíd Karzai s pochybnou legitimitou, ktorého opätovne (bez boja so súperom Abdulláhom Abdulláhom, ktorý odstúpil) vyniesli do funkcie rozsiahle volebné podvody a strach Západu z násilností pred druhým kolom. 

Pekného, či dokonca krásneho je tu pritom veľa, za to ručím. Stačí sa len do tejto krajiny ponoriť až po uši. A rešpektovať ju. Musíte si však zvyknúť na všadeprítomný prach, ktorý sa zarezáva do očí, sadá na priedušky, takže v slabej chvíli závidíte ženám, že ich burka pred ním ochráni. 

Od prvého okamihu, keď sme ho stretli v lietadle z Dubaja, sa nám zdal akýsi čudný. Nepozeral sa do očí, izoloval sa od sveta slúchadlami iPodu a slnečnými okuliarmi, ktoré si nedal dole ani v tmavej hale kábulského letiska. Vysoký Estónec zvykol nečakane bez pozdravu vyskočiť a dlhočiznými krokmi vybehol nevedno kam. Báli sme sa o jeho bezpečnosť, no najhoršie, čo sa mu prihodilo, bolo zlomenie zubu na granátovom jablku z bazára v Mazáre, ktoré operatívne konzultoval so svojou zubárkou v Talline. „Autista či iba bohém európskeho strihu? Preboha, kto ho sem pustil?“ pýtali sme sa na adresu novinára Kristera s Andrejom Návojským z organizácie Človek v ohrození. Účelom tohto „tripu“ bolo najmä zmapovať projekty Twin schools, teda spolupráce škôl piatich krajín: Afganistanu, Švédska, Slovenska, Estónska a Veľkej Británie. Reportáž prinesieme v jednom z najbližších čísel .týždňa.

Kristera, ktorý to celé napokon bez ujmy prežil, školy vôbec nezaujímali. Tvrdil, že nemal čas si prečítať plán tejto cesty. A prvé noci v kábulskom guesthouse Swedish Committee for Afghanistan (SCA), kde sme bývali, dopisoval pre svoje noviny články z Estónska. Afganskú mozaiku skladal z drobných postrehov mĺkveho fajčiara, náhodného okoloidúceho. Asi má literárny talent, pomyslel som si, lebo jeho inak „sklenené oči“ ožili pri akejkoľvek zmienke o afganských bizarnostiach. Či už to boli predajne DVD filmov miestnej produkcie so zmienkou o kľúčovej profesii afganskej kinematografie, ktorú sme pracovne označili ako rozmazávač, teda človek, ktorý retušuje a maže pre moslimov nevhodné pasáže zahraničných filmov (napríklad odhalené ramená ženských postáv), alebo to bol jeho zážitok s jedným pestrofarebne pomaľovaným kamiónom. „Ten chlapík si tam napísal I´m King off the road,“ smial sa prvý a poslednýkrát, s dôrazom na slovíčko „off“ s dvoma f. 

Naopak, na krátkej desaťhodinovej ceste dvoma terénnymi toyotami z Kábulu do Mazáru tŕpol chudák Krister hrôzou. A my ostatní traja Európania, spoločne s Olympiou Kováčikovou, ktorá túto cestu pripravila, tiež. Aj bez diagnózy klaustrofóbie sme zmeraveli, keď sme sa zasekli kdesi v dvoch tretinách dva a pol kilometra dlhého tunela Salem v nadmorskej výške 3 500 metrov. „Bežný jav,“ upokojoval nás tlmočník Kamawi a pokojne dodal: „Tento tunel sa nedá obísť, je to jediná cesta na sever. Často býva zablokovaný. Raz sme v ňom v autobuse strávili dve hodiny...“ 

Fajn predstava, až na to, že v tuneli, ktorý tvorí jedna diera v skale, nefunguje nič. Ani ventilácia, ani osvetlenie. A afganské vozidlá neplnia ani tú najprimitívnejšiu emisnú normu. Po pár minútach som videl, že Krister z prvej toyoty vybehol. Začal v tuneli zmätene pobehovať so šatkou na nose. Vybehol som tiež. Krister sa potom rozbehol smerom k bližšiemu východu. Bežal som za ním, bez šatky. Po chvíľke som sa začal z exhalátov mierne dusiť, no utekal som a fotil pritom ďalej. Po chvíľke nás dobehol ochrankár Mahmad San, ktorý pracuje pre SCA od roku 1987. Netrvalo ani štvrť hodiny a vybehli sme priotrávení na čerstvý vzduch. Všetci okrem dvoch šoférov. Fúkal mrazivý vietor, bolo nasnežené. Krister si zapálil. Triasli sme sa. Upokojili nás až pečené ryby v reštaurácii po niekoľkých zákrutách podávané podľa tradície na kovových táckach na koberci, nie na stole.

Potom už štyristo kilometrov dlhá cesta z Kábulu do Mazáru ubiehala monotónne: skaly, pustatina, skaly, púšť. Domy z blata, ktoré sa po troch desaťročiach rozpadávajú. A kvalitné asfaltové cesty. Biele farebné značky na skalách znamenali, že územie je odmínované. Červené, teda neodmínované, som nevidel. V meste Pul-i-Khumri bolo niekoľko svadieb, čo sme si všimli podľa áut ozdobených kvetmi. Nesmeli sme kdekoľvek zastaviť, dvere a okná na aute museli byť pre bezpečnosť zavreté. Otázku, ako a čím by nás pred prípadnými talibanskými únoscami s kalašnikovmi ochránil náš vtipkujúci, no neozbrojený šofér Mahmad Nyas, som si radšej nekládol. Zato som tŕpol pri jeho svojráznom štýle jazdy. Keď sa nedalo zľava, predbiehal sprava. Najvtipnejšie bolo predbiehanie kamiónov cez dve čiary do pravotočivej zákruty v horských serpentínach. Mahmad trúbil ostošesť. Aláh bol milosrdný, nič oproti nešlo. Spomenul som si na prorocké slová koordinátora SCA pre informácie Magnusa Forsberga: „Doprava je tu väčšie bezpečnostné riziko ako Taliban.“ 

Andrej vravel, že Krister bol už po absolvovaní tunela v prvej toyote apatický. Prečo tu toľko spomínam Estónca? Slúži ako etalón Západniara, ktorého stroj času preložil na inú planétu. Neustále básnil o francúzskej reštaurácii l´Atmosphere v Kábule, jedinej svojho druhu. Opisoval ju ako čosi surreálne. Posledný deň pred odletom sme tam teda zašli spolu s ním. A naozaj, trojitá bezpečnostná kontrola s detektorom kovov pri vchode, svetielkujúca maketa Eiffelovej veže na stole, viac tušene ako zjavne opovržlivé pohľady afganských ochrankárov.Vnútri je bazén, teraz pred zimou prázdny. „Pracovníci OSN, vojaci ISAF a iní cudzinci sa tu v lete chodia kúpať,“ vysvetľovala nám Olympia. Sadli sme si do kožených kresiel, všimol som si prútené žalúzie na oknách a obrazy z obdobia parížskej secesie na stenách. Čosi tu však nesedelo – po jedenástich dňoch som uvidel prvý bar. S pivom, vínom a destilátmi. Hm, v moslimskej krajine? Čašník s elvisovským účesom a americkou angličtinou priniesol  na večeru crêpes (prvýkrát sme tu nejedli jahňací kebab či ryžu s hydinou) a dva deci francúzskeho suchého. Šťastný Krister sa pri vedľajšom stole rozprával s jediným estónskym vojakom síl ISAF. Z pritlmených reprákov hrali Boney M. 

Retroidylka však netrvalo dlho. Keď po nás prišiel vodič SCA, ktorého zavolala Olympia (po zotmení cudzinec v Kábule nesmie prejsť bez ochrany ani cez ulicu), konečne som pochopil svoje hlúpe pocity. Áno, mali sme dobrú náladu, čo si ten bradatý muž s nevraživým pohľadom nesprávne vysvetlil ako dôkaz, že sme sa opili. Až teraz, posledný večer pred odletom, som tu, pred l´Atmosphere, zacítil opovrhnutie.

Jedna z najnovších správ CIA varuje pred ilúziou, že ak jednotky ISAF prerušia príjmy Talibanu z predaja drog (Afganistan je naďalej najväčší svetový výrobca ópia), ktoré Pentagón odhaduje vo výške od 70 do 400 miliónov dolárov ročne, má svet vyhraté. Ukázalo sa, že od rôznych individuálnych donorov, občanov Saudskej Arábie, Pakistanu, Iránu a niektorých krajín Perzského zálivu Taliban vlani získal až 106 miliónov dolárov.

„Predtým to bola skupina fundamentalistov so svojou ideológiou. Dnes je to iné. Už nebojujú za ideológiu, je to pre nich biznis. Platia bojovníkov z cudziny, žoldnierov z arabských krajín okolo Perzského zálivu. Máme Taliban z Čečenska, dokonca z Číny,“ hovorí filmárka Sahra Karimi, ktorá sama s Talibanom nikdy do styku neprišla. Dodáva však, že každý konzervatívne založený Afganec má v sebe kus Talibanu.

Sahra je zvláštna mladá žena. Vyštudovala filmárčinu na VŠMU v Bratislave, dnes učí v Kábule žurnalistiku a teóriu filmu. Štyri roky „pendluje“ medzi Európou a Áziou. Keď je v Afganistane, cíti sa ako Slovenka na návšteve. A naopak, na Slovensku si uvedomuje svoju afganskú identitu. Tento stav jej umožňuje istý odstup a nadhľad. Má liberálnejšie názory, burku nikdy nenosila. Rada sa oblieka voľnejšie, čo jej rodina vyčíta. Ona si však z toho veľa nerobí. Hovorí, že v roku 2002 po vojne s Talibanom nosili burku všetky ženy v Kábule. Dnes je to tak pol na pol. V Mazáre je to odhadom sedem ku trom a v Džalalabáde pri pakistanskej hranici deväť ku jednej, v prospech žien zahalených burkou. Sedieť so Sahrou pri zelenom čaji v stráženom Flower Street Café v Kábule je iné ako kecať s ňou pri káve v bare Verne na Hviezdoslavom námestí. Keď už sme pri tých názvoch ulíc, sú tu dosť lapidárne, no aspoň zrozumiteľné. V Kábule sme každý deň jazdili po ulici mäsiarov, kde visia kusy jahniat. A majú tu ulicu, ktorej názov musím napísať po anglicky – Toilet street. Predávajú tu, ehm, záchody.

Sahra hovorí, že Afganci berú politiku pragmaticky. Pridajú sa okamžite k tomu, kto vyhral. Platí tu však klanová vernosť. Paštúna Karzáia volia prevažne Paštúni. A jeho súpera, tadžického lekára Abduláha, zase severné národy. Ani jeden z nich pritom zďaleka nedosahuje popularitu veliteľa Severnej Aliancie Ahmada Šaha Massúda, ktorého zavraždili pri fingovanom televíznom rozhovore výbušninou ukrytou v kamere. Portréty tohto Leva z Pančíru, ako volajú víťaza nad Talibanom, dodnes visia na mnohých budovách, bilbordoch, vo výkladoch. Zaujímavá je aj Sahrina reflexia zmeny metód boja: „Predtým, za vojny mala každá politická strana svojich vojenských veliteľov. Dnes majú svoje televízie, zúri tu vojna medzi médiami. Každá politická strana, ktorá bojovala proti Rusom, má svoju televíziu. V krajine je možno až dvadsať súkromných televízií. Jednu má aj zástupca prezidenta, iná dokonca patrí nežijúcemu Massúdovi.“

Taliban ovláda najmä juh a východ Afganistanu, hlavné mesto je relatívne bezpečné. Presnejšie povedané, bolo. „Najnebezpečnejšie časti Kábulu sú... juh, sever, východ a západ,“ smeje sa ironicky Magnus Forsberg nad mapou mesta potom, ako ráno Taliban vystrelil dve, tri rakety (naplnené fosforom, nie výbušninou) na hotel Serina, obľúbený medzi cudzincami a vzdialený desať minút chôdze od guesthousu SCA, kde bývame. Samovraždení útočníci Talibanu zároveň napadli sídlo OSN, vzdialené takisto desať minút od nás, pričom zabili šesť cudzincov. Magnus nám vysvetľuje, že SCA má výbornú polohu, lebo za plotom sídli misia EÚ s najvyšším stupňom ochrany. Zlou správou je však to, že práve objekty plné cudzincov sú obvykle najvďačnejším terčom teroristických útokov. A druhy ochrany sa navzájom vylučujú; iná je pred raketami, iná pred samovražednými útočníkmi a úplne iná pred zúrivým davom demonštantov.

Zažili sme tu už dve ľahšie zemetrasenia, tie nás však natoľko nevydesili ako latentná hrozba v pasci, kde sme sa ocitli. Magnus si to všimol a vraví: „Ukážem vám bezpečnú miestnosť v našom objekte. Je to práčovňa na prízemí, z ulice ju oddeľuje hrubý múr, takže pred raketami by ste mali byť v bezpečí. Miestnosť má síce kovové dvere, nie sú však nepriestrelné. Ak do objektu vniknú teroristi, pár minút by ste tam azda mali prežiť, kým príde na pomoc polícia. Ak príde.“ Magnus vie ale potešiť!

Sily ISAF nevyhrávajú boj s Talibanom nielen na vojenskom poli, ale, žiaľ, ani v očiach miestnych obyvateľov. Nie zriedka sa totiž stáva, že obeťami operácií ISAF sú civilisti, čo iba zvyšuje hnev obyčajných Afgancov voči cudzím vojakom. Okrem toho, miestne štatistiky vykazujú asi sto afganských vodičov, ktorých zastrelili cudzí vojaci, keď sa pokúšali na ceste predbiehať vojenské vozidlá – vyhodnotili to ako pokus o teroristický útok. „Psi prichádzajú,“ hovoria Afganci s dešpektom o cudzích vojakoch. Dôležitou, ak nie kľúčovou v stratégii prístupu k tejto krajine bude preto podmienka väčšej pokory a úcty voči miestnym obyvateľom spojená s tým, že ich ochrana sa dostane do centra pozornosti. Budú však vojaci medzinárodných síl žiť a pracovať spoločne s Afgancami, deliť sa s nimi o rovnakú úroveň ochrany? Sotva, aj nedávny príklad, keď afganský policajt, zrejme sympatizant Talibanu, zastrelil piatich Britov, ukazuje, že to bude iba ťažko možné.

Ešte väčšie nebezpečenstvo ako boje medzi Talibanom a ISAF však pre obyčajných Afgancov znamenajú míny. Krajina je nimi naďalej husto posiata. Kládli ich všetci; Sovieti, mudžahedíni aj Taliban. A nikto nevie, kde presne ležia, mapy nie sú k dispozícii. Už v roku 1980 preto Medinárodný výbor Červeného kríža a Červeného polmesiaca (ICRC) zriadil v Kábule ortopedickú kliniku pre obete mín. Podobné zariadenia postupne vznikli v ďalších piatich afganských mestách.

„Ročne vyrobíme štrnásťtisíc protéz. Na začiatku sme mali iba vojnové obete. Neskôr sme si však uvedomili, že našu pomoc potrebujú všetci postihnutí,“ vysvetľuje šéf ortopedického centra ICRC v Kábule Najmuddin Helal, ktorý má sám na oboch nohách protézy (jeho auto prešlo cez mínu) a pokračuje: „Od roku 1997 sme potom začali rozvíjať aj sociálne programy, pomáhame integrovať týchto ľudí do životov, poskytujeme im vzdelanie, tréningy, mikropôžičky.“ 

V Afganistane dnes žije asi 80-tisíc ortopedických pacientov, z čoho je 37-tisíc obetí mín s amputovanými končatinami. Inak, amputovanú nohu má aj súčasný minister vnútra. V kábulskom centre ICRC majú pritom striktné pravidlá. Výroba protéz pacientov nestojí nič, všetko hradí centrála v Ženeve. A 99 percent zo šesťsto pracovníkov centra je telesne postihnutých. „Sú to pre nich dve výhody. Poznajú problémy na vlastnej koži a našli si prácu,“ dodáva Helal s tým, že zárobky v centre dosahujú v prepočte 250 až 300 dolárov mesačne, teda šesťnásobok priemerného platu v krajine. Keď už sme pri tom, sociálny systém v tejto krajine je v žalostnom stave. Telesne postihnutí dostávajú od štátu v prepočte desať dolárov – ročne. Keby nenašli aj vďaka ICRC uplatnenie alebo keby im nepomohli príbuzní, sotva by prežili.

Ten zvláštny úkaz mi kedysi opísali horskí záchranári. Strach narastá so vzdialenosťou. Inak povedané, čím je človek ďalej od epicentra diania – a je odkázaný na správy od iných ľudí či z médií – tým má väčší sklony prepadnúť hystérii a báť sa. Očitý svedok či aktér to vidí inak. Európan, ak sa vôbec niečo dozvie o živote v Afganistane, si podľa správ o útokoch a obetiach myslí, že sa tam neustále a všade bojuje. Nie je to pravda, samozrejme. Z toho, čo som tam videl a zažil, mám pocit, ktorý sa dá definovať ako balansovanie medzi nesmiernou pohostinnosťou a latentnou nevraživosťou. Bál som sa najmä toho zlomku sekundy na verejných miestach, keď sa to môže otočiť. A dav sa zmení na klbko nenávistných citov. Inak sú však Afganci veľmi milí. Ak sa naučíte dve slová, tašekor (ďakujem) a salamalejkum (dobrý deň), pričom si pri pozdrave priložíte ruku na srdce (ako oni) a pri vchode do domu sa vyzujete (ako oni), nič vám nehrozí. Nie však na verejnosti. Pohľady do kabíny auta, kde sedí cudzinec, sú občas zvedavé, inokedy nepríjemné až nenávistné.

S cudzincami má svoje bohaté skúsenosti aj Enayat Najafizada z Mazáru. Mladý útly muž študuje sociálne vedy na Balkh univerzite. Podobne ako tridsať dospelých členov jeho rodiny, aj on je novinár. Mal však šťastie, vlani sa dostal na tri mesiace do Nemecka. V provincii, ktorá je relatívne pokojná a pod kontrolou nemeckých jednotiek, pracoval pre ISAF na tlačovom odbore. Dnes pracuje pre BBC servis. Hovorí dobre po anglicky, samozrejmosťou je jazyk dari a paštúnčina.

„Po páde Talibanu v roku 2001 sa bezpečnostná situácia v Afganistane zhoršila. Taliban sa síce okrem Kandaháru, Helmandu a Kunduzu stiahol do hôr, robia však odtiaľ rýchle výpady. Bojujú iba pár minút a utečú. Čo je najhoršie, dedinčania sa ich boja alebo ich dokonca otvorene podporujú. Hovoria, že armáda alebo polícia ich pred Talibanom, ktorý prichádza najmä v noci, neochráni,“ vraví Najafizada a pokračuje: „Dedinčania musia spolupracovať s Talibanom, ktorý je dobre informovaný o všetkom. Majú mobilné a satelitné telefóny, dávajú si rýchle správy. Ak sa Taliban dozvie, že niekto z dedinčanov dal vojakom čo len fľašu vody, hrozí mu zabitie alebo odťatie ruky. Preto štát nemá pod  kontrolou situáciu v dedinách, iba na hlavných komunikáciách. Ľudí však nezaujíma Taliban ani armáda. Chcú iba jediné, bezpečnosť. Ktokoľvek im ju zabezepčí, toho budú podporovať.“

Enayat hovorí, že robil rozhovory s veliteľmi Talibanu. A takisto ich údajne sprostredkoval západným kolegom. No v hlave sa mi vynorí príbeh amerického novinára Davida Rohdeho, ktorý sa o to tiež pokúšal, mal však smolu na afganského sprostredkovateľa a dostal sa do zajatia na pakistanskom kmeňovom území Južný Waziristan. Po siedmich mesiacoch sa mu z neho podarilo ujsť. „Vedel by si sprotredkovať rozhovor s talibom,“ pýtam sa cvične Enayata. Usmeje sa a povie záhadne: „Možno áno, pýtajú  však za to peniaze, minimálne sedemsto dolárov.“ Nie, teroristom neplatím.

Neprepadnime však omylu. Pokračujúca podpora a úspech Talibanu v tejto krajine sú o to desivejšie, o čo pestrejšia je jej novodobá história. Fareed Zakaria v knihe Budúcnosť slobody uvádza, že pokiaľ ide o postavenie žien v spoločnosti, bol pred zmätkom a tyraniou Afganistan jednou z najliberálnejších krajín v Ázii. V Kábule dokonca pracovalo štyridsať percent lekárok. „Bin Ládinova talibanská verzia islamu rozhodne nebola medzi Afgancami populárna. Dokazujú to snímky mužov v Kábule a Mazár-e-Šarífe po páde Talibanu, stojacich v radoch na lístky do kina, počúvajúcich hudbu, tancujúcich, holiacich sa a púšťajúcich šarkanov,“ píše Zakaria.

Vlna opojenia slobodou opadla, kde sú však tí „liberálni Afganci“ dnes? Možno chodia do kábulskej zoo, pred ktorou je bronzová socha jej najpopulárnejšieho obyvateľa, leva Marjana. V roku 1960 jej ho darovalo Nemecko. Prežil, chudák, všetky vojny, až sa napokon jeho klietka ocitla na frontovej línii a spadol do nej bojovník Talibanu, ktorého zožral. Na druhý deň sa vrátil jeho pomstychtivý brat a hodil do levovej klietky granát. Marjan prežil, no prišiel o oko a niekoľko zubov. Zomrel v roku 2002, po páde Talibanu. Posledné týždne prežil vo vyhrievanej klietke plnej jedla a liekov. Krásny príbeh, nie?