Vysoké mzdy a skvelé podmienky na život priviedli za posledné roky do Írska za prácou tisíce mladých ľudí z Poľska, Slovenska a z Čiech. Stredoeurópske komunity sú v mestách zastúpené tak hojne, že na ne narazíte, aj keď ste teraz prišli za niečím celkom iným. Prívetivých domácich, miestnu kultúru a svetové pivo si preto najlepšie nevychutnáte v mestách, ale na pravom írskom vidieku.
.ženy v žabkách
Nemôžete ísť na ostrovy a čakať, že v lete budete mať dni bez dažďa. Tunajší obyvatelia sa preto bez problémov prechádzajú v tzv. showers – nie sú to ani tak prehánky, skôr typické írske rosenie, pred ktorým ani nemá zmysel vyťahovať dáždnik. A zdá sa, že praktickejšie ako celé topánky sú pre nich žabky. Írky ešte aj v počasí, keď si ja obliekam jarný kabát, chodia v tielkach a s bosými nohami.
Počasie tu síce neurčuje módne trendy, ale zato výrazne ovplyvňuje spôsob života obyvateľov krajiny. V Írsku totiž prší takmer tristo dní v roku. Na večne zelených, nekonečne veľkých lúkach sa všade pasú kravy alebo ovce. Spokojný dobytok zazriete na samom vrchole útesu, ale aj na polostrove, ktorý sa zdá neobývaným koncom sveta. Napokon, mliečne výrobky patria medzi najčastejšie vyvážané írske výrobky. A tradičné večery v pube, kde sa mlieko určite nepije, zase patria medzi najobľúbenejšie aktivity domácich. Práve kvôli počasiu. V Írsku sa totiž nedá športovať, jazdiť na bicykli, prechádzať ulicami ani prírodou vtedy, keď si to zmyslíte.
.whiskey a Guiness!
Niall má 54 rokov, pracuje ako účtovník. Prenajíma dom Poliakom, ktorých je od vstupu Poľska do Európskej únie v Írsku najviac zo všetkých menšín. Hovorí po írsky, lebo tento jazyk sa učil ešte kedysi na základnej škole. Pravidelne hráva golf, rád popíja Guiness. Ako pravý Ír je dokonca členom klubu slávneho írskeho piva, z čoho mu vyplýva nejaká tá „pinta“ zdarma. Najslávnejšie tmavé pivo sa vyrába v niekoľkých pivovaroch po celom svete – v Londýne, v Nigérii aj v Austrálii. „Nikde v zahraničí som však nemal taký dobrý Guiness ako u nás,“ hrdo vraví Niall. Íri sú sväto-sväte presvedčení, že práve Guiness, ktorý sa vyrába v prvom pivovare v Dubline, je najlepší. Vraj keď ho pijú, cítia v jeho chuti atmosféru mesta, domova toľkých spisovateľov a umelcov. Po celom Írsku pravidelne chodia po puboch kontrolóri, ktorí sledujú, či barmani Guiness dobre skladujú a hlavne správne čapujú. Načapovanie tmavého zázraku totiž trvá približne štyri minúty, kým všetko „usadne“, ako má. Asi aj preto musia mať Íri druhý slávny nápoj – whiskey, ktorú popíjajú, kým čakajú na svoju usádzajúcu sa „pintu“.
Narozdiel od škótskej whiskey, s ktorou tá írska nepriamo súťaži v prestíži, sa v írskom mestečku Midleton destiluje tento alkoholický nápoj až trikrát. Domáci preto veľmi radi a často vtipkujú, že najviac midletonského zázraku sa predá práve v Škótsku. Škóti by sa na tomto vtipe asi nezasmiali, lebo ani jeden z národov totiž nenechá na svoju výrobu dopustiť. Íri dokonca nazývajú whiskey vodou života. „Vysvetlenie je jednoduché. Whiskey pozitívne vplýva na srdce, keďže riedi krv. Každé ráno by sa mal vypiť pohárik a človek bude celý deň v poriadku,“ hovorí Niall.
.v pube sa spieva
Sedím v maličkom pube v mestečku, ktorým sa začína slávny okruh na polostrove Ring of Kerry. Na okruhu sa jazdí proti smeru hodinových ručičiek, aby na úzkych cestách nedochádzalo ku kolíziám. Turistov je tu najmä v lete dosť. Každý chce vidieť dokonalé pohľady z útesov na zálivy, zažiť atmosféru miestnych ľudí či národný park Killarney.
Jediná ulica a zároveň hlavná cesta v dedinke Glenbeigh je prázdna. Zvuk sa ozýva len z miestnej krčmičky, v ktorej vyhráva živá hudba a vyspevujú domáci. Urobili mi medzi sebou miesto. Postarší pán so svojou manželkou. Ona popíja whiskey. On Guiness. Vždy pred posledným dúškom si objedná ďalší. Už od začiatku je ťažké mu rozumieť, pretože angličtina sa líši v každej oblasti. Po piatej pinte už len počúvam hudbu a pozorujem domácich, ako si svoje pivko vychutnávajú postojačky. „Okrem toho, že pivo ide ľahšie do žalúdka, keď stojíš, si blízko baru a k ďalšiemu sa dostaneš skôr,“ vysvetľuje mi jeden chlapík prostú filozofiu. Niekoľko ľudí stojí aj von – pred pubom. Vychutnávajú si cigaretu na čerstvom vzduchu a nikto z nich sa na to nesťažuje. A ja si zase vychutnávam kúsok torty od oslávenkyne vo vedľajšej miestnosti. Otvorila dvere do pubu a začala rozdávať pochúťku – každému.
V inom mestečku – Kenmare – na spomínanom okruhu Ring of Kerry v krčmičke obdivujem írske tance. Táto neoddeliteľná súčasť kultúry je doslova všade. Tancujú aj dôchodcovia na brehu jazera v druhom najväčšom meste, v Corku, a učia tanečné kroky turistov. Deti sa učia tancovať v školách. V puboch si staršie páry zatancujú pri živej muzike. A v Kenmare vystupovala profesionálna tanečnica.
.čo je a nie je pre turistov
Okrem kultúry je najväčšou pýchou Írska príroda a malé zámočky, ktoré sa v nej skrývajú aj tam, kde by ste ich naozaj nečakali. Najnavštevovanejšie sú Moherove útesy na západnom pobreží. Cestujem k nim z juhu a stúpam s oblakmi, ktoré sú tak nízko, že mám chuť dotknúť sa ich. Prvé sklamanie prichádza, keď vystupujem z auta na útesy v úseku, kde sú verejne prístupné. Moherove útesy sa tiahnu pobrežím Atlantického oceána na ôsmich kilometroch a ohúria výškou 213 metrov v najvyššom bode. Na ohraničenom úseku, ktorý je dlhý asi jeden kilometer, sa tlačia stovky turistov. Pokúšajú sa dostať k oploteniu, aby si vyfotili priateľku či sestru na nezabudnuteľnom mieste.
Skutočné okúzlenie magickými útesmi však zažijete len v prípade, že trochu porušíte pravidlá. V Írsku je takmer každý pozemok, lúka, les označený ceduľou „súkromné vlastníctvo“ a oplotený. Inak to nie je ani s lúkami nad útesmi. Ale plot sa dá preskočiť a ocitnete sa na vrchole sveta. Počuť silný vietor, v nohách cítite, že sa voda opiera do skál, ale zvuk je príliš ďaleko. Nad oceánom sa striedajú husté mračná so slnečnými lúčmi, aby nakoniec nad poľom s vranami vyšla dúha. Ležím na bruchu a rátam metre pod sebou. Za chrbtom nápis: Nevstupovať! Skaly neustále padajú! Na okraji je so mnou len pár ľudí. Vychutnávam si slobodu do chvíle, keď začnem brať vážne upozornenia okolo a s ľútosťou za jedinečným zážitkom sa poberiem k najbližšiemu mestečku.
No napokon ma čaká ďalší výnimočný zážitok. Rodina Curtinovcov pripravuje v The Road Side Tavern v Lisdoonvarna už od devätnásteho storočia údené ryby. Losos vyúdený len niekoľko metrov od taverny sa vyváža do celého sveta. Chutí naozaj svetovo. Rovnako ako írsky vidiek.
Autorka je študentka
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.