Ako sa učia učitelia

Začalo sa to kedysi začiatkom 90. rokov pri návšteve jedného z ministrov školstva v USA, ktorý sa zaujímal, ako sa v amerických školách vyučuje a presadzuje demokracia. Pedagógovia z University of Northern Iowa, Jeannie Steele a Kurt Meredith, prišli s návrhom, že by zorganizovali vzdelávacie kurzy pre slovenských učiteľov. Začali na Orave a odvtedy na Slovensku existuje Združenie Orava pre demokraciu vo vzdelávaní. Funguje ako profesijná organizácia pedagógov, ktorí majú záujem prinášať do slovenského školstva inovácie. 

Táto mimovládna organizácia má akreditovaný vzdelávací program. Už tri roky vzdeláva učiteľov v inovatívnych vyučovacích metódach, ktoré majú u žiakov budovať kritické myslenie.  Zaujímavé je, že pri tomto vzdelávacom programe sa stretli tri mimovládne subjekty,  ktoré spojila jediná vec: snaha zlepšiť školy na Slovensku. Svoj projekt nazvali Škola, ktorej to myslí. Mimovládna profesijná inštitúcia – Združenie Orava poskytlo svoje know-how, teda stratégiu učenia a myslenia, na ktorú má licenciu aj kompetentných lektorov. Stredoeurópska nadácia (CEF) program zastrešuje organizačne a spoločnosť Slovnaft to všetko zaplatila.

O akreditovaný program zameraný na inovácie, ktorý školy môžu vďaka sponzorovi dostať zadarmo z mimovládneho sektora, je podľa zverejnených čísel záujem. Preto Stredoeurópska nadácia musí medzi záujemcami vyberať a nastavila pomerne tvrdú podmienku: v škole, ktorá sa chce do programu zapojiť, musí prejaviť záujem o absolvovanie tohto vzdelávacieho programu minimálne 75 percent učiteľov. A navyše musí vzdelávací program absolvovať aj riaditeľ školy. Prezident Združenia Orava Pavol Pánik tvrdí, že to si nemôže dovoliť žiadna iná krajina, ktorá tieto inovácie robila. „Aj univerzita v Severnej Iowe, ktorá program vymyslela, si ho najlepšie vyskúšala až na Slovensku a doma s ním majú horšie výsledky ako my,“ dodáva s úsmevom charizmatický pedagóg s 35-ročnou praxou Pavol Pánik. 

Podmienka, aby sa do vzdelávacieho programu zapojila celá škola, má svoj význam. Poskytovateľom programu sa totiž neosvedčilo, keď školili iba zopár motivovaných učiteľov. Ak chcú učitelia vo svojej škole presadiť nový inovatívny spôsob vyučovania, musia spolu oveľa viac kooperovať a nefunguje to dobre, keď program používajú na škole iba jeden-dvaja učitelia. Problém bol aj s riaditeľmi, ktorí program nepoznali, a tak učiteľom bránili, aby používali nové metódy vyučovania. „Riaditelia nemôžu byť brzdou, ale organizačným manažérom takého procesu, a to dokáže len riaditeľ, ktorý všetky tie metódy na vlastnej koži absolvuje,“ tvrdí Pánik. 

Ukázalo sa, že ani taká tvrdá podmienka neodradila školy, aby sa o vzdelávací program pre svojich učiteľov uchádzali. Do práve prebiehajúceho 3. ročníka sa prihlásilo 85 základných a stredných škôl. Nadácia z nich vybrala 15 škôl zo všetkých krajov. A tam sa už rozbehli školenia učiteľských kolektívov, ktorým nestačila školská reforma. Tá totiž mierne pozmenila obsah vzdelávania, ale neposkytla nové metódy, ako vyučovať žiakov v dynamicky sa vyvíjajúcom svete s prívalom informácií, ktoré treba vedieť kriticky vnímať a reflektovať. 

Garanti kurzu sľubujú, že nejde o žiadnu alternatívu, ktorá popiera všetko, čo tu bolo doteraz. To prízvukuje aj Pavol Pánik: „Inovácie doplácajú na niektoré nevhodné praktiky alternatívnych snažení. Ale proces učenia nie je závislý od režimov, preto nemožno zavrhnúť všetko, čo tu v školstve bolo.“ Aj učiteľom v Trsticiach, ktorí počas jesenných prázdnin sedeli v školských laviciach a počúvali jeho výklad, zdôraznil: „Inovácie, ktoré sa tu naučíte, začleňujte do vyučovania postupne, aby sa vám váš vzdelávací systém nerozbil.“

Inovatívna metóda, ktorú prináša projekt Škola, ktorej to myslí, vychádza z modelu autorov Jeanne L. Steelovej, Kurta S. Mereditha a Charlesa Templea. Ich metóda učenia má názov EUR (Evokácia – uvedomenie si významu – reflexia). Ide o to, že učiteľ sprevádza žiaka, aby mu pomohol porozumieť textu a jej cieľom je naučiť žiaka kriticky myslieť. 

Učitelia v Trsticiach načúvajú pozorne úvodným teoretickým záležitostiam, ale je jasné, že nemajú veľkú  predstavu o tom, ako to funguje v praxi. Aj sa hneď priznávajú k obavám, že aj toto školenie bude nudné a príliš teoretické. Ale vývoj prvého kurzu ich vyvedie z omylu.

Učitelia sa zrazu menia na žiakov, ktorí sa idú učiť novou metódou. Práve majú hodinu prírodopisu. Keď ich Pavol Pánik krátko poučí o takzvanom voľnom písaní, ktorým sa trénuje splývavé myslenie (teda píše sa niekoľko minút bez cenzúry, bez štylistiky, celkom voľne na danú tému), mierne spozornejú. A potom ostanú v miernom šoku, keď dostanú prvú úlohu: 7 minút majú písať na papier všetko, čo vedia, alebo si myslia, že vedia o korytnačke morskej. Neveriacky hľadia na lektora. Keby im bol ráno niekto povedal, že sa dnes budú učiť o korytnačke...

Počuť tiché hlasy, že nie sú predsa všetci učitelia prírodopisu, a tak nevedia nič o korytnačkách. Ale napokon sa podvolia a o chvíľu už sústredene píšu. Keď sa po uplynutí 7 minút začínajú dávať dokopy informácie, ktoré si učitelia zapísali metódou voľného písania, sami sú prekvapení, ako veľa informácií zrazu pribúda na tabuli. Spomínajú sa rôzne rozprávky o korytnačkách, prírodopisné i akčné filmy, návšteva tropikária, spomienky na korytnačku z detstva, útržky rôznych informácií vylovených nečakane z pamäti. Každá informácia má svoj význam, svoju nečakanú hodnotu. „Zaktualizovali sme si vedomostný potenciál, ktorý o korytnačkách morských máme,“ usmieva sa Pavol Pánik na mierne zarazených učiteľoch, ktorí zrazu spontánne vyjadrujú potrebu dozvedieť sa o korytnačkách ďalšie nové informácie aj potrebu overiť si, či ich informácie uložené mimovoľne v pamäti, sú správne. Prichádza na rad práca s náučným textom, takzvané riadené čítanie (INSERT). Učitelia čítajú text a zaznačujú doň, ktorú informáciu o korytnačkách vedeli, čo o nich nevedeli, čo si mysleli, že je inak a čomu nerozumejú. Aby im nový spôsob čítania odborného textu išiel ľahšie, dostanú k dispozícii pomocnú tabuľku. Keby teraz niekto nezainteresovaný otvoril dvere, našiel by v školskej triede sedieť asi dvadsať učiteľov a sústredene čítať text o korytnačke morskej. Zvláštny pohľad.

Učenie sa neskončilo prečítaním textu, nasleduje reflexia. Učitelia sa rozprávajú o tom, čo bolo pre nich nové, v čom sa mýlili, čo ich prekvapilo a čo si ešte chcú o korytnačkách zistiť doma sami. 

Učitelia sú prekvapení – sami totiž zažili, ako sa v nich zrodila zvedavosť, ako sa ich nie veľmi presvedčivá vonkajšia motivácia dozvedieť sa niečo nové (o korytnačke morskej) zmenila na vnútornú. „Touto metódou som si zapamätala oveľa viac,“ povie nahlas pani učiteľka Adriana a kolegovia prikyvujú. 

Pavol Pánik kolegov upozorní na fakt, že sa pri práci striedali – raz pracoval on ako učiteľ, raz oni ako žiaci. „Keď všetci spontánne pracujú, menia sa na mentálnu pracovnú skupinu,“ vysvetľuje a dodáva, že keď to takto nefunguje, učitelia sú preťažení, lebo v triede pôsobia dlhodobo ako „sám vojak v poli“. 

Nasleduje ďalšie vzdelávanie o tom, ako funguje mozog človeka pri učení, ako učiť deti, ktoré majú v škole stres, či tie, ktorým je škola ukradnutá. Nasleduje plánovanie, ako začať zavádzať inovatívne metódy do škôl a zadanie úloh do najbližšieho stretnutia. 

Na všetkých prítomných vidno, že sú chytení, že ich to začalo baviť. Začínajú si plánovať, čo si z novej metódy v najbližších dňoch v škole vyskúšajú. A zaujímajú sa, čo sa budú učiť ďalej. 

Je to zvláštne, ale nezaujatý pozorovateľ má trošku pocit, akoby sa tí učitelia – na začiatku dosť otrávení, nedôverčiví a unavení – nabili novou energiou a začali sa tešiť na učenie. Možno ich to nadšenie rýchlo prejde, majú za sebou len prvý kurz a do jari ešte musia zvládnuť niekoľko inovatívnych metód, ale aj tak ten deň stál za to.