Za jedno ale Sovietom dodatočne poďakovať môžeme. Rád priznám, že to nemám z hlavy vlastnej, ale z kniežacej. Sedeli sme pred týždňom v kancelárii Karla Schwarzenberga oproti Břevnovskému kláštoru a snažili sme sa spraviť nenudný rozhovor o Čechoch a Poliakoch. A spoločne sme došli k tomu, aký je dnešný stav, keď sa môžeme pokladať za obyčajných spojencov, vlastne výnimočný. Knieža má aj vďaka svojmu rodokmeňu veľmi hlboké a osobité znalosti našej stredoeurópskej histórie. A na základe nich nahlas uvažoval, prečo to tak je.
„Za vojny to veľmi nefungovalo, napríklad Benešovu dohodu so Stalinom brali Poliaci ako zradu. Lenže potom sme boli v spoločnom socialistickom tábore, a keď sú ľudia v jednom väzení, postupne sa zblížia,“ uvažoval.
Nezostáva mi nič iné ako dať kniežaťu za pravdu. Nebyť komunizmu, poznali by sme sa omnoho menej a mali by sme k sebe oveľa ďalej. Teraz sa to už trochu mení, ale kto z vás by bol dobrovoľne šiel na prázdniny do Východného Nemecka alebo k Balatonu? Či dokonca k studenému moru do Poľska? O Rusku, Ukrajine, Zakaukazsku, strednej Ázii alebo Bajkale ani nehovoriac.
Ten spoločný koncentrák nás vo všetkej svojej biede, hrôze a úpadku naozaj zblížil. Rovnako ako zážitok toho roku 1989, keď sme sa spoločne, hoci každý zvlášť, z toho lágru dostali, spoločne sme prestrihali ostnaté drôty a každý zvlášť sme zase začali žiť na slobode.
Strašne sme túžili ísť do Európy, byť Západom, žiť normálne. A na chvíľu sme na seba zabudli, niektorí z nás v domnienke, že sami sa do NATO a Európskej únie dostaneme skôr. A nakoniec sa ukázalo, že to potrvá strašne dlho a že nás tam tak či onak vezmú všetkých naraz. Dokonca aj Slovensko to s tou Úniou stihlo.
Osvietení duchovia medzi nami pochopili, že to nútené zblíženie totalitných rokov je hodnota, ktorú sa vyplatí nielen nezahodiť, ale aj opatrovať a rozvíjať. A v čase, keď sa nezdalo nič dôležitejšie ako byť v NATO a EÚ, založili Vyšehradskú štvorku, ktorá sa usiluje to vnútené zblíženie zmeniť na prirodzené pokračovanie a „spoznávanie sa“.
Je dvadsať rokov od novembra 1989, ktorý bol pre nás Čechov a Slovákov 17. novembrom, pre východných Nemcov novembrom deviatym, pre Poliakov septembrom a pre Maďarov azda augustom. Sme stále iní, nemáme našu ťažko komunikovateľnú skúsenosť vytetovanú číslom na ruke, ale rovnako nezmazateľne je kdesi hlboko v nás. Zblížení ťažkým osudom a potom pred novou voľbou. Máme v Nemecku kancelárku, v Štrasburgu poľského predsedu Európskeho parlamentu, vo vile pri Balatone Arpáda Göncza, ale aj v Bratislave Roberta Fica a na Pražskom hrade Václava Klausa. A pod ním Václava Havla. Sme si, aj napriek všemožným jazykovým zákonom, Benešovým dekrétom, Jobbikom, neonacistom, menším i väčším podrazom, čo si robíme, bližšie, ako sme si kedy za mnoho storočí boli. Nepostrácajme to. Je to jediná hodnota, čo nám tie mizerné spoločné desaťročia v „tábore mieru a socializmu“ dali.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.