Fíni

Dve či tritisíc Fínov v Bruseli si zriadilo niekoľko sáun, napriklad v hoteli „Scandic“ alebo na streche fínskeho zastupiteľstva. Pánska sauna na „Brusselin pappila“ pri kostole „Zeemanskerk“, vždy prvý pondelok v mesiaci, je asi tým najvšednejším miestom. „Adam“ trvá od 19:00 do 20:30, zvyčajne sa zíde päť až sedem mužov. Pred 21 hodinou už musia byť vonku, vtedy už farská kantína nad nimi s ponukou pôvabne prezentovaných fínskych produktov zatvára.

Ja som sa vo všeobecnosti zaujímal o čisto fínsky spôsob saunovania. Saunovať som sa naučil v inej saune, v zime 2004, v Kyjeve víťaznej oranžovej revolúcie. Sauna sa mi vtedy bridila, išiel som tam s odporom. Sedel som v malej drevenej komôrke na potenie, v priateľskom kruhu mladých ľudí, v tesnej blízkosti mimoriadne atraktívnych Ukrajiniek. „Len nezačni s politikou“, šepla mi jedna z nich, „Voloďa fandil Janukovyčovi.“

Voloďa nielenže podporoval stranu, ktorá v revolúcii prehrala, on bol vedcom správneho saunovania. Keď zbadal nováčika, hneď ma začal poučovať. To, že ma pred tými celkom nahými kráskami vyšľahal brezovým prútím, sa mi ešte javilo ako zaujímavá skúsenosť. No potom ma z pariacej horúčavy vyhnal do bazéna a tri minúty ma nepustil von z ľadovej vody, ktorá mi siahala až po krk. Stál na okraji a zhora mi kázal: „Musíš zvíťaziť nad chladom zvnútra.“ Vyzeral pri tom ako víťaz.

Vtedy som sa znovu narodil. Odvtedy sa saunujem, aj keď výrazne na rímsky spôsob, s miernejším prechodom medzi horúčavou a chladom. No a pozrimeže, v pivnici fínskej fary, zariadenej ako klubovňa, nebol žiaden studený bazén. V tento večer sa tu saunovali dvaja či traja úradníci EÚ, dlhovlasý Erazmus – študent, a bruchatý dôchodca, ktorý si krochkajúc užíval život. Plánoval sa presťahovať na juh Francúzska. Všetci boli Fíni, veľmi pohostinní, z ohľadu voči mne často upúšťali od fínčiny.

 

Organizátor, otec rodiny Jaako Aarnio, mal dobromyseľnú povahu. S veľkým rešpektom hovoril o fínskych pastoroch. Posledný z nich saunu založil pred tromi rokmi, osobne dal pre ňu doviezť cez Severné more kamene na ohnisko. Nový pastor robil v protidrogovej poradni. To je vraj vzhľadom na potreby belgických škôl veľká pomoc.

O fínskej saune Jaako povedal: „Neexistujú žiadne pevné pravidlá.“ No zopár rituálov som si aj tak všimol. Fínska sauna nie je zmiešaná, homoerotické chvenie v tento pánsky večer „Adam“ cítiť nebolo. Na začiatku si všetci vzali kúsok fólie z podávača, položili plastovú stranu na horúce drevo a sadli si na stranu z papiera. Horlivo oblievali kamene. Tým pravým tajomstvom, vysvetlil mi Jaako, je systém vetrania. Cez prestávku popíjali pivo. S nákazlivou radosťou básnili o dymových saunách doma. „Na záver skočíš do jazera“, povedal jeden. Akoby mal každý Fín jazero predo dvermi.

Cítil som sa na fare príjemne. Fíni si to vedia v Bruseli zariadiť po domácky. Hrozní začali byť až vtedy, keď sa pustili do komentovania saunovacej kultúry u iných národov. O španielskej saune som začul: „Ľudia boli oblečení, bolo tam len 40 až 50 stupňov, niektorí si čítali. Takéto sauny by mali zo zákona zatvoriť.“ Jaaka Aarnia striaslo ešte aj po dvadsiatich ôsmich rokoch, keď rozprával o saune, ktorú zažil v osemdesiatom prvom vo Viedni „Na dverách bolo napísané MIESTNOSŤ NA GRILOVANIE.“

  

Pri všetkom priateľstve, v jednom bode zostávam Voloďov učeník. Potrebujem chlad, zvíťazím nad ním zvnútra. A u Fínov nebolo nad čím zvíťaziť.