Revolučné zistenie. A keďže chúďa umelec nie je počas tvorby schopný plnohodnotne sa prezentovať, treba ho podporiť. Musí mu voľakto platiť, lebo postavenie slobodného umelca biediaceho niekde v bytíku je predsa nedôstojné. Vymysleli preto systém, ktorý hádam nemá vo svete obdoby, jedine možno v Severnej Kórei, kde to funguje určite ešte lepšie. Hlavným kritériom je kvantita. Napríklad ak muzikant odohrá za rok viac ako 40 koncertov, získava automaticky právo na štátnu podporu v čase, keď nekoncertuje. Dôležitá je dĺžka času bez vystupovania. Stačí vyplniť tlačivo a na tvorivé procesy sa razom začne skladať celá krajina. Druhou stranou je to, že umelci platia 90 % z honoráru na sociálne poplatky. A všetko sa snažia všetci obchádzať a sú periódy, keď umelca nedostanete na pódium ani za svet, lebo by mu zanikol nárok na koruny od štátu. Urobiť koncert so všetkými náležitosťami sa údajne stáva nočnou byrokratickou morou, drevospracujúci a papierenský priemysel sa raduje. Ozaj, neviem prečo sa zaviedol termín hudobný priemysel. Doteraz som si na to nezvykol, som si však istý, že vhodnejšie by bolo používať termín hudobné poľnohospodárstvo, potom by mohli všetci európski umelci žiadať agrodotácie vo výške minimálne 70 % nákladov na umelecký spôsob života, potešili by sa batikárne či liehovary (ach, to klišé o muzikantoch ako pijanoch je tak silné, že aj keď s ním nesúhlasím, aj tak som ho práve použil, slovo liehovar mi za to stojí). Aby bol systém spravodlivý, mali by vzniknúť komisie, kde by boli tí, čo už niečo dokázali a tí by určili, koľko korún si kto zaslúži a či si vôbec môže dovoliť ponúkať svoje umenie verejnosti. S takou komisiou mám svoje skúsenosti, pred rokom 1989 to bola samozrejmá súčasť života každého rockera. Keď som to povedal mojej francúzskej kamarátke, len krútila hlavou. Vôbec si nevšimla, že im k tomu chýba len krôčik.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.