Prvou víziou euronadšencov bolo, že zmluva, ktorú vehementne presadzovali najmä Nemci a Francúzi, umožní štátom efektívnejšiu spoluprácu v prospech Európy. Kritici síce oponovali, že nemecko-francúzsky tandem preboxoval Lisabonskú zmluvu okrem iného preto, že v hlasovacích orgánoch EÚ posilňuje váhu najväčších štátov na úkor menších. Neboli vypočutí. A prvé polisabonské znamenia? Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy ostro napomína lídrov Poľska, Maďarska, Česka a Slovenska, že sa v tomto roku stretli kvôli spolupráci pred summitom EÚ už dvakrát – hoci sám Sarkozy sa s kancelárkou Angelou Merkelovou dohaduje pravidelne pred každým summitom. Toľko prvý signál k predstavám o efektívnej spolupráci v Európe.
Druhou víziou bolo, že EÚ konečne získa na svojom čele silného politika, na ktorého bude mať americký, ruský či čínsky prezident telefónne číslo a ktorý s nimi bude môcť hovoriť v mene Európy. Preto bolo podľa zástancov jedným z kľúčových prínosov Lisabonskej zmluvy vytvorenie postu stáleho prezidenta EÚ. Jedna časť kritikov síce oponovala, že Európa nie je štát a taký post preto nepotrebuje, a druhá časť rovno tvrdila, že túto pozíciu si ušili na mieru Francúzi s Nemcami, ktorí sa s nevôľou pozerali na systém rotujúcich predsedníctiev (z českého predsedníctva išli Francúzi zdivieť). Neboli vypočutí. A aké sú prvé polisabonské znamenia? Už sa zdá takmer isté, že novým prezidentom bude jeden z nevýrazných technokratov, ktorého schvália lídri EÚ na summite s požehnaním Nemcov a Francúzov možno už tento týždeň. Isté sa zatiaľ zdá iba jedno: Tony Blair, ktorý bol ešte pred časom pokladaný za favorita a Briti ho naďalej presadzujú ako svojho kandidáta, je bez šance. Hoci podľa Financial Times Blair ešte teraz volal Merkelovej a Sarkozymu, aby ho predsa len podporili, títo dvaja sa už podľa kuloárov dohodli, že novým prezidentom bude iný politik. A čírou náhodou sú najhorúcejšími kandidátmi predstavelia štátov, ktorí sú tradične francúzsko-nemeckému formovaniu Európy najviac naklonení: belgický premiér Herman Van Rompuy a luxemburský premiér Jean-Claude Juncker. Vskutku „ťažké váhy“.
Na celej veci je pozoruhodné, s akými argumentmi bol napokon vyšachovaný Tony Blair. Ešte pred dvomi rokmi ho Sarkozy označil za „najeurópskejšieho Brita“, ktorý bude vo chvíli, keď Lisabon vstúpi do platnosti, „inteligentnou“ voľbou na post prvého prezidenta. Keď ho však Briti napokon oficiálne navrhli, eufória v Elyzejskom paláci vyprchala. Pred mesiacom napokon Sarkozy vyšiel s farbou von a pre Le Figaro uviedol, že prezidentom by mal byť niekto, „kto by mohol reprezentovať politicky silnú Európu. Ale fakt, že Veľká Británia nemá euro, ostáva problémom“. Sarkozyho slová ešte v plnšej kráse vypointovala petícia v Európskom parlamente, ktorú zorganizovali dvaja nemeckí konzervatívci a jeden luxemburský socialista: vraj prvým prezidentom Únie musí byť niekto, s kým „sa môže ľud Európy identifikovať“, osoba, ktorá je zaviazaná cieľu „čoraz užšej únie“ a niekto, kto nie je z členského štátu, ktorý dosiaľ neprijal jednotnú menu, nie je členom Schengenu a odmietol aplikovať lisabonskú Chartu základných práv. Milí europoslanci si mohli ušetriť toľko slov, stačilo napísať jedno: prezidentom EÚ nemôže byť Brit. A to odkazujú tí, ktorí varovali, že štát, ktorý neschváli Lisabonskú zmluvu, sa pripraví o možnosť plnohodnotnej účasti na integrácii...
Odstavenie Blaira je pritom hlúpe: v Británii niet väčšieho priaznivca integrovanej EÚ ako je Blair, ktorý – keby to bolo len na ňom – zavedie svoju krajinu aj do eurozóny. Francúzi a Nemci by teda neurobili pre integrovanie euroskeptických Britov do EÚ nič lepšie, než keby postavili Blaira do symbolicky silnej pozície.
Lenže o európsku integráciu v tejto hre nejde. Ide o budovanie štátu podľa chuti Paríža a Berlína.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.