Osem spurných žien v nej spojí svoje sily proti násiliu a pretvárke, pretože mlčať znamená súhlasiť. Aj zmenu ich postoja však napokon vyvolá súcitný a vytrvalý jednotlivec...
Mikve je očistný rituál, ktorý v nadväznosti na menštruáciu, pôrod či svadbu podstupujú v špeciálnych kúpeľoch ortodoxné židovské ženy pred telesným splynutím s manželom. Bez kondicionéra, nalakovaných nechtov či špiniek v pupočnej dierke, pretože tie očistu blokujú. Pred konverziou na židovskú vieru alebo pred významnými sviatkami navštevujú mikve aj muži. Na divadelnom javisku sú prítomní iba ako hlasy z reproduktora. Inscenácia Mikve je totiž kolektívnym sólom pre osem herečiek.
Divadelná hra Hadar Garlon má v porovnaní s inými súčasnými dielami minimálne jeden nespochybniteľný klad: životná situácia, do ktorej sa jej hrdinky dostanú, je natoľko patová, že ich osud nemôže ostať empatickému divákovi ľahostajným. Ten emotívnejší prežije v závere inscenácie aj katarziu, hoci koniec humanistickej hry sa nevyhne pátosu a záchrana hrdiniek sa javí uponáhľaná. Vojny sa však nezaobídu ani bez obetí – znie záverečný kontrapunkt.
Hoci je Mikve situovaná do špecifického spoločenského a náboženského prostredia, obsahuje aj viaceré univerzálne motívy. Individuálne situácie sú slovenskému divákovi blízke, ale celkový kontext sa ho „našťastie“ netýka – ideálna rovnováha diváckeho zosobnenia a odosobnenia. Inak rezonovala kontroverzná Mikve v židovskej náboženskej komunite. Duchovní vodcovia veriacim dokonca zakázali autorkine inscenácie navštevovať. Hra však nie je len kritikou ortodoxného judaizmu, v princípe útočí na akúkoľvek náboženskú bigotnosť spôsobujúcu ľudské utrpenie. Vieru ako takú však nespochybňuje.
Režijne previedol Mikve na javisko Arény riaditeľ Činohry pražského Národního Divadla Michal Dočekal, ktorý hru vlani naštudoval aj v pražskom Stavovskom divadle. Vyznenie českej a slovenskej verzie bolo ovplyvnené predovšetkým obsadením hlavnej postavy – strážkyne kúpeľov Šošany. V Prahe sa titulnej roly chopila Iva Janžurová, ktorá stvárnila Šošanu ako ženu na pokraji nervového zrútenia. Svoju postavu totiž obohatila o hystériu v hlase a výrazný vyšinutý smiech, ktoré boli zrejme výsledkom prežitej, ale ešte nespracovanej tragédie. Jej slovenský pendant – Zuzana Kronerová – prijímala navonok rany osudu s väčšou silou, bola autoritatívnejšia, ráznejšia. Kým u predstaviteľky českej Šošany sa mohlo zdať, že židovské pravidlá dodržiava primárne preto, lebo musí, u Kronerovej Šošany mala inklinácia k Halache výraznejší charakter osobného presvedčenia.
Pomocníčkou v mikve a zároveň názorovou oponentkou jej bola Slávka Halčáková, ktorá po zrelej Anne Karenine v SND opäť potvrdila, že úlohy utrápených, ale silných žien jej sedia. Viac bolesti ako radosti v inscenácii prežívali aj ostatné herečky, z ktorých každá disciplinovane využila svoj priestor: Eva Matejková, Táňa Radeva, Táňa Kulíšková, Rebeka Poláková, Zuzana Kanócz a Zuzana Šemeláková.
Dominantným prvkom scénografie Hansa Hoffera bol očistný bazén pripomínajúci baldachýnovú spálňu, do ktorého vstupovali nahé herečky pri cudne zníženej intenzite svetla. Popri reálnych artefaktoch pracoval scénograf aj so symbolmi. Ako memento sa na zadnej stene javiska vynímala obrovská fotografia jeruzalemského múru nárekov. Vnútorné i vonkajšie múry kúpeľov boli znázornené divadelnejšie, v kontúrach – bielou páskou nalepenou na podlahe.
Ak sila divadla spočíva v jeho schopnosti vyvolať kolektívny očistný zážitok, tak momentálne neexistuje lepšia voľba ako kúpeľ v mikve–Aréne...
Hadar Garlon: Mikve. Réžia: Michal Dočekal Scéna: Hans Hoffer Hudba: Michal Novinski Kostými: Katarína Hollá Hrajú: Zuzana Kronerová, Slávka Halčáková, Eva Matejková, Táňa Rdeva, Táňa Kulísková, Rebeka Poláková, Zuzana Kanócz, Zuzana Šemeláková. Divadlo Aréna, Bratislava, 30. október 2009.
Autor je dramatik a divadelný kritik.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.