Die Mauer

Keď ho 13. augusta 1961 začali stavať, mala za sebou Nemecká demokratická republika dvanásť, či vlastne už šestnásť rokov života a tiež porovnávania so svojím západným susedom. Kým sa okupačné zóny Spojených štátov, Veľkej Británie a Francúzska spájali do Bizónie a Trizónie, aby vytvorili skutočne demokratický a slobodný nemecký štát, v sovietskej okupačnej zóne sa spojili sociálni demokrati s komunistami, aby vytvorili Zjednotenú socialistickú stranu Nemecka SED, ktorá ovládla východonemeckú politiku až do roku 1989. Kým na západe vládol spolkový kancelár a antikomunista Konrad Adenauer, východ ovládol, so sovietskou podporou, kovaný stalinista Walter Ulbricht. Kým na západe sa schyľovalo k ekonomickému zázraku, východ ovládla dvojročnica, prídelový systém a „sovietske akciové spoločnosti.“ Štát, ktorý si zakladal na tom, že ho vedú robotníci, nechal ich povstanie proti pracovnému tlaku a represiám potlačiť. Rozdielov bolo časom čoraz viac: na jednej strane NATO, Spolková spravodajská služba a slobodné voľby, na strane druhej Varšavská zmluva, Ministerstvo štátnej bezpečnosti Stasi a paródia na voľby. 

Východní Nemci teda hlasovali aspoň nohami. Začiatkom päťdesiatych rokov, ešte aj po sprísnení pohraničného režimu, sa počet utečencov pohyboval medzi 15- až 20-tisíc mesačne. Starosti si robili v Berlíne i Moskve: Pokiaľ by takéto tempo pokračovalo, onedlho by nebolo v NDR komu vládnuť. Nasledovali ústupky. Sovietska vláda vyzvala na ukončenie násilnej kolektivizácie, a likvidácie súkromného sektora, zmiernenie napätia medzi štátom a cirkvami a čiastočné uvoľnenie politických pomerov. NDR ohlásila po Stalinovej smrti nový kurz, škoda však, že s tým istým kapitánom Ulbrichtom. V mene guľášového komunizmu sa Sovieti dokonca vzdali aj zvyšku vojnových reparácií. Napriek istému uvoľneniu boli už rozdiely priepastné, a tak sa všetky návrhy či aspoň náznaky možného znovuzjednotenia javili čoraz viac ako utópia. 

Reálne však boli Chruščovove vyhrážky. Vodca ZSSR koncom roku 1958 spochybnil právo západných spojencov zotrvávať v Berlíne, dosiaľ rozdelenom medzi štyri okupačné mocnosti. Dňa 27. novembra preto Sovietsky zväz odovzdal USA, Veľkej Británii a Francúzsku ultimátum, ktoré požadovalo premenu dosiaľ nepredeleného Berlína na „samostatný politický útvar“ so statusom „demilitarizovaného slobodného mesta.“ Ak by spojenci nesúhlasili, Sovietsky zväz sa dohodne s Východným Nemeckom na tom, že NDR začne uplatňovať svoje zvrchované práva, a to aj voči spojeneckým vojenským transportom. 

Rovnako skutočný bol aj masový exodus utečencov, ktorí stále v hojnom počte prekračovali (najmä tie berlínske) nemecko-nemecké hranice. Nútená kolektivizácia a tvrdší kurz SED viedli v roku 1960 k tomu, že počet utečencov zase raz vzrástol, tentoraz na 200-tisíc ročne. Približne polovicu nespokojných tvorili mladí ľudia do 25 rokov, šesť z desiatich utečencov bolo ekonomicky činných. Východonemecké vedenie síce spočiatku vyhlasovalo, že krajinu opúšťajú len nepriatelia, celkový počet – viac ako dva a pol milióna ľudí – svedčil o niečom inom. 

Keď utečenecká vlna v lete roku 1961 vrcholila (v tom čase utekalo takmer 50-tisíc ľudí mesačne), zišli sa 5. augusta vedúci tajomníci komunistických strán sovietskeho bloku na rokovaní Varšavskej zmluvy. Záver bol jednoznačný: obohnať tri sektory mesta nepreniknuteľným múrom, v miestnom newspeaku „antifašistickým ochranným valom.“ Ani nie mesiac predtým, ako sa 13. augusta 1961 začalo so stavbou, pritom Ulbricht na otázku západonemeckého novinára odpovedal: „Rozumiem vašej otázke tak, že v západnom Nemecku sú ľudia, ktorí si želajú, aby sme mobilizovali stavbárov hlavného mesta NDR na stavbu múru. Nie je mi známe, že by taký zámer existoval. Stavbári v našom hlavnom meste sa zaoberajú predovšetkým výstavbou bytov a ich pracovná kapacita je tým plne vyťažená. Nikto nemá v úmysle postaviť múr.“ Američania, podobne ako v prípade maďarského povstania v roku 1956, rešpektovali sovietsku sféru vplyvu a nezasiahli.

Druhá polovica osemdesiatych rokov už bola úplne iná. Perestrojka pomaly prenikala aj do NDR, kde vládol jeden z najrigidnejších režimov v sovietskom bloku. V decembri 1988 bola vo východonemeckej tlači publikovaná vyhláška o možnosti využitia humanitárnych dôvodov na vysťahovanie do Spolkovej republiky. Do mája 1989 bolo podaných viac ako 100-tisíc takých žiadostí. To už však východní Nemci masovo opúšťali svoju krajinu cez prestrihnuté drôty na maďarsko-rakúskej hranici. 

Režim však nehodlal ustupovať. Ulbrichtov nástupca Erich Honecker, v roku 1961 zodpovedný za stavbu múru, ešte v januári vyhlásil, že Berlínsky múr bude stáť dovtedy, kým bude potrebný. Myslel to asi inak, ale jeho slová sa ukázali ako prorocké. 

V priebehu roku 1989 sa množili úteky cez západonemecké veľvyslanectvá, pokračoval rozpad ekonomiky a Moskva oznámila stiahnutie časti vojska z NDR. Voľby síce, ako vždy, dopadli takmer na sto percent, ale i režim i občania si uvedomovali nebývalú mieru falšovania. V Lipsku prepukli rozsiahle nepokoje a 11. septembra vznikla prvá legálne pôsobiaca opozičná organizácia Nové fórum. A v tejto atmosfére sa NDR chystala oslavovať štyridsiate výročie svojho založenia. 

Honecker ešte 7. októbra vystúpil na tribúnu a rozprával o tom, že NDR predstavuje hrádzu, brániacu socializmus pred kapitalizmom a že exodus občanov je pokusom o diskreditáciu socializmu. Na druhý deň však vyšli do ulíc Berlína i ďalších miest státisícové davy, ktoré už polícia nedokázala zastaviť. Egon Krenz, ktorý nastúpil po Honeckerovi, bol už len trápnym pokusom o záchranu politického systému, a ako sa ukázalo, i celej sezónnej štátnosti NDR. Keď 9. novembra múr padol, nebolo prakticky už čo zachraňovať.