Zrkadlá Orhana Pamuka

K príbehu či skôr príbehom v novej Pamukovej Čiernej knihe sa dá pristupovať rôzne. Čitateľ – psychiater v nich môže vytvárať profil pacienta, ktorý má problémy s identitou. Pre čitateľa – literárneho vedca budú určite zaujímavé vnútorné literárne odkazy, vzťah k iným spisovateľom (v recenziách a štúdiách sa spomínajú Joyce, Borges, Auster a mnohí ďalší) a celkovo postmoderné písanie. Čitateľ posadnutý dekódovaním tajných významov a súvislostí v Pamukových textoch (či posadnutý rozohranou veľkou hrou sprisahania?) sa tu môže dobre vyžiť a zamotať. Čitateľ – filozof sa poteší pekným opisom toho, ako subjekt prichádza o svoje pevné základy a rozpúšťa sa v príbehoch, spomienkach, tvárach, významoch slov, v Istanbule. 

Koľko čítaní – toľko významových rovín. A keďže je tu všetko dovolené, možno si aj celkom nemoderne zo zásuvky vytiahnuť záložku, ktorú si čitateľ kedysi priniesol napríklad z Efezu, sadnúť si do kresla v nejakom slovenskom meste a vychutnať si román z omnoho väčšieho, vzrušujúcejšieho, tak vzdialeného Istanbulu.

Stratiť sa v neznámom meste, v inej kultúre, histórii, tradícii – inými slovami v inej identite – nie je také ťažké. Je však prekvapujúce, ako sa vo vlastnej identite strácajú Pamukove postavy. Hoci sa od začiatku do konca budeme točiť v hľadaní toho, „vďaka čomu sme tým, čím sme“ – túto otázku si v rôznych variáciách položí viacero postáv –, Pamukova kniha má predsa len nejaký dej, ktorý prepájajú tri hlavné postavy: právnik Galip, jeho žena Rüja a ich starší príbuzný, známy novinár Dželál. Rüja z neznámych príčin opúšťa Galipa, Galip si myslí, že by mohla byť s Dželálom, ktorý takisto niekam zmizol, a preto sa ich oboch rozhodne hľadať. V istom momente sa možno hľadanie „stalo dôležitejšie ako odpoveď, ktorú prišiel hľadať“, možno sa začína trochu meniť to, po čom sa tu pátra. Galipovo úsilie odhaľuje kontroverzného i tajomného Dželála, ktorého v sebe objavuje nielen Galip, ale aj ďalší jeho čitatelia. Toto putovanie v každej druhej kapitole striedajú Dželálove texty, ktoré sú aj akýmsi putovaním po jeho pamäti. No a Rüja ostáva naozaj záhadne stratená od prvých strán knihy. Jednoducho rozohraný trojuholník je zvláštny, záhadný a zastretý, pretože je stratený v spleti rôznych príbehov.

S Pamukovou Čiernou knihou, ktorá je jeho štvrtým románom, sa vraciame v jeho tvorbe do rokov 1985 – 1990, ešte pred preklady, ktoré vyšli v slovenskom a českom jazyku (Nový život, Moje meno je červená, Sníh a Istanbul – preklady celkom neodrážajú chronológiu pôvodných vydaní). Čo je príťažlivé na Pamukovom písaní, je spôsob, ako sa mení rozprávač, žáner alebo téma rozprávania. Vnútorné obrazy, opakujúce sa vety, citáty, odkazy, hry, dvojité zrkadlá alebo zrkadlá, ktoré v odraze menia originál, hľadanie symetrie, skryté metafory verzus doslovné významy – to všetko dodáva čítaniu hravú záhadnosť. À propos, záhadnosť – aj tá podnikne svoje odhalenie a opätovné začarovanie. Skromný dej oproti náročnému štýlu vytvára výrazný kontrast. Ak už začíname byť unavení z dlhých úvah, historických aj imaginárnych príbehov (ťažko rozlíšiť, ktoré sú ktoré, ak je táto otázka vôbec dôležitá), interpretácií toho, čo to všetko znamená, aj prekvapivých zahalení a strát zmyslu, Pamuk nás skôr alebo neskôr vráti do hlavného deja drobným zvratom alebo nejakým prvkom, ktorý povzbudí v čítaní svojou hravosťou, dynamikou, neočakávanosťou. Román má takmer päťsto strán – čitateľ takéto povzbudenia potrebuje.

No aj tak sa zdá, že pred postavami a ich osudmi má prednosť Pamukova záľuba, niekedy až posadnutosť jazykom, slovami, ich významami, knihami, článkami, výstrižkami, písmenami… Ak je v románe Nový život hýbateľom tajomná kniha, a nie Osman, Canan ani Mehmet, aj v Čiernej knihe sú to Dželálove články, ktoré ukazujú Galipovi, kam má ísť. Ak v Snehu píše Ka svoje básne po hlbokých zážitkoch, politických zvratoch či prechádzkach po Karse, v Čiernej knihe je všetko akoby podriadené vplyvom príbehov a textov. Práve texty sa dokážu dotknúť aj veľmi hlbokých tém, intímnosti, duchovnosti, mystiky. „Nič nie je také zvláštne ako život – okrem písania.“ A kto je vlastne autorom tejto vety? Saim, Ibn Zerhani, Galip, Orhan Pamuk? Saim je románová postava, Galipov priateľ posadnutý zbieraním ľavicovej tlače. Ibn Zerhani je citovaný ako autor motta k jednej z kapitol, hoci ťažko povedať, kto Ibn Zerhani je, či je reálnou, alebo literárnou postavou, alebo je to celé narážka na krstné meno spisovateľa – ako na to upozorňuje profesor Mark Kirchner. A  podobné slová použije aj rozprávač príbehu, ktorý nakoniec splýva s Galipom: „Lebo nič nie je také prekvapujúce ako život. Okrem písania…“ Aj takto možno čítať Čiernu knihu. No nielen tak.

Ani v tejto knihe nechýbajú „turecké“ témy, ku ktorým sa Pamuk opakovane vracia: vzťah medzi Východom a Západom, strata viery, vzťah k tradícii a náboženstvu, politické kontroverzie, istanbulské ulice. Hľadanie seba samého totiž podniká nielen Galip, ale aj mnohí ďalší ľudia, celý národ a dokonca aj sám Istanbul. Gabriel Pirický v doslove k Čiernej knihe – napríklad o kultúrnom a historickom pozadí Pamukovho písania – uvádza, že „v porovnaní s Huntingtonom presadzuje Pamuk vo svojich románoch myšlienku, že vo svete dochádza k akejsi osmóze alebo splynutiu rôznych kultúr“, a jeho text poukazuje aj na limity hľadania „jednoty kultúr“. Paradoxne, čítanie Pamukovej knihy tak môže vyvolať aj opačný dojem v podobe zážitkov inakosti, ktoré sú popreplietané s tým, čo je pre čitateľa známe.

Hoci nemožno povedať, že Čierna kniha predstavuje akési skondenzované Turecko, čítať Pamukovu knihu je ako navštíviť túto krajinu. Jej história a problémy sú nám čiastočne blízke, ale v mnohých ohľadoch celkom vzdialené. Je to krajina (príbehov), do ktorej sa vždy radi vrátime, ale v ktorej nežijeme. Páči sa nám, i keď nie všetko z nej dokážeme pochopiť, prijať alebo prežiť.

Orhan Pamuk: Čierna kniha, preklad Otakar Kořínek, Slovart 2009.