Stratená trať

Spomienku pripravilo banskoštiavnické občianske združenie Štokovec, priestor pre kultúru, ako Deň Trate mládeže s dôrazom na to, že ide o nezávislý a nepolitický projekt, zamyslenie sa nad historickou udalosťou z roku 1949, ktorou sprevádzkovanie takmer 21 kilometrov dlhej trate určite bolo. Členka združenia Štokovec Zuzana Bodnárová hovorí o tom, ako sa podobné jubileá na Slovensku oslavovali a oslavujú, a že organizátori týchto osláv sa klišé s politickým podtónom chceli vyhnúť: „Keď už bolo všetko hotové a pripravené, ohlásil sa premiér Fico, že príde slávnosť otvoriť. Odmietli sme.“ Na oslavy sa ohlásil i exprezident Schuster, záujem prejavili aj lokálni kandidáti vo voľbách do VÚC. Nepochodili. „Rozhodli sme sa na stavbu a jej výročie pozrieť triezvo, kriticky a po novom,“ dodala Bodnárová.

Ten „triezvy, kritický a nový“ pohľad na „najvýznamnejšiu medzinárodnú stavbu mládeže“ (ako ju titulovala dobová tlač) mal formu malebnej jazdy dobovým parným rušňom, ťahajúcim niekoľko drevených vozňov. Vláčik bol plný, na drevených laviciach sa tiesnili priami účastníci stavby alebo ich potomkovia – zväčša vnúčatá, deti, pár príbuzných. Nastúpili sme v Hronskej Dúbrave, na každej staničke zahrala hudba, z posledného vozňa vyskočila partia dobovo oblečených mladých ľudí a ukážkovo „krompáčovala a lopatovala“ okolo trate. Vo svahu na náprotivnej strane údolia sa belel obrovský nápis „Vítame účastníkov Trate mládeže“. Budovateľská nostalgia vyvrcholila na stanici v Banskej Štiavnici, kde organizátori v improvizovanej kinosále premietli krátke dobové agitačné filmy Údolie radosti a Čarovný prút spolu s celovečerným filmom Oceľová cesta, ktoré vznikli priamo na Trati mládeže v rokoch 1948 a 1949. Projekciu doplnili dobové filmové žurnály, z ktorých zneli súdružské zdravice vtedajšej politickej špičky vrátane súdruha prezidenta Klementa Gottwalda a súdruha podpredsedu vlády Viliama Širokého. Čiernobiele dokumenty boli čarovné aj poučné: dramatické scenérie vojnou zničeného priemyslu, ciest, mostov, stavieb, do toho mohutný hlas narátora, upozorňujúceho na imperialistickú hrozbu, rastúcu z trosiek porazeného fašizmu. Sýty mužský hlas ľubozvučnou slovenčinou upozornil na to, že zlý imperialista už neútočí bombami, ale pokúša sa rozrušiť naše budovateľské úsilie a túžbu po živote v mieri „montgomerákmi, silónovými pančuchami, žuvacou gumou, bublifukom a česterfildkami...“ Na premietacej ploche sa rozkrúcali kolesá, dymilo sa z komínov, búšili kladivá, sršali iskry, zatínali sa päste, leskli svalnaté telá pracujúceho ľudu. Nad tým všetkým trónil úsmev víťazov, budujúcich podľa veľkého sovietskeho vzoru svetlé zajtrajšky.

Stavba, ktorá sa začala 8. marca 1948 a ukončená bola 22. októbra 1949, určite bola impozantná, veď na nej pracovalo vyše 47-tisíc mladých ľudí z Česko-Slovenska a z viacerých európskych štátov, dokonca i z Indie, Alžírska, Kanady aj z USA. Hlavnými pracovným nástrojmi boli lopaty, čakany a fúriky, pracovalo sa v náročnom teréne, bez nároku na mzdu, len za ubytovanie a stravu. Brigádnici – nadšenci premiestnili takmer 630-tisíc kubíkov zeminy, vyrúbali 35-tisíc stromov, zamurovali skoro 44-tisíc metrov kubických betónu a muriva, nasypali 35-tisíc kubíkov štrku, niektoré násypy boli vysoké až 18 metrov. Vybudovali 32 väčších železničných objektov, medzi nimi aj tri viadukty a most, prerazili vyše kilometer dlhý tunel, položili 2 600 koľajníc, takmer 38-tisíc železničných podvalov... Boli to „iní“ mladí ľudia než sú dnešní naši stredoškoláci, učni, vysokoškoláci? Čo ich motivovalo na to, aby odišli z domu a šli pracovať len za chlieb s marmeládou, kúsok mäsa a spánok na drevenej prični? Súkromné, osobné spomienky vtedajších budovateľov sú jednotné v tvrdení, že pre väčšinu mladých ľudí to bolo šťastné obdobie: vojna sa skončila, pomery sa začínali konsolidovať, prevládala radosť zo života, spolupatričnosť, nadšenie, ale i túžba po dobrodružstve, nových priateľstvách, vzťahoch. „Prikladať ruku k dielu“ pri obnove vojnou zničeného hospodárstva bolo akousi samozrejmosťou, pre súčasných -násťročných asi nepochopiteľnou.

Nie všetci vtedajší brigádnici majú na Trať mládeže len tie najlepšie spomienky, korunované získaním titulov Úderník či Hrdina Trate mládeže. Nie všetci spomínajú na tie časy ako na obdobie získavania a utužovania nových priateľstiev, neraz i celoživotných lások a partnerstiev.

Pán Teofil Križan má dnes osemdesiatšesť rokov a žije v Bratislave. V rokoch 1948 a 1949 pracoval na štábe Trate mládeže ako hlavný hospodár. Pre bývalého účastníka Povstania a čerstvého „Baťovca“, zamestnanca Závodov 29. augusta v Partizánskom, to neboli zlé časy. „V Partizánskom som bol zamestnaný ako nákupca na oddelení koža – guma. Vtedajší hlavný šéf Ústredného sväzu mládeže Ernest Sýkora požiadal nášho riaditeľa Miroslava Trojana, aby niekoho uvoľnil na Trať mládeže. Trojan navrhol piatich, viacerí nemohli ísť, boli ženatí, mali rodiny, tak som ponuku prijal. Ostal som plateným zamestnancom Závodov, len som bol uvoľnený na prácu na Trati mládeže.

Prví brigádnici prišli na Trať mládeže 8. marca 1948 a slávnostné otvorenie výstavby trate bolo 5. apríla, teda ani nie dva mesiace po Víťaznom februári 1948. Je zrejmé, že projekt nebol rýdzo komunistickou myšlienkou. Odhliadnuc od toho, že dostavba železničnej trate medzi Hronskou Dúbravou a Banskou Štiavnicou sa začala už v prvej polovici štyridsiatych rokov (slávnostného výkopu sa v roku 1943 zúčastnil vtedajší predseda vlády Vojtech Tuka). Je pravda, že skôr než sovietskym budovateľským vzorom sa vtedajší najvyšší náčelník Trate mládeže Bohumír Toman inšpiroval juhoslovanskými povojnovými mládežníckymi brigádami z roku 1947. Napokon – jednej z nich, stavby železnice Šamac – Sarajevo, sa osobne zúčastnil.

Pán Križan mal na starosti zásobovanie brigádnikov oblečením, pracovnými nástrojmi, potravinami. Dodnes si spomína, ako rokoval s vtedajším predsedom „Sboru povereníkov“ Gustávom Husákom o zvýšení dodávok mäsa a základných potravín pre brigádnikov: „V roku 1948 bolo suché leto, neúroda, potraviny boli na prídel, ak sa dobre pamätám, brigádnici mali týždenne kilogram mäsa na osobu. Zásobovanie zabezpečovali vtedajší súkromníci, chlieb nám dodávali pekári Kulich zo Zvolena a Gáfrik v Banskej Štiavnici, mäso mäsiar Ondrejka z Hronskej Dúbravy. Na základe dodacích listov potom vystavovali účty, ktoré preplácala ústredná pokladnica Československého sväzu mládeže. Takmer všetkého bol vtedy nedostatok, ťažko bolo zháňať nielen potraviny, ale aj deky na spanie, pracovnú obuv, oblečenie, montérky. Raz som sa vybral autom do ružomberskej textilky a nakúpil som bledomodrú látku na zväzácke košele, inokedy som na nákladnej škodovke 706 išiel do Partizánskeho za Trojanom po zásielku pracovných bagančí...“

Podľa niekdajšieho hlavného hospodára Trate mládeže sa situácia na stavbe začala „ideologicky lámať“ v roku 1949. Komunisti si utužovali moc, na scénu nastupovali praktiky Štátnej bezpečnosti, ktorá rozťahovala svoje siete aj na Trati mládeže. Miroslav Trojan, podobne ako „Baťovci“ počas Povstania v odboji spojení s partizánskym veliteľom Viliamom Žingorom, upadli do komunistickej nemilosti. Začalo sa schyľovať k politickým procesom riadeným Moskvou. Do nemilosti upadol aj veliteľ Trate mládeže Bohumír Toman. Po dokončení stavby v roku 1949 dostalo 85 účastníkov odznak Hrdina Trate mládeže (udelili ho i básnikovi Milanovi Rúfusovi a budúcemu režisérovi Vladimírovi Bahnovi), medzi nimi bol aj Toman. O necelý rok neskôr Tomana zavreli a v zinscenovanom procese odsúdili za „titovčinu“ a údajnú spreneveru zväzáckeho majetku. Z väzenia sa dostal až v roku 1954.

„V roku 1949 sa aj na Trati mládeže začínalo kádrovať, Toman však také praktiky odmietal, tvrdil, že sme brigádnici, zväzáci, neprišli sme robiť kariéru, ale pracovať. Nepomohlo,“ spomína pán Križan, ktorý upadol do nemilosti pravdepodobne preto, lebo bol na výplatnej listine Závodov 29. augusta v Partizánskom, teda „Titovca“ Trojana. V auguste 1950 za ním prišli „tajní“, aby šiel s nimi, že potrebujú nejaké „vysvetlenie“. „Vo vrecku som mal legálne držaný revolver, predviedli ma k Dvom levom, keď som revolver vyložil z vrecka, boli prekvapení, ale nedialo sa nič,“ vraví dnes pán Križan a dodáva: „Strčili ma do cely, začalo sa vypočúvanie, či skôr hľadanie zámienky, dôvodu na súdny proces. Neskôr som sa dozvedel, že aj ostatní vedúci funkcionári a pracovníci z Trate mládeže boli obvinení zo záškodníctva, škodenia režimu, defraudácie socialistického majetku a odsúdení. Mňa obvinili zo sprenevery päťsto kusov zväzáckych košieľ, ktoré boli ušité pre brigádnikov. Lenže tie košele sa šili v Bratislave, nie v krajčírskych dielňach priamo na stavbe trate...“

Pán Križan si vo vyšetrovacej väzbe odsedel dva roky. Za nedokázanú spreneveru päťsto zväzáckych košieľ a dvoch šijacích strojov (ktoré kúpil pre potreby zväzáckych krajčírskych dielní) bol odsúdený na trest odňatia slobody na šesť rokov. Nepodmienečne. Z komunistických väzení v Ilave, Plzni – Boroch sa dostal až v oku 1954, na základe amnestie vyhlásenej po Gottwaldovej smrti.