Hudba ako dobrodružstvo poznania

Špičkoví lektori, študenti hudby i poslucháči na koncertoch hľadali odpovede na otázky, čo je to stará hudba a ako ju hrať. Určitý záujem o tzv. starú hudbu, v širšom zmysle slova diela skladateľov, ktoré v danej dobe patrili už minulosti, existoval vždy. Menili sa len charakter a intenzita tohto záujmu. Napríklad Mozart upravil pre hudobného gurmána baróna van Swietena niekoľko Händelových skladieb, to isté urobil v 19. storočí Mendelssohn s Bachovými Matúšovými pašiami. Obaja boli skalopevne presvedčení, že je to nevyhnutné na oživenie hudby ich predchodcov. Dnes si už len ťažko možno predstaviť, že by dnes niekto takto „vylepšoval“ Beethovena. Súčasne sa hudobné cítenie danej doby, prirodzene, vzťahovalo i na diela staršie. To znamená, že Mozartove symfónie sa v romantizme interpretovali „romanticky“. A hrali sa tak až do polovice 20. storočia. Vtedy sa violončelista Viedenských symfonikov Nikolaus Harnoncourt rozhodol, že vie lepšie ako jeho vtedajší šéf, legendárny Herbert von Karajan, ako by mala znieť hudba Bacha či Mozarta. V roku 1953 založil súbor Concentus Musicus Wien, ktorý začal oživovať hudbu minulosti na dobových nástrojoch. To, čo sa udialo v nasledujúcich dekádach, možno pokojne nazvať hudobnou revolúciou. 

V čom sú dobové nástroje iné? Vlastne by malo platiť, že staršie sú horšie, no nie je to tak. „Farba starých nástrojov je iná, bohatšia na alikvotné tóny, čo je napokon aj akusticky merateľné. Hudba znie zrozumiteľnejšie, komunikuje,“ hovorí huslista Peter Zajíček, umelecký vedúci súboru Musica aeterna, ktorý je na Slovensku od roku 1973 priekopníkom tzv. historicky poučenej interpretácie. „Keď porovnáme nádherný smutný tón drevenej dobovej priečnej flauty so zvukom modernej kovovej, je to obrovský rozdiel,“ dodáva. Historicky poučená interpretácia však nesúvisí len s používaním historických nástrojov. Snaží sa prostredníctvom štúdia dobových prameňov dostať čo najbližšie k hudobnému štýlu doby či skladateľa. Čím ďalej do minulosti, tým viac považovali skladatelia znalosť dobovej hudobnej gramatiky za samozrejmosť a svoje požiadavky na frázovanie, tempá (rýchlosť) či dynamiku (hlasitosť) nevpisovali detailne do nôt, ako je to dnes bežné. Často sa vyžadoval i značný improvizačný vklad. Zachovali sa teoretické práce – najznámejšie o hre na klávesových nástrojoch od Bachovho syna Carla Philippa Emanuela alebo husľová škola Mozartovho otca Leopolda, ktoré tie praktiky opisujú. Štúdium prameňov radikálne zmenilo vyznenie mnohých diel a stále prináša nové otázky. „Moji kolegovia vo Filharmónii často zdôrazňovali: hráme tak už 40 rokov, bude to preto dobré i dnes. Starú hudbu chápem ako akýsi „enviromentalizmus“. Hudba sa zbavuje nánosov tradícií, ktoré sú vzdialené dobe vzniku diela. Tento prístup núti interpreta myslieť, má zrazu povinnosť byť tvorcom,“ spomína Peter Zajíček na odpor, s akým sa prelamovanie stereotypov vždy stretáva. „V 90. rokoch sme neboli jednoznačne akceptovaní, kým sa nezistilo, že vonku už pred dvadsiatimi rokmi hrali túto hudbu ako my,“ komentuje situáciu, meniacu sa u nás skutočne len pomaly. Pritom vo svete je stará hudba atraktívnou značkou, existujú špecializované vzdelávacie inštitúcie a v istej časti repertoáru je jedinou cestou, ako sa presadiť v medzinárodnom kontexte. „O inú interpretáciu hudby starších období už väčšinou nie je záujem,“ potvrdzuje líder súboru, ktorý po vynútenom odchode zo Slovenskej filharmónie nachádza skôr priestor na umelecké aktivity v zahraničí. Nedávno sa stal umeleckým riaditeľom projektu barokového orchestra v Granade. Výnimkou sú cykly Aeterny v Kafe Scherz a Pálfyho paláci. „Tento rok sú venované Hansimu Albrechtovi,“ spomína Peter Zajíček na legendárneho hudobníka a mysliteľa, ktorý stál (nielen) pri zrode Aeterny. V čase, keď súbor začínal, sa zahraničné noty, nahrávky či materiály z tejto oblasti získavali len ťažko, dnes je vzdelanie dostupné okrem škôl i na kurzoch. Jeden, v našom kontexte unikátny, sa uskutočnil tento týždeň v Poprade. 

Medzinárodná hudobná akadémia v Poprade, ktorej umeleckým gestorom je dlhoročný Harnoncourtov spoluhráč, svetoznámy fagotista a dirigent Milan Turković, priestor na inšpirujúci dialóg reprezentantov „modernej“ a „autentickej“ interpretácie poskytla. Prečo Poprad, a nie napríklad Bratislava? „Poprad má dobrú geografickú dostupnosť, okrem toho vďaka podpore mesta poskytuje vynikajúce podmienky na pokojnú a tvorivú umeleckú prácu,“ vysvetlila „excentrické“ umiestnenie podujatia autorka projektu Anna Hrindová. Okrem odbornej roviny, zameranej na mladých profesionálov zo stredoeurópskeho regiónu, hrajúcich na moderných nástrojoch, je Akadémia aj obohatením kultúrneho života v meste. V utorok sa v nových priestoroch Elektrárne Tatranskej galérie predstavila publiku Musica aeterna v barokovom programe so sólistami i tanečníkmi. Návštevníci si tak spolu s hudbou mohli vychutnať aj dobové choreografie, na ktoré tancoval napríklad Ľudovít XIV., známy francúzsky „Kráľ Slnko“. Zoznámenie s dobovými tancami ponúkol aj workshop pre verejnosť a historickému tancu je venovaná výstava Anny Rousovej v Tatranskej galérii. Program sobotného záverečného koncertu podujatia, ktorý okrem Popradu zaznie aj na prestížnych Strunách podzimu v Prahe, bol výnimočnou cestou do minulosti. Zazneli menej známe i známejšie diela barokových majstrov až po skladbu Antonína Dvořáka. Hudba znela v rozličných ladeniach, na dobových i „moderných“ nástrojoch, s dirigentom i bez dirigenta. v interpretácii špičkových hudobníkov – okrem Aeterny napríklad fagotistu Sergia Azzoliniho, čembalistky Barbary Marie Willi alebo Pražskej komornej filharmónie. Taká konfrontácia podľa Petra Zajíčka poskytuje publiku i hudobníkom priestor na lepšie pochopenie tradície a slobodu výberu. „Dedičstvo v tejto oblasti je fascinujúce, priťahuje mladých hudobníkov i publikum. Poskytuje priestor na tvorivosť a slobodu, hudobníci sa stávajú nositeľmi autentickej kultúrnej tradície. Človek si súčasne uvedomí, že táto sloboda znamená veľkú zodpovednosť,“ stručne sformuloval krédo podujatia na záver nášho rozhovoru Peter Zajíček. Poprad sa stal miestom inšpirujúceho hudobného dialógu.