Čo by bolo keby?

17. november 1989 ma zastihol ako vedúceho oddelenia rozvoja automatizovaných systémov riadenia na železnici, na vtedajšej Správe Východnej dráhy. Ak by nebolo došlo k Nežnej revolúcii, projektoval by som zrejme aj naďalej racionalizáciu železničných technologických procesov pomocou počítačov. A to buď v Bratislave, alebo v Košiciach, kde malo vzniknúť nové oblastné riaditeľstvo Československých dráh, a kde som mal za úlohu vybudovať takýto odbor.

Dosť som robil pre to, aby padol, a tak som o tom nepremýšľal. Ale komunizmus sa mohol udržať len pádom Gorbačova. Obnovila by sa tvrdá diktatúra – a tak by som sa asi stratil v yucatánskej džungli a vykopával by som mayske pyramídy, v prípade šťastnej hviezdy by som učil filozofiu na niektorej zahraničnej univerzite... Ale možno by som sa zapojil do nejakého stredoeurópskeho protirežimového odboja... Bohvie. Lenže život je to, čo sa stalo a nie to, čo sa nestalo a mohlo stať...


Štefan Hríb, šéfredaktor .týždňa (24, Elektrotechnický ústav SAV):

Trápil by som sa skúmaním supravodivosti. Pôsobil by som v nelegálnej kresťanskej štruktúre. Prácu by som bral ako daň režimu, ktorý požaduje plnú zamestnanosť. Cvakal by som na vrátnici každé ráno o 6,45 kartu s pocitom, že do tretej tú „vedu“ nejako vydržím a potom začnem robiť niečo zmysluplné. Nosil by som biely plášť, pozeral sa na Husáka na stene, zarábal 2000 Kčs, býval v podnájme a šetril na prvú škodovku. Poznal by som Tatry, Balaton, Varnu, raz za život Split. Čítal by som pašovanú Bibliu a kolujúcu Moc bezmocných od väzňa Havla. Neveril by som, že komunistov vezme čert.

Určite by som sa venovala záhradníctvu a zvieratám. Keby sa dalo a nebolo by to úplne proti mojej vôli, veľmi rada by som hrala divadlo. No a keby sa to nedalo, sadila by som kytičky, okopávala by som stromy a venovala by som sa drobnochovu. Teda hlavne psom. A snažila by som sa čo najmenej stretávať s ľuďmi. Okrem divadla.

Pád komunizmu som prežil v plne rozbehnutej sezóne NHL. Ak by sa neudial, zrejme by som sa po ukončení mojej kariéry angažoval v niektorom z klubov NHL alebo by som podnikal. Rozhodne by som intenzívne podporoval aktivity Svetového kongresu Slovákov, ktorý mal medzi hlavnými úlohami likvidáciu komunizmu na Slovensku a nastolenie demokracie so všetkými slobodami a právami ostatných vyspelých štátov sveta.

Pár rokov by som sedel vo väzení. Po prepustení by som bojoval proti komunizmu podľa existujúcich podmienok, až by som zvíťazil.

Táto otázka nie je jednoduchá. Vyžaduje si vrátiť sa späť o 20 rokov a predstaviť si úplne iný systém a iné prostredie. Ak by som vychádzala z mojich vtedajších "ambícií" a charakteru práce, ktorú som vykonávala, tak by som pravdepodobne pracovala dnes v Ekonomickom ústave SAV alebo prednášala na Ekonomickej univerzite. Pravdepodobne by som sa zaoberala otázkami menových vzťahov a tým, ako vniesť do ekonomických rozhodnutí rôzne prvky efektívnejšieho správania sa. No určite by som bola úplne iný človek, ochudobnený o to poznanie a tie skúsenosti, ktoré som získala za posledných 20 rokov. Bola by som jednoducho profesionálne i osobnostne úplne niekde inde.

Zo všetkých síl by som sa snažil, aby ten komunizmus čím skôr padol. A samozrejme by som žil svoj osobný život a robil hudbu.

Asi by som zdrhol...

Pre mňa je to neriešiteľná otázka. Pred pádom komunizmu som už rok a pol nepracoval.

Teoreticky je možné, že by som robila to, čo robím dnes, sudkyňu, ale pochybujem o tom. Podmienky na vykonávanie funkcie som splnila až po páde komunizmu, a od toho času som v rámci mojich možností robila všetko preto, aby sa dovtedajšie pomery v súdnictve, tak ako som ich zvnútra spoznala, zmenili. Ak by komunizmus nebol padol,  tak  by neprichádzalo do úvahy ani len myslieť na zmenu, a už vôbec nie sa o ňu aj prakticky pokúsiť, a preto si myslím, že za okolností, keď by neprichádzal do úvahy ani len pokus o zmenu, by som ja určite sudkyňou dlho neostala. A to aj napriek tomu, že byť sudkyňou bola moja túžba od mladosti. 

V roku 1989 som študoval v druhom ročníku Moskovského inštitútu medzinárodných vzťahov. S najväčšou pravdepodobnosťou by som pracoval v diplomatických službách.

Ak by novembrová revolúcia začala a bola neskôr potlačená, asi by som sa kvôli aktívnej účasti na nej a bezpartajným rodičom potuloval niekde na okraji spoločnosti. Ak by vôbec nezačala, tipujem, že by som učil na vysokej škole alebo pracoval pre nejakú štátnu vedeckovýskumnú organizáciu. Pravdupovediac, neviem si to celkom dobre predstaviť, mali sme s tou revolúciou fakt šťastie.

Myslím, že by som nasledoval príklad môjho bratranca Christiána a asi by som, tak ako on, odišiel z Československa. On odišiel v marci 1989 a nabádal ma, aby som išiel aj ja. Chodil som vtedy na gymnázium na Grösslingovej ulici, čo bola na vtedajšie, slovenské socialistické pomery dosť liberálna škola a cez médiá sme boli blízko k rakúskej kultúre. Asi by som skôr či neskôr odišiel. O to viac si cením to, k čomu v Novembri došlo. Veď za to, čo odvtedy robím, sa predtým chodilo do väzenia...

To, čo robím teraz. Neviem, či by som bol reprezentačný tréner, ale určite by som sa venoval futbalu.

Čo by som robil? Herectvo. 

Asi by som bol otrávený dôchodca s hanebne nízkym dôchodkom a bez možnosti robiť to, po čom som celý život túžil. Čiže písať.

Jedno je isté: určite by som nerobila to, čo robím dnes, lebo by sa to nedalo robiť. Ani Aspekt, ani písanie. Nad tým, čo by som robila, keby nebol padol komunizmus, radšej ani nechcem rozmýšľať.

Neviem, čo by som robil. Nerád rozmýšľam nad tým, čo by bolo keby. Asi by som robil muziku, ale ako by sa mi darilo, to veru neviem. Viem, že keby nebol padol socializmus, neuvidím New York, Paríž, Londýn...

Predával by som slovenské knihy v zahraničí, lebo to som robil aj predtým, než sa to všetko zmenilo. Bol by som zodpovedný za to, aby sa slovenské rozprávky vydávali v Sovietskom zväze a v NDR.

Možné by boli dve cesty: buď by som zostal v sklárňach a bol by som radovým pracovníkom divízie 01 v Poltári, alebo by som sa prihlásil na herectvo a ak by ma zobrali, tak by som hral v nejakom divadle. Ale asi by ma nezobrali, a tak by som bol v sklárňach. 

Iste by som mala veľké problémy. Nebolo by mi asi veľmi dobre, lebo by som sa nevyskytovala v žiadnych straníckych štruktúrach.

Netuším, čo by som robil. Myslím, že by som nesedel. Možno by som už ležal.

Rozmýšľal som, že buď odtiaľto zdrhnem, alebo sa tu budem snažiť o nejakú zmenu. Snažil by som sa o zmenu rovnako naivne, ako sa naivne snažím na Slovensku etablovať festival Wilsonic. 

Kuriča.

Pravdepodobne by som bol režisérom v nejakom štátnom divadle. Neviem, čo iné by som mohol robiť. Štátne divadlá pretrvali, no ja v nich už nerežírujem. V divadelnej kultúre sa komunizmus reetabloval. V tejto oblasti prebehla druhá normalizácia.

Robil by som v Slovnafte, lebo som vyučený mechanik strojov a zariadení.

Keby nebol padol komunizmus, určite by v Bratislave nedošlo k takému drogovému boomu, k akému došlo začiatkom deväťdesiatych rokov. Možno by bolo všetko ináč a Marek Brezovský, môj najlepší priateľ a najväčší muzikant, akého som kedy poznal, by žil a možno by sme mali spolu kapelu. Ale určite by som sa venoval hudbe, to je stopercentné. To je pre mňa primárna vec bez ohľadu na to, kde sa nachádzam. Celá moja rodina široko-ďaleko a hlboko dozadu sú všetko muzikanti. Nejakým spôsobom by som sa snažil presadiť v zahraničí.

Tak to je záhada, na ktorú nemám odpoveď. Sám nerozumiem tomu, ako som v domnení "večnosti" režimu vytesňoval myšlienku, že večne nemôžem fungovať ako odčítač elektromerov či figurant v geodézii. A že v živote neuvidím ani Viedeň... Neviem. Nejaké "strategické rozhodnutie" by som skôr či neskôr musel prijať, ale ako by mal vyzerať môj kompromis s boľševikom, tak ďaleko som v úvahách nikdy nezašiel. To, čo na sebe dodnes najväčšmi nechápem, je, ako som mohol byť v najlepšom veku taký zmierený s márnosťou bytia. 

Asi by som sa venoval matematike alebo nejakej inej neškodnej vede, aby som neskončil v base či blázinci. Popri tom by som s rodinou pravidelne cvičieval spartakiádu a vytrvalo sa zdokonaľoval v takých kľúčových činnostiach ako opravovanie čiernobieleho televízora značky Tesla, riadenie žigulíka, či okopávanie zemiakov. Napokon by to asi aj tak skončilo tou basou alebo blázincom. 

Nebyť revolúcie, tak necestujem. Robím lekára na Kramároch naďalej, učím na škole naďalej, až kým by ma nevyhodili... Mal som už zariadenú záhradnú chatku mojich rodičov na Devíne, navešané obrazy, ktoré som sám kreslil, napísané básničky na stenách. Peniaze ma nikdy veľmi neťahali a ja som si predstavoval taký život v undergrounde. Písať hry, liečiť ľudí, učiť študentov, brázdiť slovenské hory. Úplne iný život, než vediem teraz, kedy riešim stovky down to earth problémov. Zádrh vidím v tom, že pochybujem, že by som dokázal byť kompatibilný s komunistickým režimom a oni by ma nenechali hniť si v mojej záhradnej chatke a písať si pre kamarátov to, čo chcem. Nenechali by ma byť slobodným aspoň v rámci svojho okolia. Šťastie je v sebarealizácii a myslím, že by som dokázal byť šťastný aj v tej záhradnej chatke. Lenže oni by ma nenechali.

Možno, že nič. (Smiech.)

Internet, v ktorom pôsobím, je apolitický. Myslím si, že by som robil to isté ako dnes. Pozrite sa na dnešnú stále komunistickú Čínu - napriek určitým obmedzeniam sa tam dá podnikať, a to aj v oblasti internetu. 

To fakt neviem, nikdy som nič iné nerobil. Asi by som ďalej písal, možno so zaťatými zubami a s úmyslom povedať niečo medzi riadkami. Pred dvadsiatimi rokmi som pracoval ako stály spravodajca Pravdy v Moskve, kde sa vďaka politike Gorbačova presadila v informovaní verejnosti takzvaná  glasnosť. Nebola to ešte úplná sloboda tlače, ale umožňovala oveľa viac, ako bolo vtedy dovolené v  Československu.  Výraznejšiu zmenu som pocítil až po 17. novembri, keď redakcia Pravdy vypovedala poslušnosť straníckej vrchnosti a zvolila si nové vedenie. Potom mi už v novinách vyšiel aj rozhovor s Andrejom Sacharovom a čoskoro mi ruskí kolegovia úprimne závideli – karty sa obrátili a u nás bolo zrazu tej slobody viac. Vieme však, že každá moc sa usiluje novinárov skrotiť, aby jej nevideli na prsty. Viackrát sme to zažili aj v uplynulých dvadsiatich rokoch. Sloboda prejavu je niečo, za čo sa musí bojovať neustále.

Veľmi hypotetická otázka, ale aspoň sa úspešne vyhýba všadeprítomnému klišé.  Dalo by sa na ňu reagovať viac či menej vtipným bonmotom. Ale zrejme očakávate čosi ako vážnu odpoveď.  Čo sa týka mňa, asi by som zostal verný svojim večným témam. Čo sa týka režimu, viem si ako-tak predstaviť tri scenáre vývoja: bieloruský, juhoslovanský a perestrojkový.

Ak by sa realizoval ten prvý, asi by som značnú časť života strávil vo väzení. Ak ten druhý, asi by som sa pokúšal zachrániť život svoj a svojich blízkych emigráciou. Tretí scenár by zrejme zvádzal k čudným kompromisom, po ktorých by bolela hlava.

Zůstal bych v zahraničí a psal bych jako do roku 1989. Emigraci jsem si definoval jako úkol, který je nasměrovaný dům, ale v době vládnoucí nenormality musí být vyplněn ze zahraničí.

Pravdepodobne sčasti by som robil to isté, ako som robil po zmene režimu – pôsobil by som naďalej na Katedre logiky a metodológie vied Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave; Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny by asi tak rýchlo nezanikol a pokračoval by som s občianskymi aktivitami v jeho rámci, napríklad proti búraniu historického jadra vo Svätom Jure, za ochranu prírodnej rezervácie Šúr a pod.