Tí, čo odolali

Hoci pokušení bolo počas komunizmu naozaj mnoho: v najtemnejších 50. rokoch mnohí uverili, že budujú lepší svet – napriek všetkým “pôrodným” chybám. Iní sa celkom prispôsobili, lebo sa báli. V 60. rokoch zas ďalších oslovila nová sloboda a dubčekovská verzia socializmu – a napriek hrozným 50. rokom vstupovali s ideálmi do strany. Potom v 68. roku prišli Rusi a po chvíľkovej skúsenosti protestu nastúpila takzvaná normalizácia. Komunizmu už nikto neveril, ale takmer všetci verili, že jeho konca sa už nedožijú. Preto mnohí zborovo na svojich pracoviskách vyhlasovali, že príchod Rusov vítali. A neskôr mnohí – najmä z kultúrnej elity – podpisovali antichartu. Či už preto, aby sa pripomenuli vrchnosti, alebo preto, že sa báli dôsledkov, keď nepodpíšu.  

V .týždni sme sa rozhodli “20 rokov po” vyzdvihnúť na piedestál ľudí, ktorí 20. storočiu nezapredali svoju dušu. Inšpiráciou nám bola knižná esej Ralfa Dahrendorfa Pokušenia neslobody. Liberál Dahrendorf, nemecko-britský sociológ (zomrel nedávno v júni vo veku 80 rokov) sa dlho pozastavoval nad tým, koľko intelektuálov sa v roku 1933 dalo zlákať zvodmi národného socializmu. A, samozrejme, nemohol si nevšimnúť, že komunizmus bol ešte lákavejším zvodom. V Pokušeniach neslobody vyzdvihol ľudí, ktorí si po celý ten čas zachovali imunitu a nepodľahli rôznym lákadlám ideologicky ani z oportunizmu. Dahrendorf písal o verejne činných intelektuáloch, teda ľuďoch, ktorí myšlienky šíria slovom a ovplyvňujú nimi ducha doby. Dahrendorfovské kritériá nás inšpirovali, museli sme si ich však prispôsobiť na naše pomery:  keďže Slovensko nie je rajom verejne činných intelektuálov, vyberali sme spomedzi ľudí, ktorí patria medzi duchovnú a kultúrnu elitu národa, no nie sú v pravom zmysle verejnými intelektuálmi.  

Naši šampióni museli prejsť dvomi testami: zvládnuť obdobie neslobody, ale aj slobody. Teda celkom obstáť pred Novembrom aj po ňom. Pred 89. museli odolať kariérnym, ale aj ideovým pokušeniam. To znamená, že nemohli vstúpiť do strany ani v čase opojenia 60. rokov. Súčasne museli celý komunizmus prežiť v utrápenej krajine, a nie v emigrácii. 

Po roku 1989 museli odolať zvodom nastupujúceho nacionalizmu a nemohli podľahnúť Mečiarovej charizme. 

Uvedomujeme si, že naše kritériá sú nastavené až absolutisticky. Vylúčili sme nimi aj veľmi cenných ľudí a hrdinov doby, ktorí z rôznych motívov pred 68. rokom vstúpili do strany. 

Za všetkých možno spomenúť literárneho kritika Milana Hamadu, ktorý vstúpil do strany v dubčekovských rokoch. Po nástupe normalizácie vo svojich najlepších rokoch odmietol odvolať svoj protest proti vstupu sovietskych vojsk, a tým sa pripravil o sľubnú kariéru. Bol vyhodený z Ústavu slovenskej literatúry a celých 18 rokov nemohol publikovať. Kým iní jeho súputníci, ktorí tiež vyjadrili protest proti sovietskym tankom, sa postupne vracali k svojej práci, Hamada v statočnom postoji zotrval až do konca. Keď chcel v časoch slobody Mečiar zlúčiť ústavy SAV s Markušovou Maticou, Hamada ako morálna autorita zdvihol jasne hlas proti.   

Miroslav Kusý sa veľmi vážne zamotal s komunizmom. Bol profesorom marxistickej filozofie na Filozofickej fakulte UK, v rokoch 1968-69 viedol ideologické oddelenie ÚV KSS. Kusý si to však v 70. a 80. rokoch odtrpel. Po vyhodení z univerzity pracoval ako robotník, a neskôr patril k pár Slovákom, ktorí podpísali Chartu 77. 

Alebo Ľubomír Lipták, jeden z našich najväčších historikov. Pred 68. rokom straník, ktorý sa však ako historik usiloval prekonať marxistickú interpretáciu dejín. A po nástupe normalizácie mal dlhý čas úplny zákaz publikovať.

Našim „dahrendorfovským“ testom nemohol prejsť kardinál Ján Chryzostom Korec, ale z celkom opačného konca. V čase komunizmu hrdina odboja, ktorý však posledných 20 rokov v mene nacionalizmu šliape aj po svojej veľkej minulosti. Ako symbolický príklad môže slúžiť na konferenciu k 20. výročiu pádu komunizmu, na ktorú si postkomunistický Smer pozval svojich ľudí. Mnohí z nich by ešte pred 20 rokmi označili Korca ako klérofašistu. A medzi nimi – ako jeden z nich – rečnil aj kardinál.

Naším testom, prirodzene, prešli aj ďalší. Ľudia ako František Mikloško, Ján Čarnogurský, Ján Langoš, ktorí spojili celý život s politikou, alebo Martin Bútora, ktorý stál opakovane jednou nohou v politike. Týmto predstaviteľom našej intelektuálno-politickej elity sa venujeme v špeciálnom článku.

Späť k našim šampiónom z čias neslobody a slobody. 20 rokov po páde komunizmu si zaslúžia vyzdvihnutie dvaja muži, ktorí žijú medzi nami dodnes už úplne tichým životom. Nedostali žiadne vyznamenanie od štátu a nijako zvlášť ich neocenila ani vlastná cirkev. Napriek tomu, že dvoch väčších hrdinov slobody a svedomia naše 20. storočie zrejme nemá. Tí dvaja muži, oddaní katolíci, odolali zvodom Tisovho štátu, ktorý väčšina katolíkov pokladala za dar z nebies, a bojovali proti nemu v SNP. Za komunizmu takmer umučení, po jeho páde medzi prvými, ktorí sa zľakli príchodu Vladimíra Mečiara. Začať musíme neuveriteľným príbehom týchto dvoch mužov.

Keď sa Vladimír Jukl a Silvester Krčméry stretli prvýkrát na slobode – po tom, čo ich pustili z basy za vykonštruované obvinenia – išli spolu na večernú svätú omšu k jezuitom. Bola tam tma, svietilo len jedno svetielko, a prítomných bolo pár starých žien. „To kvôli tomuto sme sedeli?“ spýtal sa prekvapený Krčméry Jukla. Juklovi skrátili 25-ročný trest a Krčméry milosť odmietol. V tom čase boli obaja štyridsiatnici, krajina žila v euforických 60. rokoch a oni dvaja po 14 rokoch väzenia mohli začať normálne žiť. Krčméry strávil pred súdom dva roky na samotke, kde bol neustále týraný a ponižovaný, mal zlomených 12 rebier a akékoľvek priznanie odmietol. A na znak morálnej prevahy zakončil svoju hodinovú obhajobu slovami: „Máte síce v rukách moc, ale my máme pravdu!“

Títo dvaja muži sú legendami totalitami prerasteného 20. storočia. Podľa ľudí, ktorí žili v ich bezprostrednom okolí, ani na sekundu nezaváhali a celý život prežili ako svätci. Zlo videli v nacizme, aj v jeho slovenských prisluhovačoch. Rozumeli komunizmu a bojovali proti nemu. A hoci boli po roku 1989 staršími pánmi, tvrdo kritizovali Mečiara aj slovenský nacionalizmus. Dnes majú 85 rokov, žijú po tichu a v ústraní a dodnes nedostali jediné štátne vyznamenanie. Krčméry dostal rád od pápeža a Jukl bude za pár dní ocenený poľským prezidentom Kaczynským...

 

Ako mladí chlapci, ovplyvnení charizmatickým kňazom Kolakovičom, ktorý na Slovensko ušiel pred chorvátskym gestapom, sa zúčastnili na Povstaní. Jukl pritom dvakrát takmer prišiel o život. Popritom sa vzdelávali a čakali na komunizmus. Ten mal síce prísť až o pár rokov, Kolakovič im však hovoril, že budú vyšetrovaní a mučení, a preto sa musia na to pripraviť. Krčméry, s dokonalou fotografickou pamäťou, sa naučil celé jedno evanjelium naspamäť. Keďže chceli pod vplyvom fatimských zjavení čeliť komunizmu priamo v Rusku, naučil sa ho aj po rusky. Podobne Jukl. Prvé perzekúcie prišli ešte pred februárom 1948. A potom dorazili 50. roky. „Čelom k masám, to bolo hlavné Juklove heslo. Kým nás nebudú tisíce, nebudú sa nás báť a na komunistov platí iba sila, masy,“ spomína na svojho duchovného otca František Mikloško. A presne to sa stalo. Spojili sa s kardinálom Korcom, ktorý sa tiež dostal na slobodu a začali podľa Kolakovičovho vzoru zakladať malé spoločenstvá. Korca si hlboko vážili, rovnako ako on ich. Hoci domácu aj svetovú politiku sledovali, ich činnosť nebola politická. Ani politicky motivovaná. Nikto z oslovených si nespomína na nejaký názor, ktorý by mali na Dubčeka, Husáka či neskôr Reagana alebo Thatcherovú. Neuverili však ani komunizmu s ľudskou tvárou, ani perestrojke. „Možno sa to ťažko chápe, ale boli to pre nich efemérne témy,“ spomína dnes Ján Čarnogurský. Žili náboženstvom. „Jediný politik, o ktorom sa hovorilo, bol Ján Pavol II.,“ dopĺňa historik Ján Šimulčík, ktorý o nich napísal viacero kníh a na konci 80. rokov sa pohyboval v ich blízkosti.

 

„To je koniec komunizmu,“ spomína na Krčméryho slová z jesene roku 1978 jeho synovec a dnešný rektor Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce Vladimír Krčméry. Vo Vatikáne práve zvolili nového pápeža, stal sa ním Poliak a dobrý známy Silvestra Krčméryho Karol Wojtyla. „Keď cestovala Wanda Poltawska, podobne ako Krčméry lekárka a rodinná priateľka pápeža, do Ríma za Svätým Otcom, vždy sa zastavila v Bratislave, navštívila Krčméryho a Korca, vypočula ich a po ceste naspäť informovala o odkazoch Jána Pavla II.,“ hovorí Mikloško. Bola to pre nich ohromná morálna podpora, pápež odkazoval, že pri každej rannej omši myslí na Slovensko a na slovenskú podzemnú Cirkev. Keď si ako blízkeho spolupracovníka vybral slovenského kardinála Tomka, bol to silný symbol. A prišli prvé úspechy. Masové púte, najmä historický Velehrad v lete 1985. Hoci malo ísť pôvodne o demonštráciu sily prorežimných kňazov, stal sa presný opak. Stotisíc ľudí vypískalo komunistické kádre. O tri roky v Nitre opäť. Nikto nedokázal zorganizovať podobne masové protesty a pritom im nešlo primárne o politiku. ŠtB sa, presne podľa Juklových predpokladov, proti masám zasiahnuť bála. „Dnes sú to dejinné udalosti, vtedy však o nich mnohí pochybovali, odhovárali od nich, Jukl však rozhodol: ideme, nesmieme ustúpiť ani o milimeter,“ hovorí Mikloško, ktorý vzdelaného matematika a schopného organizátora nazval generálom tajnej Cirkvi. 

 

Prišiel november 1989 a mnohí z okolia vyše 60-ročných mužov získali funkcie. Mikloško sa stal politikom, predsedom parlamentu, Korec nitrianskym biskupom, Čarnogurský podpredsedom federálnej vlády. Mladší tajne vysvätení kňazi začali pôsobiť verejne. A hoci to dnes na ich príbehu pôsobí azda najneuveriteľnejšie, Jukl a Krčméry v tomto čase absolútneho triumfu zostávajú na okraji. Verejne sú síce neocenení, ale inak idú stále svojou líniou. Jukl, ktorý bol kňazom, slúži v Dóme svätého Martina, krátko pôsobí na Konferencii biskupov Slovenska. Spolu s Jánom Čarnogurským išli pozvať Jána Pavla II. na návštevu Česko-Slovenska, ale inak sú skôr rozčarovaní. Obaja vtedy podporovali KDH a svoje prostredie varovali pred Mečiarom. „Ten človek sa mi nepozdáva,“ hovoril vtedy Krčméry na adresu Mečiara. A to ešte v čase, keď sa za neho verejne staval Fedor Gál a VPN. Kritizovali rozpad federácie, bez toho, aby odmietali slovenskú štátnosť. „Bol som z toho smutný. Považujem to za akt, ktorý bol proti vôli národa,“ hovoril neskôr o rozpade štátu Vladimír Jukl. Viac ako štát stojí totiž náboženská viera. A, samozrejme, hodnoty, ktoré štát vyznáva. Pre Jukla to boli „politická sloboda, demokracia, tolerancia, náboženská sloboda“. Kritizujú vyrovnávanie sa s komunizmom a Krčméry cestoval, navštevoval biskupov a agitoval, že slobodná spoločnosť má vyzerať inak. Obidvaja sa tiež rozišli s kardinálom Korcom. Ich 30-ročná intenzívna a blízka spolupráca založená na absolútnej dôvere bola na konci. O ďalších 20 rokov ich J.K. Korec osobne napadol. V knihe Dni a roky po barbarskej noci na ich zaútočil tvrdením, že Krčméry rozdelil slovenských biskupov a Jukl možno tajne využíval dávne známosti a kontakty z Povstania. Kruté svedectvo. No nepravdivé. Nech totiž obaja títo veľkí muži žili v akejkoľvek dobe, vždy jej rozumeli. A stáli jej čelom až do vypätia síl.  

Príbeh Jukla a Krčméryho je jedinečný. Napokon, v neskoršej generácii, ktorá sledovala 50. roky v detských rokoch a mohla ochutnať aj isté uvoľnenie 60. rokov, keď Jukl s Krčmérym sedeli ešte vo väzení, nebol ani možný. Naši ďalší šampióni slobody netrpeli v komunistických žalároch. Niektorí ani neboli priamo perzekvovaní. Odolali však pokušeniam nielen 60. rokov, ale aj nového  normalizačného prúdu, v ktorom už prisluhovanie alebo kompromisy s mocou neboli vecou presvedčenia, ale kariéry. Alebo pohodlného života či ľudsky samozrejmého záujmu neublížiť vlastnej rodine. Naši ďalší piati “ľudia ducha” nemenili svoje ľudské ani umelecké presvedčenie, hoci platili za to daňou, pretože nemohli využiť svoj talent a prežívali v ústraní. Ich protest nebol nadoraz ako v prípade Jukla a Krčméryho, ale často celkom mäkký. Ale pritom odvážny a nekompromisný. Reč bude o dvoch spisovateľoch, dvoch výtvarníkoch a jednom vedcovi.  

 

Ak by sme medzi slovenskými spisovateľmi posledných desaťročí pátrali po ľuďoch, ktorí boli v dahrendorfovskom zmysle slova uctievačmi slobody, tak to nie je celkom jednoduché. Viacero slovenských spisovateľov na kratší či dlhší čas uverilo komunizmu a dokonca boli aj jeho aktívni vyznávači, hoci sa neskôr za svoj omyl verejne kajali. Spomeňme Dominika Tatarku, ale aj Ladislava Mňačku a z mladších ročníkov Ľubomíra Feldeka. Potom boli takí, ktorí neslobodný režim priam stelesňovali, dodávali mu lesk svojou kultivovanosťou a talentom: Válek, Novomeský, Mináč...  

Je aj skupina autorov, ktorá sa politicky nezdiskreditovala, a je súčasne umelecky významná, ale ich pôsobenie vo verejnom živote sa nespája s výraznejším postojom k otázke slobody. Vyznávali ju, ale dokázali urobiť aj kompromis, keď chceli publikovať aj v časoch normalizácie. Sloboda, Mitana, Johanides – to sú autori, ktorých knižky sú pre slovenskú literatúru veľmi dôležité, ale nie je ich možné vnímať ako ľudí striktne brániacich hodnoty slobody. 

Naša voľba napokon padla na dve mená, ktoré boli za svoju autorskú i ľudskú slobodu ochotní zaplatiť aj primeranú cenu: Vilikovský a Hrúz. „Všetko vyčistené, organizované, vedome utvárané činnosťou ľudí je podozrivé – pretože neautentické,“ píše Peter Darovec o generačnom pocite, ktorý bol blízky Hrúzovi aj Vilikovskému, a ktorý sa v našich pomeroch dá čítať aj ako gesto vzdoru voči totalitnej preorganizovanosti a vyprázdnenej oficiálnosti.

Pavel Vilikovský nebol nijakým disidentom, pracoval ako redaktor vo vydavateľstve, prekladal, ale odmietol publikovať, keďže by musel svoje knihy upravovať, a teda by musel „zľavovať sám zo seba“. Symbolické je jeho gesto zo začiatku normalizácie, keď svoju novú knihu, ktorá už existovala v korektúrach aj v edičnom pláne, sám stiahol, aby v nej nemusel robiť vynútené zmeny.  A potom ďalej písal, no počas normalizácie nepublikoval (s jednou výnimkou). Keď sa uvoľnili pomery, vyšlo hneď niekoľko Vilikovského kníh, ktoré sa stali literárnou udalosťou. 

Vilikovský sa správal ako slobodný človek, nevzdal sa svojej tvorby, písal, akurát sa nesnažil o publikovanie. Týmto gestom nechtiac zahanbil tých, ktorí po Novembri vysvetľovali, čo museli zo svojho diela upraviť a zmeniť, len aby mohli ich knižky za totality vyjsť. Tá voľba však mala aj iné riešenie – to, ktoré použil Vilikovský. 

Vilikovský je človek, ktorý sa verejne angažuje, publikuje v tlači a nepodľahol ani zvodom mečiarizmu či nacionalizmu. Peter Darovec v štúdii o Vilikovského tvorbe konštatuje: „Ostal jedným z mála slovenských prozaikov druhej polovice dvadsiateho storočia, u ktorého nenájdeme v žiadnej próze zo žiadneho obdobia prejav konformity voči totalitnej ideológii.“ Bodka.

Pavel Hrúz možno pre zachovanie svojej vnútornej slobody podstúpil ešte viac. On sa celou svojou bytosťou akosi vymyká slovenskému spisovateľskému štandardu, možno aj preto, že nikdy nepatril k bratislavským salónom, ale zotrvával v kultúrne chudobnejšom a existenciálne náročnejšom stredoslovenskom prostredí. 

Ako je však možné, že práve tento vyštudovaný elektrotechnik, pochádzajúci z rodiny pánskeho krajčíra a „šovkyne“, celkom prirodzene a neokázalo odolal totalitným pokušeniam? 

Keď v začiatkoch normalizácie jeho priatelia trhali či v opilosti oštiavali stranícke knižky, nedokázal to Hrúz oceniť. Ako spomína v knižke jeho bývalý kolega Tomáš Winkler, Hrúz pri týchto výstrednostiach bývalých komunistov iba skonštatoval: „Ja som nijakú knižku nikdy nemal, ja som im sral na to od samého začiatku.“ 

Povestná je aj ďalšia martinská príhoda: Hrúzovi, ešte v tom čase zamestnancovi Matice slovenskej, sa familiárne prihovoril v kaviarni Slovan okresný stranícky tajomník Caban, ktorý sa poznal s Hrúzovým otcom. A Hrúz mu ako komunistickému aparátčikovi vynadal. Nikdy nemal veľký zmysel pre zdvorilostnú pretvárku. Odvtedy si v okrese Martin nemohol nájsť prácu. Vylúčili ho zo Zväzu spisovateľov a všetky možnosti publikovania sa pred ním zatvorili. Nastal proces jeho „proletarizácie“. 

Po presťahovaní sa do Banskej Bystrice bol správcom tenisových kurtov, robil na píle, v pivovare a napokon na šestnásť rokov zakotvil ako energetik v Stavoindustrii. Stále však písal. Bavil sa aj tým, že obosielal všetky literárne súťaže v Československu a pravidelne tak znepokojoval všetky poroty. 

Hrúzova cena slobody však bola vysoká. Okrem toho, že nemohol publikovať a že pracoval v robotníckych povolaniach, pravidelne chodil na výsluchy. Jeho syn Juraj Hrúz pre .týždeň hovorí: „Ako človek bol pritom nekonfliktný, snažil sa s každým vyjsť, a do nikoho života sa príliš nestarať. Toto, samozrejme, očakával aj od iných, teda aj od režimu.“ Juraj Hrúz si dokonca nemyslí, že otec komunistov nenávidel: „Nazval by som to skôr pohŕdavosťou, myslím si, že sa vyžíval v tom, ako ich štve, že ho nevedia zlomiť. Nehral sa na žiadneho revolucionára a myslím si, že nepatril k aktívnym podrývačom režimu, dokonca ani k disentu. Na ňom ho najviac priťahovala sloboda prejavu.“

Hrúz nestál po Novembri o žiadne funkcie, ale na jednej veci mu veľmi záležalo. Jeho meno totiž vyšlo v Cibulkových zoznamoch, kde bol vedený ako agent. Syn Juraj spomína, že aj z tých mála peňazí, čo vtedy mal, si otec zaplatil advokáta a súdil sa. Ale keď súd vyhral a dostal rozsudok, ani ho nikomu poriadne neukázal. 

Hrúz bol až do svojej smrti vlani v auguste nielen činným spisovateľom, ale aj publicistom, ktorý pravidelne písal najmä do SME, a svojimi názormi často prekvapoval. Bol za zrušenie ministerstva kultúry a odporúčal, aby jeho pracovníci išli k lopate. Za najdôležitejšiu vec po páde mečiarizmu považoval daňovú reformu. Judaisticko-kresťanskú tradíciu dokonca považoval za vyslovene socialistickú. V rozhovore pre Domino kedysi povedal, že toleruje každého, aj fašistu, pokiaľ nie je výkonným fašistom. A priznal, že najviac sympatizuje s anarchistami, lebo: „Ja sa strašne bojím poriadku. Chaos je operatívnejší.“

Hoci z výtvarnej obce sme sa rozhodli vyzdvihnúť dve mená, zoznam mien výtvarníkov, ktorí si radšej zvolili život v ústraní (alebo boli doň dotlačení), než by robili umelecké krovie systému, by bol pomerne dlhý. Výtvarník, ktorý bol ochotný zapojiť sa do oficiálnych štruktúr, a ako člen Zväzu výtvarníkov sa nebránil účasti na angažovaných výstavách k rôznym výročiam – prispel raz stvárnením Lenina či pracujúceho ľudu – mal postarané o slušné živobytie. Tým väčšmi, že zo zákona muselo ísť z každej novostavby isté percento na umelecké dielo. Niektorým sa ušli milióny, ale aj tie drobné stáli za to. Výtvarníci dostávali obežníky, ktoré im ponúkali účasť na rôznych oficiálnych výstavách. Ale bolo nemálo takých, ktorí na ne z princípu nechodili a zriekli sa pôsobenia na výslní. Kým ich kolegovia si volili pre svoj lepší život ľudsky pochopiteľnú cestu a z času na čas vytvorili nejaké viac či menej angažované dielko, títo hru na pokrytcov odmietli. Mnohých to stálo nemalé peniaze, no mohli po Novembri vystavovať s čistým svedomím všetko, čo dovtedy vytvorili. 

Začnime u Rudolfa Sikoru: toho si širšia verejnosť najskôr pamätá ako hrmotného demonštranta, ktorý spolu s hercami obsadil ministerstvo kultúry v čase, keď sa odtiaľ Ivan Hudec pokúšal mečiarizovať kultúru. Sikora je však v skutočnosti umelcom európskeho formátu, ktorý mal ešte čas na profiláciu v slobodnejších 60. rokoch. Tento podľa odborníkov čistý konceptualista sa však nedal znormalizovať: Český teoretik umenia Jiří Valoch píše, že Sikorov “1. otvorený ateliér”, ktorý bol otvorený na Tehelnej ulici v novembri 1970, bol preňho nezabudnuteľným zážitkom. “Patril k tomu najpozitívnejšiemu, čo narušilo nastupujúcu normalizáciu,” napísal Valoch. V Sikorovom ateliéri vystavovali aj ďalší nerežimoví výtvarníci ako Peter Bartoš, Július Koller či Alex Mlynarčík, ale aj českí umelci. Sikora bol jedným z mála výtvarníkov, o ktorom napriek zákazom a obmedzeniam vedel aj západný svet, pretože dokázal niektoré svoje diela prepašovať do cudziny.   

Pokračujme u Milana Bočkaya. Ten aj so svojou manželkou Klárou a ďalšími generačnými súputníkmi vstúpil do aktívneho umeleckého života práve v čase normalizácie. Bočkay sa ako mladý absolvent nedostal do Zväzu výtvarníkov. Práve tam totiž prebiehali čistky, ktoré sa dotkli aj vtedy ešte “nepopísaných” mladých umelcov. Bočkay sa však nechcel zúčastňovať na oficiálnych podujatiach a vďaka Františkovi Mikloškovi, ktorý na konci 70. rokov pracoval na Ústave technickej kybernetiky SAV, pripravoval tu medzi kybernetikmi výstavy výtvarníkov – konečne možnosť, ako sa dostať mimo zraku straníckych kontrolórov. Okolo Bočkaya sa vytvoril základ budúcej skupiny A-R, vystavovali tu Fischer, Laubert, Meško, Minárik, Tóth, neskôr Mudroch, Ďurček, Čarný aj samotný Sikora. Mladá generácia vytvárala priestor aj pre už renomovaných ľudí ako Jozefa Jankoviča a Rudolfa Fialu. Jankovič aj Fiala, ktorý bol zároveň umeleckým guru Bočkayovej skupiny, sa po svojom hviezdnom období dostali v čase normalizácie do nemilosti a mali zákaz vystavovať. Preto bolo veľmi cenné, že mladí výtvarníci sa im snažili vytvárať priestor a v rámci možností ich propagovať.  

Po tretej výstave na pôde kybernetikov však prišiel zhora zákaz. Vraj zamestnanci ústavu sú z výstav pobúrení. Nasledovali výsluchy na ŠtB spojené s pokusmi lámať charaktery. Neskôr prišlo ďalšie pokušenie v podobe podpisovania anticharty. Mnohí umelci sa vtedy doslova pretekali, kto pripojí svoj podpis (podpisy zverejňovala denná tlač). Ľudia okolo Bočkaya tomuto psychologickému tlaku odolali. Sám Bočkay dnes v tejto súvislosti vyzdvihuje príklad svojho kolegu Vladimíra Kordoša: “Na našej Škole umeleckého priemyslu istý učiteľ raz bodro zvolal kolegov, že treba ísť podpisovať antichartu. Všetci to celé zakrývali humorom, akoby o nič nešlo, hoci, samozrejme, mnohí z nich vedeli, že idú pospísať niečo, s čím nesúhlasia. Jediný, kto však s nimi nešiel, bol Vladimír Kordoš. Dnes sa to zdá bezvýznamné, ale nebolo to tak. Tieto situácie boli rozhodujúce.” 

Neskôr sa karta obrátila. S nástupom perestrojky sa začali uvoľňovať pomery v umeleckom prostredí, a tak Bočkaya a ďalších začali predvolávať už nie na februárku (sídlo ŠtB v Bratislave), ale do Zväzu výtvarníkov, kde im funkcionári ponúkali členstvo v zväze. Umelci však odmietli. 

Milan Bočkay spolu s ďalšími maliarmi (Daniel Fischer, Ladislav Čarny, Eva Trizuljaková, Vincent Hložník) vystúpili tiež politicky. V roku 1987 podpísali Vyhlásenie k deportáciám židov na Slovensku, v ktorom vyjadrili spolu s ďalšími (Tatarka, Čarnogurský, Mikloško, Jukl, Ponická, Korec, Langoš, Martin M. Šimečka, Milan Rúfus, Eugen Suchoň) hlbokú ľútosť nad transportmi židov do koncentračných táborov v roku 1942. Vyhlásenie vysielala aj Slobodná Európa a Hlas Ameriky. Samozrejme, komunisti to vnímali ako útok proti sebe. Istý Ľuboš Pokorný vo vtedajšej Pravde napísal, že vyhlásenie bolo nanič, lebo “slovenský národ nie je zodpovedný za tento a ďalšie zločiny fašistickej vlády a nemá nijký dôvod, aby odprosoval iné národy” a celkom absurdne písal o “provokácii pohrobkov slovenského klérofašizmu”. Niektorých signatárov teda príslušné orgány predvolali a vyzvali, aby sa dištancovali od zneužitia svojho podpisu. Majster Rúfus tlaku podľahol a nebol jediný. Ale napríklad Milan Bočkay nepodľahol. 

Medzi tými, ktorí sa nezaplietli s komunizmom, dokázali verejne odsúdiť jeho praktiky, trpeli za to, a zároveň po novembri 1989 včas prehliadli začínajúci slovenský nacionalizmus, má tento človek výnimočné miesto. Aj vďaka tomu, že ako vedec vo svojom fachu znesie svetové kritériá a ako verejný intelektuál vysoko preskočil latku slovenského provincionalizmu.

Biochemik Ladislav Kováč robil v 60. rokoch na bratislavskej Prírodovedeckej fakulte špičkový výskum v oblasti genetiky a biochémie. Na takej úrovni, že si to všimli aj v USA. Prišlo pozvanie na vedeckú stáž a ponuky, aby v Amerike zostal žiť a pracovať natrvalo. Odmietol a vrátil sa na Slovensko, kde práve štartovala normalizácia. V kádrovom posudku už jeden šrám mal. V roku 1968, keď sa učitelia marxizmu–leninizmu zo dňa na deň rozhodli, že prestávajú byť marxistami a začínajú učiť sociológiu a filozofiu náboženstva, Kováč ich rozhodnutie na vedeckej rade univerzity verejne kritizoval. Vyčítal im, že sa predtým majú ísť najskôr dovzdelať.  

Po návrate sa Kováč na fakulte verejne zastal mladších kolegov, ktorí neprešli normalizačnými previerkami. Argumentoval, že nikoho nie je možné trestať za to, že je zásadový a hovorí, čo si myslí. Nasledoval zákaz učiť. Keď potom študenti spísali vyhlásenie a žiadali návrat obľúbeného profesora, rozhodli sa komunisti Kováča vedecky zlikvidovať. V roku 1971 ho vyhodili z univerzity. Pracoval ako obyčajný chemik v psychiatrickej liečebni v Pezinku. Aspoň k minimálnemu výskumu sa tento špičkový biochemik mohol vrátiť až po šiestich rokoch, aj to len ako radový vedecký pracovník v Ústave fyziológie hospodárskych zvierat v Ivanke pri Dunaji. 

Ladislav Kováč však nikdy nebol len vedcom, úzko zahľadeným do svojej oblasti. Dá sa povedať, že bol renesančným typom mysliteľa. Veľký ohlas vyvolala jeho esej Premýšľanie o vede a našich dejinách z roku 1986, ktorá vyšla v Slovenských pohľadoch až v marci 1989. Na svoju dobu to bol brilantný a odvážny text, ktorý by aj dnes mal patriť medzi povinné čítanie na školách. Okrem iného v nej kritizoval, že Slováci sa zriekli uhorských dejín, za čím videl myšlienkovú tradíciu siahajúcu k štúrovcom. „Z nešťastnej kombinácie spontánneho populizmu a naivných herderovských ideí sa zrodila podivná národná filozofia: netreba nám zemianstva, netreba nám meštiactva, gruntom národa sú masy prostého ľudu, ony sú jeho silou, jeho sebavedomím. Išlo to tak ďaleko, že ľudovú pieseň povýšili na umelecký kánon, na vzor, ktorý mali napodobňovať všetci umelci. Išlo to však oveľa ďalej. Viedlo to k omylu, ktorý bez zveličenia treba nazvať tragickým: zriekli sa uhorských dejín. Zbavili nás dejín! Dejín, čo sme spoluvytvorili, nie iba ako sedliaci hrdlačiaci na panskom, nie ako bačovia a honelníci na holiach, ale ako aktívni účastníci politického diania v Uhorsku, ako spolupodielnici na uhorskej kultúre, ako tvorcovia prekrásnej architektúry Bardejova, Banskej Štiavnice, Prešporka...,“ písal Kováč v polovici 80. rokov. Taktiež si vtedy dovolil kritizovať prominentného súdruha Mináča za jeho koncepciu dejín.

Po novembri 1989 chcel písať učebnicu kognitívnej biológie, ale nakoniec skončil ako prvý demokratický minister školstva. Politika bola preňho len krátkym odskočením. Keď sa po voľbách v roku 1990 stal premiérom Vladimír Mečiar, patril Kováč medzi prvých, ktorí ho prehliadli a z vlády odišiel. „Po druhom sedení vlády som pochopil, že to nie je normálny človek. Videl som, že tára, ale je o tom vnútorne presvedčený. Bolo mi jasné, že to s ním dlho nevydržím a tak som využil prvú príležitosť a z vlády som odišiel,“ spomína si na toto obdobie. Ešte v decembri 1990 napísal Kováč list Fedorovi Gálovi, v ktorom ho pred Mečiarom varoval. Tvrdil v ňom, že ide o nebezpečného človeka, ktorý na zložité problémy hľadá jednoduché riešenia.  

Hoci dnes už meno Ladislava Kováča veľa ľuďom nič nehovorí, práve 20. výročie Nežnej revolúcie je dobrou príležitosťou pripomenúť, že Slovensko malo ministra školstva, ktorého nezlomil komunizmus, nezvábil nacionalizmus a populizmus, a ktorý  ako vedec a pedagóg všetkých svojich nástupcov vysoko prevyšoval.