Spoločnosť strachu a spoločnosť slobody

Vracia sa v rečiach a skutkoch komunistických a socialistických nostalgikov a vnútorne neslobodných ľudí u nás doma. Niekedy sa zdá, že tvoria väčšinu. Porovnávanie prítomnosti s minulosťou je ťažké a o to ťažšie, čím je tá minulosť vzdialenejšia. Je to preto, lebo prítomnosť je vo všetkých svojich aspektoch k dispozícii pre oči, uši aj myseľ tu a teraz, minulosť však je iba pomaly blednúci obraz v chronicky nespoľahlivej pamäti a v príbehoch, ktoré rozprávajú archívy a svedkovia. Interpretujeme prítomnosť aj minulosť, ale do interpretácie minulosti sa vkráda všeličo. Ak je časovo blízky kus či kusisko minulosti čímsi traumatizujúci, možno aj ponižujúci, hovorí sa o ňom čo najmenej, frfle sa radšej na prítomnosť. Tomu sa dá rozumieť, ale zároveň sa vďaka tomu s pribúdajúcimi rokmi stráca realistický obraz toho úseku minulosti, deformuje sa ospravedlneniami, výhovorkami, mýtmi a výmyslami. Potom je ťažké porovnávať a ešte ťažšie zabrániť minulosti, aby sa v nejakej podobe vrátila. Preto treba hovoriť, kým to máme ešte ako tak v pamäti – aj pre tých, ktorí si to pamätať nemôžu, lebo sú primladí. Najmä pre tých.

Napíš, ako nebolo nič dostať, ako sa stálo v radoch na každú volovinu, ako boli mandarínky a pomaranče iba pred Vianocami, povedal mi spolužiak, keď sme sa nedávno spolu ohliadali pred november 1989. No áno, tak to bolo, pripadá mi to však spomedzi mizérií sprevádzajúcich komunistický režim ako menej dôležité. Ale stručne mu splním želanie.

Totálne plánované hospodárstvo bez akýchkoľvek trhových impulzov plodilo periodický nedostatok najrôznejších vecí bez výnimky všade, kde ho zaviedli. Do obchodov naozaj chodili pomaranče, mandarínky a búrske oriešky najmä pred Vianocami, aby mal ľud pocit sviatočného blahobytu. Na kúpu prenosného farebného televízora Oravan sme s mojou ženou potrebovali známosť nášho suseda v jednom obchode, a potom sme museli tomu jeho známemu aj čosi „priložiť“. Ak ste chceli slušné džínsy, bolo treba kúpiť od veksláka bony a ísť do Tuzexu. Bony – pre mladých, čo si to už nemôžu pamätať – boli poukážky, ktoré dostávali ľudia za západné valuty – marky, doláre, libry – ktoré im buď niekto poslal, alebo ktoré si zarobili, ak sa im pošťastilo dostať sa do zahraničia. To sa podarilo väčšinou iba hudobníkom, ktorí hrávali po baroch na Západe, alebo lekárom, ktorí chodili pracovať na dva či tri roky do „spriatelených“ arabských krajín ako Líbya či Alžírsko. Tuzexy sú už preč a všetko, čo ste mohli kúpiť iba v nich, dostať dnes hocikde, ale tí veksláci zostali. Z niektorých sú významní podnikatelia.

Keď už spomíname tie džínsy, ani tie kúpené v Tuzexe neboli samozrejmosťou. V očiach niektorých snaživejších komunistov znamenali kapitalistickú diverziu. Maturoval som na elektrotechnickej priemyslovke, kde bol riaditeľom muž s príznačným priezviskom Červený. Bol som asi v druhom ročníku – 1963 či 1964 – keď stál ráno na schodoch pri vchode do školy súdruh riaditeľ a vracal každého v džínsoch domov. Z ideologických dôvodov. Ani dlhšie vlasy sa netolerovali. Pamätám si z tých čias prípady, keď dokonca chytili dlhovlasého chlapca policajti – iba preto, lebo mal dlhé vlasy – a ostrihali mu ich na strážnici, k čomu pridali aj pár faciek a švacnutí obuškom. Tiež z ideologických dôvodov. Tie najhoršie a najdebilnejšie zákazy z prvého desaťročia komunistického režimu sa vtedy už roztápali, ale nikdy sa neroztopili úplne. Svoje by vedeli rozprávať práve tí muzikanti, ktorí museli chodiť na Slovkoncert na „prehrávky“, kde im dával či nedával súhlas na ich muzicírovanie nejaký súdruh s hudobným a intelektuálnym obzorom krmiča na JRD.

Dalo by sa pokračovať vlastne o všetkom, o každom druhu tovaru, o každej dnešnej samozrejmosti, ale ide o veľmi monotónny príbeh. A bez všetkých tých vecí by sa dalo pokojne žiť (dá sa aj dnes), keby nechýbalo aj niečo omnoho dôležitejšie. Čo ma privádza k inému tovaru – ku knihám. Nie, že by nijaké neboli a ku koncu 60. rokov vyšlo aj množstvo dobrých kníh – moja generácia má mnohé doteraz v knižnici, všetci tie isté – od Michaila Bulgakova či Borgesa až po Teilharda de Chardina. Ale to sa potom opäť zmenilo. Chýbali všetky dôležité knihy, ktoré tvorili na Západe základ slobodného politického a ekonomického myslenia celých desaťročí. Ruský disident a spolupracovník Andreja Sacharova Natan Sharansky v jednej epizóde vo svojej knižke The Case for Democracy opísal situáciu, pre slobodný svet tak ťažko pochopiteľnú. Pri svojej prvej ceste do Ameriky sa stretol s vydavateľom z Random House, veľkým kritikom ľudsko-právnych pomerov v Sovietskom zväze. Ten sa Šaranskeho opýtal, či môžu ľudia v Sovietskom zväze slobodne vojsť do kníhkupectva a kúpiť si knižky. Vedel, že je tam niečo veľmi zlé, ale nerozumel, ako to funguje. Prekvapený Šaransky mu vysvetlil, že ľudia sa môžu pokojne do kníhkupectva dostať, ale že čo sa tam nedostane, sú tie knižky.

Natan Šaransky však píše aj niečo podstatnejšie – že v slobodnom svete síce prebieha diskusia o hraniciach slobody slova, čo je dobré, ale tá diskusia nevníma kľúčový rozdiel medzi spoločnosťami, ktoré sú založené na slobode, a tými, ktoré sú založené na strachu. Podľa neho existujú iba dva druhy spoločností – slobodné spoločnosti a spoločnosti strachu. Medzi nimi nič. Píše, že v gulagu, kde bol väznený aj on, bola široká škála väzňov s rôznymi predstavami o spravodlivej spoločnosti, všetci sa však zhodli na tejto definícii: „Spoločnosť je slobodná vtedy, keď majú ľudia právo vyjadriť svoje názory bez strachu zo zatknutia, uväznenia, alebo fyzického ublíženia.“

Šaranskeho definícia vznikla v surovo represívnom prostredí Sovietskeho zväzu a on osobne, ani jeho spoluväzni, nemali skúsenosti s komunizmom československého, poľského či maďarského typu 70. a 80. rokov. Som si však istý, že na jeho definícii netreba nič meniť, aj my sme žili v spoločnosti strachu. Šaransky píše, že existujú iba spomínané dva typy spoločností, pretože spoločnosť, ktorá nechráni (aj zákonom) nesúhlas, musí byť nevyhnutne založená na strachu. Neznamená to, že spoločnosť, ktorá je slobodná a nie je založená na strachu, v ktorej si môže každý bez strachu z represie povedať verejne svoj názor, je zároveň automaticky spravodlivá. Aj slobodná spoločnosť môže byť napríklad prelezená korupciou. Ale spoločnosti strachu sú vždy zároveň nespravodlivé. Komunistické Československo bolo skrz-naskrz nespravodlivou spoločnosťou, v ktorej vládnuca stranícka nomenklatúra požívala materiálne a iné výhody, ktoré si ničím nezaslúžila. Neviem, koľkí si ešte spomínajú na „diplomatickú predajňu“ bez označenia, skrytú v istej bratislavskej budove. Bola zriadená akože pre potreby zahraničných diplomatov. Tí si tam mohli nakúpiť najrôznejšie veci, ktoré neboli dostať v socialistickej obchodnej sieti. V skutočnosti tam chodili nakupovať najmä paničky vyššie postavených bratislavských súdruhov vybavené zvláštnym preukazom. Diplomati si mohli pokojne odskočiť tých pár kilometrov aj do Rakúska, ich sa tie ostnaté drôty na hraniciach netýkali.

Podstatný je však ten strach a komunistické režimy v rôznych kútoch sveta sa líšili iba mierou brutality, ktorou si ho vynucovali. Je to paradox, ale čím bol komunistický režim brutálnejší, tým menej ten všetko prenikajúci strach nepozorní návštevníci zo Západu videli. V 30. rokoch 20. storočia, keď Stalin zabíjal a vyhladovával na smrť milióny ľudí v Sovietskom zväze, urobili zo seba dokonalých idiotov viacerí západní intelektuáli, ktorí navštívili Sovietsky zväz a potom peli oslavné ódy. Napríklad aj veľký George Bernard Shaw či spisovateľ Lion Feuchtwanger, ktorý v roku 1937 po návšteve Sovietskeho zväzu napísal, že spozoroval, ako pocit nešťastia ľudí v kapitalistických krajinách kontrastuje so spokojnosťou ľudí v Sovietskom zväze: „...Celé obrovské mesto Moskva prekypovalo spokojnosťou a súhlasom, ba až šťastím.“ Spokojný Stalin Feuchtwangerovi udelil dokonca privilégium byť svedkom jedného z vykonštruovaných monštruóznych procesov. Feuchtwanger bol celý uveličený z „porozumenia a vzájomného rešpektu“ medzi sudcami a obžalovanými, ktorí sa ochotne priznávali k absurdným zločinom a žiadali pre seba najvyššie tresty. Dvanásť z obžalovaných vtedy dostalo trest smrti a zvyšok išiel do gulagu, čo vtedy tiež znamenalo s vysokou pravdepodobnosťou smrť. Lion Feuchtwanger bol veľmi vzdelaný a inteligentný človek a Stalinovho idiota z neho urobili zrejme dve veci – jeho vlastná ideologická slepota a to, že miera strachu vo vtedajšom Sovietskom zväze bola taká veľká, že sa ho ľudia naučili skrývať rovnako dobre ako svoje názory.

Brutálne prvé desaťročie komunistického režimu v Československu vytvorilo v mysliach ľudí podobný strach, ktorý sa tam usadil tak pevne, že zostal prítomný ako skrytý šepkár v pozadí aj vtedy, keď sa už za prejavený odlišný názor nechodilo na popravisko ani do uránových baní a hrozila už „iba“ strata zamestnania.

Všade, kde je zakázané nesúhlasiť a vysloviť odlišný názor, sa spoločnosť dá rozdeliť do troch skupín, píše Natan Šaransky. Prvou sú pravoverní, vnútorne stotožnení s režimom, druhou otvorene nesúhlasiaci disidenti a treťou tí, ktorých nazýva doublethinkers. Šaransky si termín doublethink požičal od Georgea Orwella (z jeho utopického románu 1984) a označuje situáciu, keď si človek myslí niečo iné ako hovorí. Rovnako pravoverní komunisti (či fašisti) aj disidenti hovoria to, čo si myslia, doublethinkeri ideológii totalitného režimu už neveria, ale boja sa vziať na seba riziko otvoreného disentu.

Bolo by kruto nespravodlivé povedať, že všetci doublethinkeri, ktorí neboli pravoverní komunisti ani disidenti, boli pokrytcami. Pokrytec je amorálny cynik, doublethinker nemusí byť cynik, je to človek, ktorý sa bojí. „Doublethinkeri žijú v ustavičnom napätí z priepasti medzi ich myšlienkami a slovami. Stále sa snažia nepovedať nič, čo je zakázané, ale zároveň sa tiež pokúšajú vyhnúť tomu, aby povedali niečo, čomu neveria. Ale spoločnosti strachu spravidla taký luxus svojim doublethinkerom nedoprajú. Vyžadujú od svojich ´ozubených koliesok´ stále prejavy lojality. V škôlkach, na univerzitách, na pracoviskách, v náboženských inštitúciách, na verejných stretnutiach a všade inde musia doulethinkeri papagájovať ideológiu režimu a skrývať svoje skutočné presvedčenia. Táto konštantná autocenzúra sa môže stať takou neoddeliteľnou súčasťou existencie doublethinkera, stane sa natoľko habituálnou, že napätie medzi myšlienkami a slovami sa už takmer nepociťuje,“ napísal Natan Šaransky.

V najtvrdšie represívnych komunistických totalitách sa prakticky nedá odhadnúť, aké percento ľudí tvoria pravoverní a koľko je doublethinkerov. Disidentov nevidno, ak nejakí vôbec sú, rýchlo zomrú. Taká je aj teraz situácia v Severnej Kórei. „Ak je spoločnosť strachu dostatočne represívna, vonkajšiemu pozorovateľovi sa bude javiť, že sa skladá iba z pravoverných, zatiaľ čo v skutočnosti môže ísť o tisíce, desaťtisíce, milióny, desiatky miliónov, dokonca stovky miliónov doublethinkerov žijúcich v hrôze,“ vraví Šaransky. 

V komunistickom Československu bol pred svojím koncom režim dvojtvárny a napriek rozsiahlej sieti eštébákov a donášačov sa pomer pravoverných a doublethinkerov dal odhadnúť: Pravoverných komunistov bola menšina aj medzi členmi komunistickej strany, aj tam prevažovali doublethinkeri a ľudia, ktorí chceli mať jednoducho nejaké výhody. S výnimkou pár stoviek disidentov v Čechách a pár desiatok na Slovensku sa prednovembrová spoločnosť skladala prevažne z doublethinkerov, ľudí, ktorí si mysleli niečo iné, ako oficiálne verejne hovorili. Na rozdiel od uzavretej hrôzovlády stalinského Sovietskeho zväzu či Severnej Kórey, kde sa ľudia báli (boja) povedať čokoľvek aj medzi priateľmi a v rodine, však ľudia rozprávali medzi priateľmi pomerne otvorene. Už vtedy sa dalo odhadnúť, že doublethinkeri tvoria väčšinu spoločnosti, čo sa prejavilo, keď z ľudí konečne spadol v novembri 1989 strach. Komunisti vedeli veľmi dobre, že invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 zobrala ľuďom aj posledné ilúzie o režime a vedeli aj to, že rituály súhlasu, ktoré vnucujú všetkým ľuďom – verejné stranícke schôdze, hromadné členstvá v spolkoch ako SZM či Spoločnosť československo-sovietskeho priateľstva, povinné účasti v prvomájových sprievodoch s mávaním na súdruhov na tribúne či povinné 99,99-percentné účasti na komunistických pseudovoľbách – sú už takmer úplne vyprázdnené a formalizované. Nevynucovali si ich preto, lebo si mysleli, že sú prejavom skutočnej lojality, vynucovali ich práve pre opakované udržiavanie strachu nezúčastniť sa. Práve tie hromadné rituály držali ľudí v pozícii doublethinkerov a tvorili hranicu medzi obrovskou väčšinou doublethinkerov a hŕstkou disidentov.

Všetci ideológovia totalitných režimov vedia, že sila spoločnosti strachu sa nemôže opierať iba o represívne zložky, vojakov, políciu. Režim sa potrebuje opierať o pravoverných a tých si musí vytvoriť. Preto musí mať pod kontrolou všetko, čo ľudia počujú, čítajú, hovoria a najmä čo si myslia. Pred svojím koncom komunistický režim už nemal ambície kontrolovať aj myslenie, nechcel vytvoriť „nového človeka“, stačili mu verejné rituály poslušnosti a masa nevzdorujúcich doublethinkerov. Aj všetky VUML-y (Večerná univerzita marxizmu-leninizmu) nemali vlastne vychovávať nových pravoverných, boli iba kvalifikačným rituálom poslušnosti pre doublethinkerov.

So strachom masy doublethinkerov v spoločnosti strachu súvisí paradoxná vec, ktorú bolo vidno aj v prednovembrovom Československu. Ak totiž človek robí pod diktátom strachu niečo, čo je v rozpore s jeho presvedčením a vierou, ponižuje ho to, oberá o sebaúctu. Neplatí to iba vtedy, ak ide naozaj o holý život zoči voči brutálnej diktatúre. Vtedy všetko prekričí vôľa prežiť. Ten paradox je v tom, že najviac vníma svoje poníženie človek vtedy, keď nejde o život, ba ani o hrozbu uväznenia, keď možno ide iba o materiálne nepríjemnosti, o existenciu skôr v tom pracovnom slova zmysle, keď sa človek nebojí o život, ani o fyzické zdravie, ale „iba“ straty miesta, zastavenia postupu v zamestnaní, štúdium svojich detí a podobne. Pod stalinizmom v Rusku i u nás žili doublethinkeri v smrteľnej hrôze, v normalizovanom a Rusmi okupovanom Československu v hlbokom ponížení. Morálne kompromisy ponižujú a zanechávajú stopy na duši.

Komunisti nepotrebovali nijakú zvláštnu intuíciu, aby vedeli, že po okupácii Československa v roku 1968 musia počítať skôr s masou doublethinkerov než s pravovernými (tí sa minuli už predtým). A tých doublethinkerov bolo treba do ich pozície zakliať. Poslúžil na to rituál takzvaných previerok. Pri ňom museli desiatky, možno stovky tisíc ľudí opakovať a podpísať pred previerkovou komisiou, zloženou spravidla z ich kolegov, že „súhlasia so vstupom vojsk“. Boli takí, ktorí odmietli a spravidla prišli o miesto – prestali byť učiteľmi na univerzite, prišli o zamestnanie. Previerky boli orgie doublethinku, lebo ani v tých komisiách nesedeli vo väčšine pravoverní. Doublethinkeri z previerkových komisií presviedčali kolegov, aby to podpísali, že ide iba o ten rituál, že to chcú zhora a podobne. Nikdy nebola reč o skutočnom presvedčení. Ten rituál bol pre väčšinu ľudí veľmi traumatizujúci, lebo so sovietskou okupáciou súhlasilo iba veľmi málo ľudí, veľmi ponižujúci, aj keď o tom málokto otvorene hovoril. Nešlo o život, ale išlo o existenčnú hrozbu, tak to podstúpili. A odchádzali s nejasnou úľavou, že si zachránili miesto, ale s pocitom poníženia, morálneho zlyhania, zbabelosti. Odchádzali okradnutí o schopnosť vzdoru. Výsledkom je celá generácia či dve generácie inteligencie (lebo o tú išlo v prvom rade) nesúca si tú hanbu v sebe. V tom sa komunisti strašným spôsobom previnili na českej a slovenskej spoločnosti. Stratená sebaúcta sa znovuzískava dosť ťažko. Traumu tohto druhu dokážu ľudia potlačiť, vytesniť kamsi do polozabudnutia. Vytesnené poníženie však môže vybublať na povrch v podobe všetko presakujúcej zlosti. A nejde iba o poníženie z previerok, ide o všetky tie kolektívne rituály, do ktorých režim ľudí nútil. Možno aj preto je dnes v spoločnosti toľko iracionálneho hnevu.

Posledný odborný článok, ktorý som krátko pred pádom komunistického režimu v roku 1989 napísal do časopisu STUDIA PSYCHOLOGICA, bol venovaný psychologickým rizikovým faktorom koronárnych ochorení srdca. Priviedli ma k tomu práve zverejnené štatistiky svetovej zdravotníckej organizácie WHO a viacero meta-analýz, ktoré sa snažili vniesť nejaký poriadok do výsledkov stoviek výskumov s touto tématikou. Z tých štatistík WHO vyplývalo, že v Československu umierame skôr (teda žijeme kratšie) ako porovnateľné populácie v západnom svete, a že medzi hlavných zabijakov patria práve koronárne ochorenia srdca. Iné štatistiky naznačovali, že pes nebude zakopaný v notoricky známych rizikových faktoroch ako strava plná nasýtených mastných kyselín a cukrov, fajčenie a podobne. Ľudia v kultúrou porovnateľných krajinách, Rakúšania, napríklad, nejedli o nič zdravšie ako my (napchávali sa cholesterolom a sladkosťami), ani nefajčili menej, ale žili v priemere o niekoľko rokov dlhšie. Tento rozdiel oproti Západu platil podľa štatistík WHO pre všetky komunistické krajiny. Z meta-analýz zase vyplývalo, že konštrukt, ktorý pomenovali kardiológovia Friedman a Rosenman ako „Typ A osobnosti“, a ktorý mal byť zoznamom osobnostných vlastností, ktoré zvyšujú riziko koronárneho ochorenia srdca, neobstojí a že jediná jeho zložka, ktorá s ochoreniami srdca jasne súvisí, je hostilita. Hostilita je nenávistnosť, nepriateľskosť, čo je zároveň vlastnosť intímne zviazaná s hnevom. Že hnev je jedom pre naše cievy, veda vedela už vtedy.

Komunistická spoločnosť strachu bola zároveň spoločnosťou plnou pridúšaného hnevu. Ulice Bratislavy aj Prahy boli plné nafučaných mračiacich sa ľudí, ktorí sa kamsi ponáhľali, nepozerali sa na nikoho a zriedka opätovali úsmev. Taká je spoločnosť zložená väčšinovo z doublethinkerov vždy. Množstvo ľudí nosí v sebe frustráciu z poníženia, ktoré sa často mení na hnev nasmerovaný na čokoľvek, čo s primárnou frustráciou vôbec nemusí súvisieť, niekedy aj na blízkych. A nie je to hocijaký každodenný hnev, je to hnev bezmocný, presnejšie zrodený z bezmocnosti.

Ale pri tých rizikových faktoroch, ktoré zabíjajú, nejde iba o hnev. Pred tými dvadsiatimi rokmi sa už črtalo aj poznanie, že koronárne choroby srdca môžu súvisieť s ďalšími vzájomne prepojenými rozmermi psychického života – s tým, či ľudia cítia, že majú kontrolu naad svojím životom, alebo ho kontroluje niečo/niekto mimo nich (v psychológii sa to nazýva „locus of control“) s priestorom, ktorý majú na rozhodovanie vo svojom živote (konštrukt nazývaný „decision latitude“) a tiež s niečim, čo americký psychológ Martin Seligman nazval naučenou bezmocnosťou. Pri tej ide o pesimistický štýl vysvetľovania všetkého, čo sa človeka týka. Podľa Seligmanových výskumov s naučenou bezmocnosťou súvisí oslabená funkcia imunitného systému a zvýšená pravdepodobnosť ďalších vážnych ochorení – napríklad infarktov srdca či rakoviny.

Seligman skúmal psychológiu ľudí žijúcich v slobodnej spoločnosti a nemal dôvod generalizovať to, čo zistil, na celé národy žijúce v totalitných režimoch. My sme ten dôvod mali – veľmi dobre znázornený v štatistikách WHO. Komunizmus vytváral v mysliach ľudí všetko to dovedna – bezmocný hnev zo života v doublethinku, pocit, vlastne skôr istotu, že človek nemá svoj osud úplne v rukách, priamo aj nepriamo na minimum redukovaný priestor na slobodné rozhodovanie, naučenú bezmocnosť zoči-voči režimu. Dá sa aj spätne dokázať, že to všetko sa nezapísalo len do duše ľudí, ktorí tu žili, ale do ich zdravia, do ciev, do imunitného systému. Aj preto sme žili kratšie. Mimochodom, očakávaný vek dožitia sa na Slovensku pomaly zvyšuje, ale ten rozdiel sme ešte neprekonali. Naše zdravie a telo sú svojím spôsobom kronikou nášho života. Obrazne povedané, tí, čo sme starší, máme v tele cievy, ktoré si komunistický režim aj ten hnev pamätajú.

Ak sa bude teda hovoriť o bilancii komunistických zločinov, treba k zastreleným na hraniciach, k popraveným, k nespravodlivo väzneným, ku kultúrnemu barbarstvu, k zdeformovaniu duše celých generácií, k zhumpľovaniu hospodárstva, prirátať aj zbytočnú skorú smrť ľudí, ktorí by žili dlhšie, keby žili v slobodnej spoločnosti.

Dvadsať rokov života v slobodnej spoločnosti nestačilo na vykynoženie komunizmu z myslí ľudí. Je to však dostatočne dlho na to, aby sa už nikto nechcel vrátiť do spoločnosti strachu. Tú slobodu a neprítomnosť strachu bohato využívajú aj naši domáci nepriatelia slobody. Čo využívajú, vyžívajú sa vo svojej beztrestnosti. Ale ani oni by sa asi nechceli vrátiť pred rok 1989, hoci u niektorých sa to nedá zaručiť. Na čele slovenskej vlády je človek, ktorý si november 1989 neváži a ktorý je čistokrvným predstaviteľom starých komunistických poriadkov. Stojí preto za to opätovne hovoriť, čo to bol za režim a neprepadnúť spomienkovému optimizmu. Ľudská pamäť má totiž taký sebaobranný trik – postupne pregumováva v spomienkach to zlé a boľavé a ponecháva len to pekné. Stačí si všimnúť, koľko ľudí ešte stále sklzáva do doublethinku.

Ale dvadsať rokov po novembri 1989 je tiež dobrý čas rozhliadnuť sa po svete. Ten sa totiž nemení vždy k lepšiemu. Rusko sa opäť stáva spoločnosťou strachu, v ktorej vraždia novinárov za slobodne vyslovený názor, a v ktorej sú ochotní opäť velebiť masového vraha Stalina, lebo má symbolizovať veľkosť, ktorá Rusom v ich každodennom živote tak zúfalo chýba. Rusko má ambíciu ten strach vyvážať. Nie je to iba Severná Kórea, ktorá je ešte stále uzavretou spoločnosťou strachu. Je to ešte stále aj Čína a sú to aj viaceré postsovietske republiky v prednej Ázii. Sloboda prejavu je na ústupe dokonca aj v Turecku, členskej krajine NATO, ktorá má ešte stále ambície vstúpiť do Európskej únie. Spoločnosťou strachu je stále väčšina arabského sveta vrátane toho palestínskeho, a spoločnosťou strachu je teokratický Irán. V celej Indočíne je viac-menej slobodnou spoločnosťou iba Thajsko. Spoločnosťou strachu sa stáva v rukách Huga Cháveza aj Venezuela. Spoločnosťami strachu je absolútna väčšina afrických štátov, z ktorých niektoré, napríklad Sudán a Somálsko, sa stále topia v krvi.

Keď sa rozhliadneme, zistíme, že sloboda nie je vôbec samozrejmosťou. Ešte stále ju môžu vziať aj nám. Dvadsať rokov po Novembri je dobrý čas pripomenúť si to.