Debata o tempe dostavania diaľničnej siete milovníkov rýchlych a ľahkých riešení opäť priviedla k tomu, čo majú, takpovediac, v krvi. Zjednodušme vyvlastňovanie a bude.
Diaľnice sa stavajú veľmi pomaly – tento dojem vycítil predseda vlády úplne presne. V štýle akčných filmov sa preto vložil do deja a buchol od stola. Diaľničné spojenie Bratislava – Košice bude hotové do roku 2010. Odhliadnime na chvíľu od reálnosti tohto prísľubu, keďže zostáva postaviť ešte asi 210 kilometrov, z čoho je až 150 kilometrov iba vo fáze príprav a 59 je aktuálne rozostavaných. Dôležitejšie je, koľko za to zaplatíme. Nejde len o miliardy – vzhľadom na štýl, akým má toto urýchľovanie prebiehať, sú dokonca miliardy tak trochu okrajovou položkou účtu za diaľnice. Ide o to, či má niekto právo prísť, zadívať sa na váš majetok a povedať: Toto si beriem. Zaplatím vám vyhláškovú cenu. Váš dom zbúram, vašu pôdu zastaviam. Ak sa vám to nepáči, súďte sa. Súd ma síce nemôže zastaviť a keď raz vyhráte, k svojmu majetku sa už nedostanete, ale možno vám potom ešte čosi prihodím.
Presne tak to bude vyzerať, ak prejde opakovaný pokus ministerstva výstavby presadiť zákon o strategických stavbách, ktorý by urýchlil vyvlastňovanie tým, že by zobral súdom možnosť predbežným opatrením tento proces zastaviť v prípade, že sa vyvlastňovaný rozhodne vyvlastňovanie žalovať.
.stop vyvlastňovaniu
Ohlúpnutí rečami o takzvanom verejnom záujme sa zdráhame považovať za normálne, že nikto by za nijakých okolností nemal mať žiadnu možnosť niekoho zbaviť majetku proti jeho vôli. Jednoducho: inštitút vyvlastnenia vo verejnom záujme by mal zo slovenskej legislatívy zmiznúť.
Lenže ako potom postavíme diaľnice? Ako pripravíme pozemky pre obrovského investora? Kadiaľ povedie ropovod? Dobré otázky. Jednoduchá odpoveď. Keď niekto niečo chce (vláda diaľnice, investor pozemky), nech si to kúpi. Aj situácia, že niekto nechce predať, má od čias, keď Feničania vynašli peniaze, štandardné riešenie – ponúknuť viac. A ponuku zvyšovať až do momentu, kým pre majiteľa nebude cena neodolateľná a pre kupujúceho nebude vyššia než alternatívne riešenie. Ak by sa cena hnala nahor ad absurdum, mohol by sa kupujúci (vláda, investor) dohodnúť so susedom. Alebo by mohol pod inkriminovaným pozemkom vykopať tunel.
Bude to znamenať vyššie náklady napríklad na výstavbu diaľnic? To vôbec nie je isté, pretože vyvlastňovanie je veľmi nákladná administratívna operácia a je pokojne možné, že v mnohých prípadoch by bola lacnejšia korektná dohoda s majiteľmi toho, čo sa vyvlastňuje. Ale aj keby to znamenalo drahšie diaľnice či pozemky pre investorov, nemôže to byť argument na legalizované habanie majetku. Aj keď je za výkladom auto, na ktoré nemáte, hoci by ste ho potrebovali, nepríde vám zrejme normálne si to auto zobrať bez súhlasu predávajúceho za cenu, ktorá sa zdá dobrá vám, ale nie predavačovi.
Vyvlastňovanie v nejakej podobe pozná každá civilizovaná krajina (necivilizované sa jeho zákonnou úpravou príliš nezdržiavajú). Existencia inštitútu vyvlastnenia má racionálne vysvetlenie (pozri rozhovor s právnikom Radoslavom Procházkom), čo však neznamená, že je nevyhnutná. Prísna a presná úprava síce môže poskytovať relatívne dostatočnú ochranu vlastníctva, lenže keď je raz princíp nedotknuteľnosti vlastníctva prelomený, najmä v spoločnostiach bez dlhej slobodnej tradície to nutne zvádza k vymýšľaniu „vylepšení“, akých sme opätovne svedkami aj na Slovensku.
Ak chceme byť slobodnou spoločnosťou, vyvlastňovanie by sa malo stať cudzím slovom.
.ekonomické argumenty
Silná ochrana súkromného vlastníctva je pre prosperitu a fungovanie spoločnosti oveľa dôležitejšia než podoba daňového systému či mnohé iné zdanlivo najdôležitejšie veci. Ak totiž súkromné vlastníctvo nie je chránené, stráca sa motivácia pracovať, tvoriť, dlhodobo investovať. Ak sa vlastníctvo stane adrenalínovou záležitosťou, stúpne motivácia preferovať krátkodobý úžitok, napríklad spotrebu na úrok investícií. A to v dlhšom horizonte vedie k znižovaniu bohatstva spoločnosti.
Ekonomické aspekty vyvlastňovania sú vôbec veľmi zaujímavé, a to aj preto, že práve ekonomickými argumentmi sa obhajcovia potreby vyvlastňovania často oháňajú. Ekonómovia však vidia aj neefektivitu, ktorá je s nedobrovoľnými transfermi vždy spojená (zdroje sa alokujú nie podľa osobných preferencií ich majiteľov, ale podľa požiadaviek záujmových skupín alebo úradníkov). Je tu aj spomínaná nákladnosť vyvlastňovania – celá tá úradnícko-súdna mašinéria, ktorá to má na starosti, je za svoju prácu platená. Mrhať vzácnymi zdrojmi musia aj tí, ktorí sa snažia vyvlastneniu zabrániť – píšu petície, lobujú, podplácajú alebo si líhajú pred buldozéry namiesto toho, aby svoj čas a peniaze mohli venovať na to, čo by pre nich bolo za normálnych okolností dôležitejšie.
.doriešime potom
Ten, kto príde s návrhom na odstránenie možnosti vyvlastňovať zo slovenského právneho poriadku, by si zaslúžil vyznamenanie za obhajobu jedného z najdôležitejších princípov slobodnej spoločnosti. Ale možno najmä za odvahu.
Skúste totiž čeliť argumentom typu „ak budujeme nadradenú dopravnú infraštruktúru, tak neriešime takéto veci, doriešime ich potom“. Práve tak reagoval voči premiérovi mimoriadne submisívny minister dopravy Ľubomír Vážny na otázku, či nie je problém zmeniť právnu úpravu vyvlastňovania tak, že odvolanie sa proti rozhodnutiu na súde nemá odkladný účinok. Ono „potom“ je tak neuveriteľné, že jeho prehliadanie je vysvetliteľné iba veľkým adrenalínovým nabudením spoločnosti na čo najrýchlejšie postavené diaľnice a lákanie investorov.
Legislatívna rada vlády už raz odmietla znenie zákona, ktorý by umožnil vyvlastňovať bez odkladného účinku rozhodnutia súdu. Zo spôsobu, akým sa do deja vložil premiér Fico, je však zrejmé, že doba, keď sa bolo treba zdržiavať právnymi pochybnosťami, je za nami. „Či je, alebo nie je niečo protiústavné, to nechajme na sudcov Ústavného súdu,“ povedal veľmi správne Fico, hoci z dôrazu na rok 2010 vyplýva, že aj on sa pridal k téze o riešení problémov „potom“, akosi dodatočne, najlepšie v čase, keď už diaľnica bude stáť.
.verejný záujem
Je možné, že diaľnice sa na Slovensku stavajú pridlho. Je možné, že sú predražené. Je možné, že rozdrobenosť pozemkov, daná uhorským dedičským právom, komplikuje každú podobnú investíciu. Je isté, že diaľnice potrebujeme. Ale pri tom všetkom by sme si mali zachovať chladnú hlavu a nenechať sa strhnúť masovým presvedčením, že jeden človek predsa nemôže brzdiť záujem všetkých. Predstavte si, že sa tým jedným človekom stanete vy. Príde k vám snaživý úradník, zadíva sa na váš dom a povie: tento berieme, či chcete, alebo nie. Veľmi to zúži vašu vyjednávaciu pozíciu. A potom: čo ak v tom dome vyrastalo päť generácií vašej rodiny a vy sa ho jednoducho nechcete vzdať?
Kým tu bude štát, ktorý môže prísť a vyvlastniť majetok ktoréhokoľvek svojho občana proti jeho vôli, nebude Slovensko úplne slobodnou spoločnosťou a my budeme čeliť ďalším skvelým nápadom, ako vyvlastňovanie majetku uľahčiť v takzvanom verejnom záujme. Ten však neexistuje, existuje len záujem jednotlivcov. A ak si väčšina jednotlivcov v štáte myslí, že diaľnica má ísť cez môj pozemok, nech sa vyskladá na jeho kúpu za cenu, ktorá sa páči mne a nie populistickým politikom.
.robert Žitňanský
Diaľnice sa stavajú veľmi pomaly – tento dojem vycítil predseda vlády úplne presne. V štýle akčných filmov sa preto vložil do deja a buchol od stola. Diaľničné spojenie Bratislava – Košice bude hotové do roku 2010. Odhliadnime na chvíľu od reálnosti tohto prísľubu, keďže zostáva postaviť ešte asi 210 kilometrov, z čoho je až 150 kilometrov iba vo fáze príprav a 59 je aktuálne rozostavaných. Dôležitejšie je, koľko za to zaplatíme. Nejde len o miliardy – vzhľadom na štýl, akým má toto urýchľovanie prebiehať, sú dokonca miliardy tak trochu okrajovou položkou účtu za diaľnice. Ide o to, či má niekto právo prísť, zadívať sa na váš majetok a povedať: Toto si beriem. Zaplatím vám vyhláškovú cenu. Váš dom zbúram, vašu pôdu zastaviam. Ak sa vám to nepáči, súďte sa. Súd ma síce nemôže zastaviť a keď raz vyhráte, k svojmu majetku sa už nedostanete, ale možno vám potom ešte čosi prihodím.
Presne tak to bude vyzerať, ak prejde opakovaný pokus ministerstva výstavby presadiť zákon o strategických stavbách, ktorý by urýchlil vyvlastňovanie tým, že by zobral súdom možnosť predbežným opatrením tento proces zastaviť v prípade, že sa vyvlastňovaný rozhodne vyvlastňovanie žalovať.
.stop vyvlastňovaniu
Ohlúpnutí rečami o takzvanom verejnom záujme sa zdráhame považovať za normálne, že nikto by za nijakých okolností nemal mať žiadnu možnosť niekoho zbaviť majetku proti jeho vôli. Jednoducho: inštitút vyvlastnenia vo verejnom záujme by mal zo slovenskej legislatívy zmiznúť.
Lenže ako potom postavíme diaľnice? Ako pripravíme pozemky pre obrovského investora? Kadiaľ povedie ropovod? Dobré otázky. Jednoduchá odpoveď. Keď niekto niečo chce (vláda diaľnice, investor pozemky), nech si to kúpi. Aj situácia, že niekto nechce predať, má od čias, keď Feničania vynašli peniaze, štandardné riešenie – ponúknuť viac. A ponuku zvyšovať až do momentu, kým pre majiteľa nebude cena neodolateľná a pre kupujúceho nebude vyššia než alternatívne riešenie. Ak by sa cena hnala nahor ad absurdum, mohol by sa kupujúci (vláda, investor) dohodnúť so susedom. Alebo by mohol pod inkriminovaným pozemkom vykopať tunel.
Bude to znamenať vyššie náklady napríklad na výstavbu diaľnic? To vôbec nie je isté, pretože vyvlastňovanie je veľmi nákladná administratívna operácia a je pokojne možné, že v mnohých prípadoch by bola lacnejšia korektná dohoda s majiteľmi toho, čo sa vyvlastňuje. Ale aj keby to znamenalo drahšie diaľnice či pozemky pre investorov, nemôže to byť argument na legalizované habanie majetku. Aj keď je za výkladom auto, na ktoré nemáte, hoci by ste ho potrebovali, nepríde vám zrejme normálne si to auto zobrať bez súhlasu predávajúceho za cenu, ktorá sa zdá dobrá vám, ale nie predavačovi.
Vyvlastňovanie v nejakej podobe pozná každá civilizovaná krajina (necivilizované sa jeho zákonnou úpravou príliš nezdržiavajú). Existencia inštitútu vyvlastnenia má racionálne vysvetlenie (pozri rozhovor s právnikom Radoslavom Procházkom), čo však neznamená, že je nevyhnutná. Prísna a presná úprava síce môže poskytovať relatívne dostatočnú ochranu vlastníctva, lenže keď je raz princíp nedotknuteľnosti vlastníctva prelomený, najmä v spoločnostiach bez dlhej slobodnej tradície to nutne zvádza k vymýšľaniu „vylepšení“, akých sme opätovne svedkami aj na Slovensku.
Ak chceme byť slobodnou spoločnosťou, vyvlastňovanie by sa malo stať cudzím slovom.
.ekonomické argumenty
Silná ochrana súkromného vlastníctva je pre prosperitu a fungovanie spoločnosti oveľa dôležitejšia než podoba daňového systému či mnohé iné zdanlivo najdôležitejšie veci. Ak totiž súkromné vlastníctvo nie je chránené, stráca sa motivácia pracovať, tvoriť, dlhodobo investovať. Ak sa vlastníctvo stane adrenalínovou záležitosťou, stúpne motivácia preferovať krátkodobý úžitok, napríklad spotrebu na úrok investícií. A to v dlhšom horizonte vedie k znižovaniu bohatstva spoločnosti.
Ekonomické aspekty vyvlastňovania sú vôbec veľmi zaujímavé, a to aj preto, že práve ekonomickými argumentmi sa obhajcovia potreby vyvlastňovania často oháňajú. Ekonómovia však vidia aj neefektivitu, ktorá je s nedobrovoľnými transfermi vždy spojená (zdroje sa alokujú nie podľa osobných preferencií ich majiteľov, ale podľa požiadaviek záujmových skupín alebo úradníkov). Je tu aj spomínaná nákladnosť vyvlastňovania – celá tá úradnícko-súdna mašinéria, ktorá to má na starosti, je za svoju prácu platená. Mrhať vzácnymi zdrojmi musia aj tí, ktorí sa snažia vyvlastneniu zabrániť – píšu petície, lobujú, podplácajú alebo si líhajú pred buldozéry namiesto toho, aby svoj čas a peniaze mohli venovať na to, čo by pre nich bolo za normálnych okolností dôležitejšie.
.doriešime potom
Ten, kto príde s návrhom na odstránenie možnosti vyvlastňovať zo slovenského právneho poriadku, by si zaslúžil vyznamenanie za obhajobu jedného z najdôležitejších princípov slobodnej spoločnosti. Ale možno najmä za odvahu.
Skúste totiž čeliť argumentom typu „ak budujeme nadradenú dopravnú infraštruktúru, tak neriešime takéto veci, doriešime ich potom“. Práve tak reagoval voči premiérovi mimoriadne submisívny minister dopravy Ľubomír Vážny na otázku, či nie je problém zmeniť právnu úpravu vyvlastňovania tak, že odvolanie sa proti rozhodnutiu na súde nemá odkladný účinok. Ono „potom“ je tak neuveriteľné, že jeho prehliadanie je vysvetliteľné iba veľkým adrenalínovým nabudením spoločnosti na čo najrýchlejšie postavené diaľnice a lákanie investorov.
Legislatívna rada vlády už raz odmietla znenie zákona, ktorý by umožnil vyvlastňovať bez odkladného účinku rozhodnutia súdu. Zo spôsobu, akým sa do deja vložil premiér Fico, je však zrejmé, že doba, keď sa bolo treba zdržiavať právnymi pochybnosťami, je za nami. „Či je, alebo nie je niečo protiústavné, to nechajme na sudcov Ústavného súdu,“ povedal veľmi správne Fico, hoci z dôrazu na rok 2010 vyplýva, že aj on sa pridal k téze o riešení problémov „potom“, akosi dodatočne, najlepšie v čase, keď už diaľnica bude stáť.
.verejný záujem
Je možné, že diaľnice sa na Slovensku stavajú pridlho. Je možné, že sú predražené. Je možné, že rozdrobenosť pozemkov, daná uhorským dedičským právom, komplikuje každú podobnú investíciu. Je isté, že diaľnice potrebujeme. Ale pri tom všetkom by sme si mali zachovať chladnú hlavu a nenechať sa strhnúť masovým presvedčením, že jeden človek predsa nemôže brzdiť záujem všetkých. Predstavte si, že sa tým jedným človekom stanete vy. Príde k vám snaživý úradník, zadíva sa na váš dom a povie: tento berieme, či chcete, alebo nie. Veľmi to zúži vašu vyjednávaciu pozíciu. A potom: čo ak v tom dome vyrastalo päť generácií vašej rodiny a vy sa ho jednoducho nechcete vzdať?
Kým tu bude štát, ktorý môže prísť a vyvlastniť majetok ktoréhokoľvek svojho občana proti jeho vôli, nebude Slovensko úplne slobodnou spoločnosťou a my budeme čeliť ďalším skvelým nápadom, ako vyvlastňovanie majetku uľahčiť v takzvanom verejnom záujme. Ten však neexistuje, existuje len záujem jednotlivcov. A ak si väčšina jednotlivcov v štáte myslí, že diaľnica má ísť cez môj pozemok, nech sa vyskladá na jeho kúpu za cenu, ktorá sa páči mne a nie populistickým politikom.
.robert Žitňanský
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.