Rozhovor s Václavom Malým

.pred 20 rokmi ste moderovali najväčšiu demonštráciu v histórii Česko-Slovenska. Pamätáte sa ešte na to?

Áno, prirodzene, bolo to 25. novembra. Letenská pláň bola úplne plná, bol to úchvatný pohľad. 

Áno, zázrak. Určite sa to dá analyzovať politicky, zmenila sa vnútropolitická aj zahraničnopolitická situácia, ale pre mňa je to zázrak. 

Čisto náhodou. V pondelok toho týždňa som viedol tlačovú konferenciu v galérii u Řečických, kde už bolo veľa zahraničných novinárov, ktorí prišli v súvislosti s študentskou demonštráciou. V nedeľu sa schádzali ľudia na Václavskom námestí, čakali, čo sa bude diať, záujem bol veľký, v Činoherním klubu vzniklo Občanské fórum. Priatelia mi povedali: Si farár, vieš hovoriť, viedol si tú tlačovku, moderuj preto aj tento míting. Aj keď ako farára ma nikdy nepočuli, pretože som bol bez súhlasu a verejne ma nemohli počuť. Bola to úplná improvizácia, nič premyslené, preto hovorím, že to bol zázrak. 

V Charte to ako problém nevnímal nikto, spolupracoval som s Václavom Havlom po návrate z väzenia, navyše, ľudia sa dozvedeli, že som kňaz až koncom týždňa, keď som to sám verejne oznámil. Vyzvali ma na to priatelia, konkrétne neskorší rektor Karlovej univerzity Radim Palouš. 

Aj to bolo až na konci toho týždňa. V televízii bola potom správa, že zhromaždenie moderuje Václav Malý, ktorý si hovorí, že je katolícky kňaz. (Smiech).

Neviem či som bol rebel, ale mal som svoje názory a napríklad počas štúdia na teologickej fakulte som sa zásadne staval proti hnutiu Pacem in Terris.

Dalo, aj keď dôsledkom bolo, že som niekoľko mesiacov po štúdiu nemohol získať štátny súhlas. Vždy som sa snažil mať svoj názor, konfrontovať ho s názormi iných, ale byť sám sebou a neopakovať, čo chcú ľudia počuť.

Áno, dva roky som bol v neďalekom mestečku Vašim a potom dva roky v Plzni, kde som definitívne o súhlas prišiel. 

Podpísal som Chartu a stal som sa zakladajúcim členom Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných (VONS) v roku 1978, takže v januári 1979 som definitívne stratil možnosť verejne pôsobiť.

Svedomie. Cítil som vnútorné napätie, v kostole som vyzýval ľudí, aby žili podľa evanjelia a aby žili pravdivo, zatiaľ čo celá tá doba bola založená na živote dvoch tvárí.  Inak sa bolo treba tváriť na verejnosti a inak doma. V kostole som hlásal ideály a keď išlo o verejné udalosti, tak som mlčal, akoby som ich nebral vážne. Charta bola preto možnosť, ako sa vyjadriť k spoločenským udalostiam. Nebol to žiadny kalkul, bolo to rozhodnutie, ktoré som urobil vo vlastnom svedomí. 

Nie, podpísal som ju z vlastného rozhodnutia. Bolo to u Ivana Medeka, známeho spolu s Antonom Hlinkom z Hlasu Ameriky a neskôr kancelára prezidenta Havla. Nebol som v prvej, ale až druhej skupine. Ivan Medek mi to vtedy vyhováral, pýtal sa, či som si vedomý dôsledkov a aby som to nerobil a podobne, ale ja som to urobiť chcel, bola to pre mňa záležitosť svedomia a keby som to nepodpísal, cítil by som to ako zlyhanie. 

Jedenásť rokov. Robil som figuranta v pražskej geodézii, kuriča v rôznych hoteloch, nakoniec som čistil toalety na stavbe jednej stanice metra.

Nikdy som neprestal byť kňazom, ani som o tom neuvažoval, takže som rozvinul pastoračnú činnosť po domácnostiach, mal som prednášky, pripravoval k sviatostiam, vyučoval náboženstvo a podobne, všetko v ilegalite. Známejšia však bola činnosť spojená s Chartou, ktorej som bol hovorcom v dôležitom roku 1981, keď došlo k najväčšiemu pôsobeniu a vplyvu Solidarity v Poľsku, angažoval som sa vo VONS-e, takže o mojej cirkevnej činnosti sa až tak nevedelo. Navyše, keďže som bol stále sledovaný, nechcel som ľudí vystavovať nebezpečenstvu, takže som si dával veľký pozor. 

Bola to síce doba perzekúcii, ale nadviazal som viacero osobných priateľstiev, takže na to spomínam veľmi rád. 

(Smiech.) Bol som tam ako doma, asi 250-krát.

Áno, dlhý čas to bolo tak, niekedy aj častejšie. Navyše som bol často zadržaný na dva až štyri dni. (Smiech.) Preventívne ma zatkli aj keď bol nejaký štátny sviatok, alebo púť v Levoči či Šaštíne. 

Mali podozrenie, že budem poburovať alebo podvracať republiku (smiech), ale hlavne ma chceli izolovať. Bol som spojivkom medzi cirkvou a nezávislým hnutím, nikdy som neprestal mať kontakty s oficiálnou cirkvou, najmä s niektorými kňazmi a to im vadilo. Myslím, že im išlo o to, aby som sa venoval iba občianskym iniciatívam a nevenoval sa cirkvi. 

To bolo problematické. Práve v tejto budove som sa stretol s vtedajším kardinálom Tomáškom a on ma vykázal zo svojej kancelárie, pretože nesúhlasil, že som podpísal Chartu. Iróniou osudu tu dnes sedím ja. (Smiech).

 Že je to politika, prichádzam o štátny súhlas, a preto je to nezodpovedné. Bol som podľa neho neposlušný a mal som mať v prvom rade na mysli kňazskú službu. Ja som mu povedal, že sa kňazstva nevzdávam, ale svedomie mi velí, že nemôžem mlčať. S Cirkvou to teda nebolo jednoduché, ale postupne sa to menilo. 

Až v polovici 80. rokov. 

Postoje Jána Pavla II. boli jasné a Tomášek začal cítiť jeho podporu, katolíci tiež zdvihli hlavu, najmä pri velehradskej púti v lete 1985. Tomášek dokonca začal každý rok verejne prijímať hovorcov Charty, čo bolo dôležité a symbolické gesto, odkaz, že berie tú občiansku iniciatívu vážne. Treba byť k nemu spravodlivý, neskôr hovoril, že treba rešpektovať ľudské práva, nielen práva cirkvi.

Odsúdený som nebol. Bol som síce 7 mesiacov vo väzbe po tom, čo v roku 1979 zatkli skupinu 10 členov VONS-u v čele s Havlom, šiestich odsúdili, ale ja som bol spolu s ďalšími tromi členmi len obvinený, ale to obvinenie trvalo až do decembra 1989, takže Damoklov meč bol stále nado mnou. 

Nie, ja som bol pripravený, že sa slobody nedožijem, aj keď som si ju prial.

Človek nemôže konať len na efekt. Ježiš, videné ľudskými očami, skončil úplne neúspešne. Opustený, odsúdený a popravený.  Zostala pri ňom iba jeho matka, jeden učeník a pár žien. Pomohol síce mnohým ľuďom, ale nakoniec dopadol ako zločinec. Ľudsky videné naprosto stroskotal. A potom vstal z mŕtvych. Kresťania by nemali hrať na efekt, myslím, že by sme mali pravdivo žiť, konať dobro a nekalkulovať, čo nám to prinesie. Vždy som Ježiša bral ako inšpiráciu, a práve preto ma „nedrvilo“, že niekedy nebolo hneď vidieť efekt, aj keď my sme ho vlastne po čase videli.

Informovali sme o porušovaní ľudských práv, čoraz častejšie nás vyhľadávali západní novinári a keď tu potom prichádzali zahraničné návštevy, oficiálne sme sa s nimi stretali už pred novembrom ’89. Okamžitý význam bol v tom, že sme ukázali na nespravodlivosť a prejavili solidaritu, nebolo to však na efekt. Je dôležité uvedomiť si, že keď sa žiadny efekt nedostaví, neznamená to ešte, že ten čin nemá zmysel.

Áno, bola to zmena, bolo jasné, že nastáva nový systém parlamentnej demokracie, Charta stratila význam a ja ako kňaz som nechcel figurovať v politickej činnosti, tak som sa stiahol. Chcel som sa vrátiť pred oltár a ukázať, že možno žiť ako slušný zodpovedný občan a veci ovplyvňovať aj bez moci. Tiež som sa obával, že vysoká funkcia by sa mohla obrátiť proti cirkvi aj proti mne. 

Asi áno. (Smiech). Prirodzene, bolo to veľké pokušenie.

Mať moc, funkciu, vplyv, byť na očiach. Je to intímna vec, ale ja som sa modlil, aby mi to nezamotalo hlavu. 

To ani nie, ale uvedomil som si, že nemôžem stavať na popularite, ktorú som vtedy mal, že popularita nemôže byť náplňou môjho života. Bolo jasné, že by sa to proti mne obrátilo, navyše, politik musí robiť nejaké kompromisy a aj v českej spoločnosti sa od kňaza aspoň podvedome očakáva jasný postoj. Zachovať si správanie „áno-áno, nie-nie“ to v politike vždy nejde, a tým politikov v žiadnom prípade neodsudzujem.  

Môžem podať svedectvo len o dvoch novembrových týždňoch, keď som tam bol, aj pri rokovaniach s Adamcom, žiadna dohoda nebola. Ako prebiehali ďalšie rokovania, ktoré viedli aj k zvoleniu Havla prezidentom, to už neviem, pri tom som nebol. Udalosti išli rýchlo a skôr sa ukázalo, že Adamec nie je schopný zostaviť hodnovernú vládu a ľudia žiadali čoraz viac. Naším cieľom však vtedy nebolo prevziať moc, chceli sme, aby vláda rokovala s občanmi. Dá sa povedať, že moc padla Havlovi a jeho skupine do náručia, a nemali to jednoduché. Aparát zostal nezmenený, zmenili sa iba špičky. Ale iná možnosť vtedy nebola.

Po vojne je každý generálom a veľmi rýchlo sa zabúda, vtedy však nikto na zrušenie komunistickej strany nenaliehal. Ľudia si oddýchli, všetko sa uvoľnilo a na viac sa nemyslelo.  Ja považujem za chybu, že sa nepotrestali aspoň tí, proti ktorým boli jasné dôkazy, je to však aj dôvod stavu vtedajšej justície. Najväčší problém vidím v tom, že takzvaní pragmatici odhodili stranícke knižky a vliezli do ekonomických sfér. 

(Smiech.) Ako kňaz a spovedník dobre viem, že človek je tvor hriešny. Takže si nerobím žiadne ilúzie o žiadnom, ani demokratickom systéme. Prirodzene mi všeličo prekáža, ale tento systém je lepší, ako ten do roku 1989. Chýba mi však sieť elít, ktoré by požívali rešpekt spoločnosti, chýba nám vybudovaná občianska spoločnosť, stále je príliš veľa ľudí pasívnych a neovplyvňujú verejnú mienku. Prekáža mi aj nekultúrnosť medzi politikmi. 

Rôzne. Niektorí, ktorí boli kedysi členmi strany, stále žili niekde v období Pražskej jari, niektorí nemali do politiky vstupovať, ale v zásade je dobré, že do politiky vstúpili a zohrali pozitívnu rolu. Niektorí sa osvedčili, niektorí nie. Dnes zostáva už iba malý zostatok, napríklad Petr Pithart.  

(Smiech.) Celkovo bol dobrý prezident. Stal sa symbolom štátu, či československého, alebo neskôr českého, to prospievalo. Nemal síce vždy dobrú ruku na spolupracovníkov, dá sa mu všeličo vyčítať, ale zásadne nezlyhal. 

(Smiech.) Pán Boh ho má rád, stretáva sa  síce s najväčšími svetovými politikmi, ale to ľudské v ňom zostáva. 

Čiastočne áno, ale rozhodne nie čistým. (Dlhý smiech.) Keď už to s ním niekedy vyzerá zle, vyrozpráva sa z toho v nejakom prejave. 

Myslím si, že to stále nechápe, že sa obáva, že v takom spoločenstve by stratil svoju slobodu a nezávislosť.

Vidí cirkev skôr inštitucionálne a chce si zachovať svoj nezávislý postoj. Nemôžem si sťažovať, ku mne sa správa úplne spontánne a s rešpektom. 

Neverí síce v osobného Boha, to je jeho konštatovanie, ale povedal by som, že síce svojsky, ale veriaci je. V týchto intímnych veciach je pokorný a zdržanlivý, čoho si vážim. 

Odmietam tézu, že sme zlyhali. Iste, boli sme na mnohé nepripravení, oslabení, nezvládli sme celkom mediálnu dobu.

Áno, je to pomerne rozšírené. V cirkvi aj mimo nej.

To, že sme nedokázali prezentovať naše úspechy na poli vzdelávania, charity a verejnosť si myslí, že sme tí, čo chcú od štátu majetok a peniaze. Rovnako ako disidenti nemali skúsenosti s politikou, neboli na novú dobu pripravení ani noví biskupi. Na druhej strane je pravda, že v cirkvi chýba úplne slobodná diskusia. 

Chýba diskusia medzi kňazmi, biskupmi a kňazmi, vyjasňovanie si pastoračných priorít, diskusia o prezentovaní cirkvi. 

Jedni aj druhí. Nechcem o tom hovoriť nejako osobne, ale chýbajú aj tí, čo dokážu na tých Halíkov nejako reagovať, navzájom sa počúvať, a nie sa len nesúhlasne vymedzovať.

Myslím, že by sme mali hľadať témy, ktoré sa týkajú celej spoločnosti, sociálne otázky, nielen zužovať prezentáciu cirkvi na otázky bioetiky. 

Ide práve o to, podať i bioetiku nielen v zákazoch, nesmieš, pretože je to zlé, ale hovoriť o tom širšie. Nehovorím, že by sa o tom nemalo hovoriť, ale treba nájsť vhodný jazyk. 

Myslím si, že je to chyba. Keď je rešpektovaný a má priestor, mal by sa k takým   témam vyjadrovať, vysvetľovať ich. Nie som zástanca demonštrácií proti potratom, ale treba trpezlivo vysvetľovať, že dieťa nie je vlastníctvom matky, je to nový človek a dar. Treba hovoriť aj o klonovaní, eutanázii a podobne.

Nechcel by som zovšeobecňovať, ale v prvom rade asi to, že ešte nie sme na demokraciu dostatočne zrelí. Sloboda nie je svojvôľa, je aj bremeno, je to zodpovednosť a mnohí z nás s ňou nedokážu dobre zaobchádzať. 

Pred Bohom sme všetci nahí. Ale je to istý paradox života a tiež dôkaz, že človek musí zostať pri zemi a ja ako biskup stále túžim po tom, aby som zostal dobrým kresťanom. 

Určite, keď človek príjme pokorenie, približuje ho to k Bohu. Ale aj biskup môže zostať pokorným a Bohu blízko. Myslím si, že tie šance sú rovnaké. 

Je toho veľa, ale snažím sa udržovať si kontakt aj s veriacimi a neveriacimi, aj kontakt s kultúrou mimo prostredia cirkvi.

To už je trochu intímne, ale môžem povedať, že to si strážim. Denne čítam Bibliu, nad rámec kázania, osobne meditujem a rozjímam, aby som bol sám a udržoval si živý vzťah k Bohu.

Aby bolo viac tolerancie v spoločnosti a slobodnejší priestor v cirkvi. 

Áno. Treba rešpektovať cirkevné učenie, ale vždy to bola aj tak trochu otvorená záležitosť, o dogmách sa diskutovalo a poznanie tajomstva prehlbovalo. Mne sa zdá, že dnes z viery robíme skôr istotu, viera nie je len istá suma právd, ale v prvom rade vzťah k živému Kristovi. Občas mám pocit, že sa hodnotíme len podľa toho, či sme lojálni, či sa vojdeme do nejakej mustry a pravdu viac nehľadáme. Nehovorím, že treba ísť proti cirkevnému poriadku, ale vážim si ľudí, ktorí vedia urobiť krok dopredu. 

Zásadne je to pozitívny vývoj, a ak sú problémy, týkajú sa celej Európy. Problémom je odkresťančenie, Európa akoby strácala zmysel pre korene, na ktorých stojí, a to sa prejavuje aj vo vzťahu k islamskému svetu. V sociálnej oblasti je veľa nespravodlivostí, ale životná úroveň sa objektívne zvýšila. Mám kontakt  s chudobnými vrstvami a viem o čom hovorím. 

Nepovedal by som to takto, pretože očakávania boli často naivné. Je to zlepšenie, ale musíme vedieť, že nikdy nebude úplná sociálna spravodlivosť, nikdy nebude úplná sloboda, ale zásadne je to lepšie. 

Zlom. Došlo k zlomu a otvorila sa cesta k slobode, a teraz záleží na tom, ako slobodne vieme žiť. A to zatiaľ nevieme, ani v spoločnosti, ani v cirkvi.

Václav Malý (59) pomocný pražský biskup. Kňaz od  roku 1976, signatár Charty 77, v rokoch 1981 – 82 jej hovorca a zakladajúci člen Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných, po zákaze činnosti pôsobil ako tajný kňaz a disident.