Na veselšiu nôtu – tú, ktorú si všetci podupkávame, aby sme sa nezbláznili – v skvelom klube dowtown hrali v rámci amerických osláv v piatok Psí vojáci a Bez ladu a skladu. Le Poisson Rouge bol plný, a keď som vošla, bola by som sa cítila úplne ako za starých klubových čias, nebyť sterilného bezdymového vzduchu. Inak bolo všetko také, akoby som práve vystúpila z „zeitmašiny“. Topol zohnutý nad piánom bľabotal svoje piesňo-básne, ktorým sa dá rozumieť, len ak máte z domu nacvičené texty (ja mám, ešte spred 17 rokov), hudobníci rachotili, imigranti sa dojato kymácali do rytmu, až kým im ich deti nepripomenuli, „že už jim taky není dvacet“, a že treba ísť domov – deti v tom hluku boleli ušká a nevedeli vydržať. „Oni taky haranti do klubu nepatřej, že jo.“ Potom prišli na pódium Bez ladu, zachovaní, nadšení, skákajúci. Čas im na kvalite nič neubral. Aj dav si radostne poskočil a všetci si s úsmevom na perách pospevovali, že čo sa to tam, hej, na terase, kolíše. Radostné pospevovanie sa trochu miešalo so slzami melanchólie, ale veď aj manželia si pri 20. výročí poplačú: aj tie deti sa im nejako podarilo vychovať, aj na nové auto našetrili. Vymenia si pohladenia, povyťahujú staré fotky a zaspomínajú na najkrajšie momenty. Predsa to len spolu dáko dokázali.
Len tie rána sú čoraz ťažšie a ťažšie.
Po výročí vstane Sára o piatej, nevyspatá a nazlostená na Kohna, ktorý zase celú noc chrápal. Pri vstávaní ho naschvál drcne bosou nohou, ale Kohn nič, chrápe ďalej. Až v kúpelni sa Sára obveselí. Pozerá na seba do zrkadla a povie slávne „To ti prajem, Kohn.“ Pri raňajkách si obaja nemo povzdychnú – dokázali, dokázali, ale za akú cenu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.