Samozrejme, aj západná kultúra pozná „self-publishing“, ale tam väčšinou odpadá politický osteň, ktorý je prítomný v samo-izdateľstve, ako ho poznáme.
Ale poznáme vôbec náš samizdat? A stojí tento jav vôbec za to, aby sme ho bližšie spoznávali? V čase, keď balansujeme/bilancujeme, môže byť táto rekognoskácia zdanlivo známeho terénu celkom užitočná.
.minulosť samizdatu
Zdá sa, že samizdat je navždy spojený s minulosťou. A ešte presnejšie: s jej disidentským pozadím. Ako vieme, alebo ako sa nám zdá, na Slovensku vnútorný odboj nikdy nebol taký artikulovaný a manifestovaný ako inde v socialistických krajinách. Preto ani samizdatová literatúra nie je taká vyhranená ako napr. v Čechách (kde fungoval aj tamizdat, čiže ilegálne publikácie dovážané zvonka). Samizdatová produkcia vznikala v podstate trojakou cestou. Po previerkach a akcelerácii cenzúry, keď sa vyraďovali z verejných knižníc mnohé tituly a autori, bolo prvou reakciou verejnosti opisovanie skartovaných kníh. (Zošrotovaná bola napríklad aj próza Ivana Popoviča Žena cez palubu a ďalšie, dnes už zabudnuté kuriozity.) Opisovali sa básnické zbierky proskribovaných autorov, menšie prózy, dokonca divadelné scénky (Lasica-Satinský) či filozofické, sociologické a politologické state. Takto sa pokútne šírila medzi ľuďmi napríklad Didaktická kronika rodu Hohenzollernovcov Jána Lenču, v ktorej režim jasnozrivo zaňuchal paródiu na svoju stranovládu.
Druhou cestou bolo šírenie rukopisov, ktoré vydavateľstvá s novými, normalizačnými riaditeľmi odmietli. Výrečne o tom hovoria záložky kníh z toho obdobia: na záložke edície Slovenská poézia vydavateľstva Slovenský spisovateľ sa napríklad avizuje básnická zbierka Kamila Peteraja raz pod názvom Lízanie noža, potom ako Aleluja, schúlená, aby napokon nevyšla. Rovnako nevyšli ani prózy Pavla Vilikovského Od lásky k láske novej, ohlasované Knižnicou Slovenského spisovateľa, ktorá nakoniec zanikla tiež. Ako samizdat koloval aj rukopis básnických próz Štefana Moravčíka Mlynárka má holubičku alebo básnické opusy Ivana Laučíka (Pece horia). Pravda, táto cesta mala úskalie, že za disidentov a zakázaných autorov sa vydávali aj tí, ktorým vydavateľstvá vracali celkom „neškodné“ rukopisy z jednoduchého dôvodu: boli umelecky slabé a netalentované.
Tretí prúd predstavoval samizdat v pravom zmysle slova, disidentská literatúra autorov, ktorí boli vylúčení z literárneho prostredia alebo doň vedome a zámerne ani nevstúpili. Mená sú známe: z oblasti literatúry, ktorá mala umelecké ašpirácie, sú to napr. Oleg Pastier, Hana Ponická, Jiří Olič, Martin M. Šimečka, Vladimír Havrilla, Michal Gáfrik alebo košická vetva (Marcel Strýko, Erik Groch, Zuza Kuzmová), Bystričan Pavel Hrúz či najväčší osamelec spomedzi nich, Dominik Tatarka. Ale keď si pozrieme biografie aj ďalších mnohých autorov, vidíme v nich povestnú desať-dvanásťročnú dieru v publikovaní.
A hoci sa aj v tom období zjavovali individuálne výkony, ktoré by sme mohli charakterizovať ako samizdat (Klimáčkova Zdravotná knižka napísaná do reálnej vojenskej zdravotnej dokumentácie vojaka zabalená do šmirgľového papiera) a ktoré nemajú politický podtext, samizdat z tohto obdobia môžeme definovať ako vedome neoficiálnu literatúru šírenú opismi (najčastejšie strojopisom na tenkých papieroch) s politickým akcentom, a to aj vtedy, ak išlo o neutrálnu ľúbostnú či prírodnú lyriku. Nemáme dôvod neveriť údaju, že v rokoch 1947 - 1989 vyšlo približne 800 samizdatových publikácií. Vieme však, že umeleckých titulov bola iba časť a z tej časti, iba zlomok, ktorý spĺňal najvyššie estetické kritériá. Nie v estetike, ale v etike však tkvie význam samizdatu. Stal sa, nielen pre svojich tvorcov, ale aj pre distribútorov, čitateľov aj tých, ktorí „nečítali, iba počuli“, dôrazným apelom, morálnym akcentom, úryvkom revolty i ostrovčekom slobodného myslenia.
.súčasnosť samizdatu
Prechádzame do fázy, keď sa po roku 1989 začali objavovať prvé šuplíkové texty, častejšie prózy, memoáre, denníkové záznamy, listy, úvahy ako poézia či satira. Za dvadsať rokov normálneho literárneho života vyšlo veľa podstatných diel zo samizdatových čias. Niektoré nesú dobový kolorit (výber zo Smreka Proti noci) alebo majú najmä dokumentárnu hodnotu (Ponickej Lukavické zápisky), väčšina z nich však nesie okrem etického pátosu aj estetické potešenie z dobre napísaných textov. O etablovaných autoroch sa už písalo, ja by som chcel upozorniť na objavy, ktoré táto edičná činnosť priniesla. Pre mňa to bol napríklad račiansky bohém Vladimír Archleb zbierkou Račiansky výber, fragmenty z Tomáša Petřivého Hra o všetko či kniha Zuzany Kuzmovej Zazi a dva vrazi.
Okrem literárno-historickej reflexie samizdatového obdobia, okrem dôkladnej inventúry a bibliografie, bude treba naďalej vydávať najživšie hodnoty a svedectvá z tohto obdobia našej literatúry.
.budúcnosť samizdatu
Hoci sa zdá, že samizdat je dobovo podmienený a vynútený, že zanikne v nových podmienkach, už v krátkom čase po novembri 1989 sa objavili novodobé samizdaty (Hlas kotolne Andreja Ferka, časopis Maternica, kde sa etabloval Tomáš Horváth či vydavateľ Kertész-Bagala, alebo básnické zbierky Anny Ondrejkovej). Erik Groch sa rozpomenul na svoje podzemné začiatky a oživil ich pátos v Knižnej dielni Timotej alebo dnes v združení Slniečkovo. Pravda, tu už ide o iné formy, iné príčiny a iné dôsledky. Pre niektorých autorov je domácky vyrábaná produkcia (často sa blížiaca k artist´s book) protestom voči skomercionalizovanej literárnej prevádzke či hlučnému samoprezentovaniu na internetových blogoch. Politicky vynútený samizdat zrejme zanikne (hoci nikdy nevieme, k čomu nás donútia naše vládne garnitúry alebo európski byrokrati), a tak sa forma samizdatu môže stať intímnou prezentáciou autorov pre úzky okruh čitateľov. Ešte stále máme veľký dlh voči Dominikovi Tatarkovi. Ani básnik Pavol Valent sa nedožil vydania svojich Zakázaných básní, ktoré tak ostali iba vo forme napáleného cédečka. Najnovšie vydanie knihy Jána Roznera Sedem dní do pohrebu ukazuje, že žriedlo samizdatu ešte nie je celkom vyčerpané, že (sami)zdatná doba bola aj na Slovensku pomerne zdatná. Slovenský samizdat, hoci ho aktívne vytvárala iba hŕstka oddancov, bol morálnym apelom pre citlivú časť spoločnosti. Ukazuje sa, že vytvoril autentické umelecké hodnoty, ktoré prekročili dobové hranice a stali sa hodnotou širšej literatúry.
Vybrané tituly, ktoré vyšli až po novembri 1989
Kornel Földvári: Príbehy z naftalínu
Ladislav Hanus: Človek a kultúra, Princíp pluralizmu
Michal Gáfrik: Rázusovské návraty
Pavel Hrúz: Chliev a hry, Pereat, Párenie samotárov
Ivan Kadlečík: Vlastný horoskop, Lunenie, Epištoly, Poco rubato, Hlavolamy
Ivan Kupec: Kniha tieňov
Štefan Moravčík: Mlynárka má holubičku
Dušan Kužel: Lampa
Leopold Lahola: Posledná vec
Albert Marenčin: Okamih pravdy, Návraty na Muráň
Hana Ponická: Lukavické zápisky
Alfonz Bednár: Deravý dukát
Ľubomír Feldek: Plakať je krásne
Ján Ondruš: Ovca vo vlčej koži
Július Vanovič: Kronika nepriznaného času, Heretikon, Doživeň
Pavel Vilikovský: Krutý strojvodca, Slovenský Casanova
Michal Nadubinský: Kritický zápisník
Oleg Pastier: Plot
Peter Repka: Že – lez – ni – ce
Janko Silan: Piesne z Važca, Dom opustenosti
Ján Smrek: Proti noci
Milo Urban: Kade-tade po Halinde, Sloboda nie je špás, Na brehu krvavej rieky
Pavol Strauss: Život je len jeden, Odvrátený hlas
Martin M. Šimečka: Džin, Záujem
Juraj Špitzer: Svitá, až keď je celkom tma, Všedné dni
Ján Rozner: Sedem dní do pohrebu
Dominik Tatarka: Písačky pre milovanú Lukréciu, Navrávačky
Vladimír Archleb: Račiansky výber
Zuzana Kuzmová: Zazi a dva vrazi
Tomáš Petřivý: Hra o všetko
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.