Milovníkov hudby si zas veľa ľudí predstavuje ako široké umelecké vzdušné duše, čo je podobný omyl ako s matematikmi a vôbec ako s každou kategorizáciou ľudstva podľa činností. Dokonalým zosobnením tohto omylu boli členovia prehrávkových komisií pred rokom 1989 – aj tu však platí, že nie všetci, s jedným z tej našej bývalej sa rád kedykoľvek porozprávam. Prehrávky boli výnimočnou hudobnou skúsenosťou. Brali sme ich ako úplne automatickú súčasť hudobného života, dokonca som si myslel, že podobné bizarné ceremónie budem zažívať celý život. Prázdne kino Hviezda, v štyristomiestnej sále pár ľudí v oblekoch. Aparatúra, pódium. Skupiny jedna po druhej. Vojdete na pódium, zahráte tri pesničky, z niektorých len úryvok. Po každej ticho. Siluety mlčia, niečo si píšu. Potom ústny pohovor. Pamätám si na otázky týkajúce sa Gejzu Dusíka, s čím môj brat Peter nebude súhlasiť, lebo pamäť je čudo a každý si pamätá celkom iné veci a všetci máme pocit, že práve my si pamätáme len to podstatné a pravdivo. Na Gejzovi Dusíkovi som pohorel, odvtedy mám k nemu taký prapodivnobrvnovitý vzťah. Komisia sa radí, chvíle napätia, ako na maturite, a hop: výsledkom je, že skupina je zaradená do tej a tej kategórie a jej honorár môže byť maximálne toľko a toľko na hodinu. To toľko a toľko znamenalo v našom prípade 30 korún na hráča a hodinu, naše koncerty vyše hodiny nemali. Dostali sme taký zošitok, tam sa všetko vypisovalo, samozrejme, každá skupina musela mať svojho zriaďovateľa, čo boli často fabriky či kultúrne strediská. Zriaďovateľ tie listy toho zošitka pečiatkoval a schvaľoval. Zo súčasného pohľadu ide o zábavné bizarné zážitky ako z filmu Larsa von Triera, aj si to celkom vychutnávam, lebo je to preč. Aj preto je pre mňa sedemnásty november krásnym dňom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.