Bendová, Němcová a muži-šampióni

A to aj vtedy, keď vypustíme bývalých komunistov – hoci napríklad pri spisovateľovi Ludvíkovi Vaculíkovi alebo zosnulom kritikovi Josefovi Vohryzkovi je to veľmi nespravodlivé. Aj keď vynecháme ľudí prinútených k exilu – hoci napríklad novinár Ivan Medek by na tomto zozname chýbať nemal. A napokon aj tých, ktorých zvládnutie slobody po roku 1989 je veľmi sporné (typicky brnenský radikálny disident Petr Cibulka).

Slovo „šampión“ akoby vopred predpokladalo muža. A tiež mužské výkony, sebaobetovanie, heroizmus... kým mu niekto iný perie ponožky, vychováva deti a zarába peniaze na domácnosť. Náhodný výpočet šampiónov sa preto musí začať chartistkami a manželkami chartistov, ako je Kamila Bendová (narodená r. 1946), matematička, ktorá vychovávala päť detí počas štyroch rokov, keď bol jej muž – neskorší kresťanský politik Václav Benda – zavretý spolu s Václavom Havlom. Keď Benda vo väzení uvažoval o emigrácii, zarazila tú myšlienku v zárodku: „Potkany opúšťajú loď prvé. Kapitán posledný.“ Dnes hovorí, že aj napriek všetkým ťažkostiam stál život za to: „Človek o niečo bojoval a nakoniec sa to podarilo. Čo viac chcieť?“ Na zoznam nepochybne patrí Dana Němcová (narodená r. 1934), ktorá po podpise Charty stratila miesto psychologičky a živila sa ako upratovačka a domovníčka. Vychovala sedem detí, jej byt na pražskej Ječnej ulici večne hostil návštevy: „Vytvorili sme si svet vo svete. Bolo to tak, ako sa píše na jednej platni Plastic People – Merry ghetto,“ povedala neskôr. Po roku 1989 založila Poradňu pre utečencov, dnes je predsedníčkou Výboru dobrej vôle.

Okrem konzervatívnej a liberálnej katolíčky sem patrí – z opačnej strany spektra – chartistka Anna Šabatová (narodená r. 1951), žena ľavicového novinára Petra Uhla, neskoršia rešpektovaná zástupkyňa ombudsmana. Nezvyčajne noblesne zvládla slobodu speváčka a chartistka Marta Kubišová (narodená r. 1942). Dodnes nik nepočul, že by závidela kolegom, ktorí si počas normalizácie zvolili tú konformnejšiu cestu. A ako jednej z mála sa jej podaril dôstojný návrat. Za rolu v muzikále získala v roku 2002 českú divadelnú cenu Thálie.

Z menej známych disidentov-mužov by na zoznam patril napríklad Jiří Gruntorád (narodený r. 1952), bývalý murár z bytového podniku, ktorý raz opravoval v disidentskom byte a nadchol sa tam pre samizdatovú literatúru. Sám ju začal odpisovať a založil vlastnú edíciu. Už ako chartista dostal za vydávanie básní štyri roky v najhorších krimináloch, severočeských Minkoviciach a potom vo Valdiciach. Aj odtiaľ prepašoval básne spoluväzňa Ivana Jirousa (keď ho eskorta predviedla pred súd, na chodbe odovzdal moták, schovaný pod jazykom, Dane Němcovej – hlbokým bozkom). Dnes je riaditeľom unikátnej knižnice samizdatov Libri prohibiti. Z najmladšej generácie chartistov by to bol Petr Placák (narodený r. 1964), syn vojnového lekára-partizána. Áno, ten Placák, ktorý spísal polorecesistický manifest Českých detí volajúci po obnove českej monarchie („Kráľovstvo nie je vláda menšiny na úkor väčšiny či vláda väčšiny na úkor menšiny, kráľovstvo nie je vláda niekoľkých tisícok hrabivcov, samozvancov, darmožráčov a parazitov krajiny a národa. Kráľovstvo je posvätné,“ cituje z neho čerstvý zborník Příběhy bezpráví, příběhy vzdoru). Dodnes je, už ako vyštudovaný historik a teraz novinár, so svojím – ako hovorí – mierne infantilným textom spokojný. Bol to aj generačný protest proti staršej generácii Charty, ktorá sa obracala na režim – České deti ten režim ignorovali.

To je však stále len niekoľko mien za stovky opozičníkov. Ako raz napísal český literárny kritik Jiří Peňás – keby nevznikla Charta, boli by naše dejiny pred rokom 1989 neznesiteľne hanebné. Nebyť jej, človek by si ju vari musel spätne vymyslieť...