Vraciame sa na úroveň šimpanzov

.takmer presne pred dvadsiatimi rokmi ste sa stali ministrom školstva. Dnes je ministrom Ján Mikolaj zo SNS. Keby vám vtedy niekto povedal, že o dvadsať rokov bude minister zo SNS, uverili by ste tomu?  

Zasa až tak veľmi by ma to neprekvapilo. Máme demokraciu. Ľud si zvolil SNS a tá vybrala ministra. V roku 1988 som na slovensko-českom stretnutí vedeckých pracovníkov zacitoval Winstona Churchilla, s nádejou, ale realisticky: Demokracia je najhorší politický systém – okrem všetkých ostatných, ktoré sú ešte horšie. Čo ma však dvadsať rokov po páde komunizmu prekvapilo, boli mená ľudí, ktorých Univerzita Komenského pri svojom výročí v roku 2009 vyznamenala ako osobnosti, čo sa mimoriadne zaslúžili o jej rozvoj. Nechýbali medzi nimi traja „výtečníci“, ktorí boli hlavnými aktérmi normalizačných čistiek a mňa vtedy z univerzity vyhodili zato, že som vraj kazil mládež.  

Všetko. V roku 2009 žijeme v celkom inom svete ako 1989. Hnacím motorom zmien bola veda. Pokročila za dvadsať rokov možno viac ako predtým za osemdesiat. Odhaduje sa, že v 21. storočí urobí veda tisíckrát väčší skok, ako urobila doteraz. Zmenila sa politika, zmenila sa ekonomika. Ale mal by sa aj zmeniť náš základný pohľad na svet.

Ak bol komunizmus lekciou zlyhania pokusu o „racionálnu“ spoločnosť a vo výsledku sa stal zločineckým systémom, pre ktorý mala byť komunistická strana zakázaná, dostali sme novú lekciu. Vojny na Balkáne, teroristický útok 11. septembra 2001, svetová finančná kríza, rozmach priemyslu zábavy a mediálnej manipulácie, ale aj postkomunistická privatizácia štátneho majetku ukázali, ako málo vieme o ľudskej prirodzenosti a o povahe spoločnosti. Treba sa zbaviť ilúzií o možnostiach a sile ľudského rozumu. Spoločnosť stojí na fundamente, ktorý vybudovala kultúrna evolúcia a tento fundament zahrňoval rad zamlčaných predpokladov. Napríklad tradičné inštitúcie práva, morálky, filozofie a vzdelania. Tento fundament sa rýchlo labilizuje, a tým sa stáva labilnou aj celá sociálna stavba. Najmä sa rozpadá právny systém, na ktorom pevne stála ako parlamentná demokracia, tak zrejme aj trhová ekonomika. Slovensko sa mi zdá byť iba čiastkovým prípadom tohto globálneho stavu. Prehodnotiť treba samotnú podstatu európskeho chápania sveta. 

Poviem metaforický príklad. Máme jazero a do toho zasadíte jedno lekno. Vieme, že za tridsať dní to lekno pokryje celý povrch jazera. Kedy bude povrch toho jazera pokrytý na polovicu? Na 29. deň. Hovoríme si bezstarostne: veď je ešte celá polovica nezarastená – a pritom je už len jediný deň od konca. Dynamika mnohých procesov, prírodných i sociálnych, je podobná dynamike rastu lekna: exponenciálna. To je podstata toho, o čom sa bavíme. Nemáme nastavený mozog tak, aby sme sa dokázali rozmýšľať exponenciálne. To, čo sa kedysi menilo stáročia, sa dnes mení v oveľa kratšom čase. 

Sú pred nami ohromné celosvetové turbulencie, ktorých povaha sa vôbec nedá predpovedať. To bezprecedentne zväčšuje potrebu vzdelaných ľudí, premýšľajúcej elity, ktorá je schopná situáciu analyzovať a navrhovať alternatívy. Túto vzdelanosť, ktorá sa týka kultúrnych elít, treba odlišovať od profesionálnej odbornej prípravy. To prvé by mali robiť univerzity, kým na to druhé treba mať bakalárske vysoké školy. Tvrdím, že zdravie spoločnosti závisí od zdravia jej univerzít. Samozrejme, univerzity sú súčasťou toho fundamentu inštitúcií, o ktorom už bola reč. Naše inštitúcie stoja na hlinených základoch.  

Inštitúcie sa oslabujú celosvetovo. Ale na Slovensku máme svoje špecifiká. Treba mať na pamäti, že podľa prieskumu, čo sa v roku 1910 robil v Uhorsku, v župách Horného Uhorska bolo dohromady 25-tisíc vzdelancov, ale z nich sa sotva desať percent hlásilo k slovenskej národnosti. Okolo 2500 vzdelaných ľudí na začiatku 20. storočia, a státisíce na jeho konci – taký bol vzdelanostný vzostup Slovenska – obdivuhodný; ale samozrejme plný rozporov.

Hlavným rozporom bola rýchlosť rastu vzdelávania, hádam jedinečná vo svete. Zdatných učiteľov pritom veľa nebolo. A tak máme inteligenciu rýchlenú. Poškodila nám romantická národná ideológia: blud tisícročného útlaku, zrieknutie sa uhorských dejín a kultúry, ktoré tu po slovensky hovoriaci Uhri spolutvorili, zaťaženie spoločenstva kolektívnym komplexom menejcennosti a kultom rovnostárstva, ktorý bránil vyrásť mimoriadnym ľuďom. 

Ľudia, ktorí dovtedy žili v Hornom Uhorsku, bez ohľadu na to, akým jazykom rozprávali, tvorili podstatnú čas uhorskej kultúry. Povedzme to takto. Korene tohto rovnostárstva siahajú do romantizmu 19. storočia. Začalo sa to už u Pavla Jozefa Šafárika, ktorý prišiel s pomýlenou ideou, že my sme nikdy nemali vlastný štát a tisíc rokov sme trpeli pod maďarským útlakom. Štúrovci to po ňom len opakovali. Bolo to zrieknutie sa uhorských dejín a uhorského štátu. 

Bolo by to ospravedlnenie, keby to bolo tak. Existovali však aj iné alternatívy. Vedľa Košuta tu bol v tom čase Sečéni, ktorý obhajoval koncept mnohonárodného štátu a kritizoval maďarský nacionalizmus. My sme však prijali hru, ktorú nám nanútili niektorí maďarskí politici. 

Nedávno si v Liptovskom Mikuláši pripomínali pamiatku Aurela Stodolu, ktorý bol priateľom Einsteina. Avšak nebol to len on, ale aj mnohí ďalší. Zaujímavé je, že mnohých vzdelaných prírodovedcov v tom čase vysmievali. Hovorili im, že my nepotrebujeme teraz zbierať kamene, ale písať básne a budiť národ. Ale chcel by som poukázať aj na inú stránku Slovákov, ktorú nik poriadne nevyzdvihol a treba to urobiť. Trpíme síce naďalej kultom rovnostárstva, a tým aj populizmom, ale zabúdame na to, že slovenský ľud mal kedysi v ohromnej úcte vzdelaných ľudí – učiteľov a farárov.  

Nie. Stratu úcty k vzdelaniu, degradáciu hodnoty vzdelania na tovar podobný autám alebo topánkam, považujem za nešťastie doby. Nie je však špecifikom Slovenska. Súvisí s  úpadkom euroatlantickej kultúry a tým aj vzdelávania za posledných dvadsať rokov. Prejavom je dnešná masová zábava a nástup pokleslých privátnych televízií. Idea demokracie bola pôvodne o niečom celkom inom, než aby priemerný divák, a teda väčšina, určovala prostredníctvom peoplemetrov, čo sa má objavovať na televíznych obrazovkách. 

 

Masovosť vzdelávania ho istým spôsobom nevyhnutne privádza k úpadku, polovica populácie nemá inteligenčný kvocient nad 120, čo bolo kedysi kritériom pre úspešné zvládnutie vysokoškolského štúdia. To sa však musíme potom pýtať, čo je to vzdelanie. Nedávno vyšla kniha rakúskeho filozofa Konrada Paula Liessmanna Teória nevzdelanosti, ktorá kriticky rozoberá stav na rakúskych vysokých školách. Kritizuje, že dnes je tendencia redukovať vzdelanie na schopnosť vyhľadať si informácie. To však nie je skutočné vzdelanie. 

To je kľúčová otázka tohto storočia. Som vyznávač Jana Amosa Komenského. Podľa neho poslaním vzdelania je zdokonaľovanie ľudskej prirodzenosti a šťastie ľudského rodu. To hovoril v čase, keď sa o ľudskej prirodzenosti ešte skoro nič nevedelo. Prirodzenosť, ľudská podstata, bola do nás vložená biologickou evolúciou a je nemenná. Vzdelanie by malo to dobré v človeku rozvinúť a to zlé potlačiť.

 

Je to nevyhnuté, ale rozporné. Technika si vyžaduje profesionálne pripravených ľudí. Na vypracovanie pracovnej zručnosti treba do ľudí nahustiť veľa praktických vedomostí. Už pre Komenského to bola len malá časť toho, čím by malo byť vzdelanie.

Možno áno. Vlastne sa to v našej dobe experimentálne testuje. Keď sme v roku 1989 uvažovali ako ďalej s vysokými školami, našou predstavou bolo, že sa nebudú zvyšovať počty univerzít. 

Chceli sme vytvoriť štyri univerzitné centrá v Bratislave, Košiciach, Nitre a Banskej Bystrici, kde budú vyučovať skutočne špičkoví odborníci a budú univerzitami v pravom zmysle slova. Tie by si v iných mestách Slovenska tvorili pobočky. Popri nich sme však chceli vytvoriť vysoké školy odborného vzdelávania. Ich absolventi by končili ako bakalári, odborne pripravení vykonávať svoju profesiu. Neboli by to ale nevyhnutne vzdelanci v Komenského zmysle – tí  by boli pripravovaní na univerzitách. 

Vytvorili by sa predpoklady, ale, samozrejme, nie je to len o forme. Vzdelaní ľudia majú mať okrem iného aj rozvinuté emócie, schopnosť intenzívne citovo prežívať svet. Teda vzdelanie by malo byť do veľkej miery kultivovaním emócií. Opäť sa vraciam k fenoménu masovej televíznej zábavy. To nie je rozvíjanie emócií, ale nivočenie človeka. Ak som povedal, že komunizmus nás sociálne vrhol naspäť do savany, tak upadnutá televízna zábava nás vracia  na evolučnú úroveň šimpanzov. 

To je veľmi ťažká otázka. Podľa mňa musíme začať opäť premýšľať o podstate demokracie. To, čo sa dnes v Európe deje, začína trochu pripomínať formu vlády, pred ktorou už pred viac ako dvetisíc rokmi varoval Platón: vládu lúzy, ochlokraciu. 

Súhlasím s vami v tom, že kultúra uložila na ľudské správanie mnohé tabu. Tieto tabu, zákazy, sa vytrácajú. A taliansky politológ Giovanni Sartori nedávno napísal, že to, čo najviac charakterizuje súčasného západného človeka, je bezchrbticová zmäkčilosť. Ľudia prídu večer z roboty, pozrú si každodennú dávku seriálov, zábavy, a je im jedno, čo sa okolo nich deje. Nedávno som si to uvedomil v Paríži. To mesto prestáva byť centrom povestnej francúzskej kultúry. Mestom znie arabčina, ulice sú plné imigrantov, ktorí sa hrubo správajú a nechávajú za sebou špinu a neporiadok. Európska kultúra aj zásluhou tejto bezprincipiálnej zmäkčilosti a ľahostajnosti ochabuje. 

Nastáva situácia, keď budeme musieť niektoré veci znovu premyslieť. Bol som takým horlivým zástancom slobodného trhu, že som dokonca upustil aj od Komenského výroku, že náprava vecí sa ma začínať na školách, a sklonil som sa pred názorom, že najskôr treba reformovať ekonomiku a politické inštitúcie. Za tým bolo presvedčenie, že slobodný trh je  taká dokonalá inštitúcia, ktorá nepotrebuje dokonalých ľudí. 

Európska kultúra stála na presvedčení, že rozum je takou silou, že človek je schopný nielen pochopiť prírodu, ale aj sám, uvážene, usporiadať spoločnosť. Komunizmus nás presvedčil, že to tak nie je. Vedecké skúmanie za posledných dvadsať rokov potvrdilo donedávna skôr len menšinový názor, že individuálny rozum je len nepatrnou vrstvičkou na jednom ohromnom oceáne nevedomia. Ten predstavujú inštitúcie spoločnosti – napríklad morálka a právo. Keď sa v 19. storočí rozvíjal divoký americký kapitalizmus, jeho protagonisti boli nábožní ľudia a báli sa Božieho trestu po smrti. To do značnej miery určilo povahu amerického kapitalizmu: málo štátu, veľa charity. Finančná kríza prispela k tomu, aby sme pochopili, akým dôležitým je onen oceán inštitúcií. A aj, žiaľ, ako tento oceán za tých posledných dvadsať rokov rýchlo vysychá. Keď vyschne, trh stratí svoje ideové podložie. Celkom nedávno v našej televízii opakoval profesor práva a poslanec marxistickú floskulu, že právo je nadstavbou. Kdežeby! Právo, a iné inštitúcie, sú základňou, na nich stojí a vďaka nim funguje ekonomika.

Vrátim sa k tomu leknu. Náš mozog nie je schopný odhadnúť intenzitu vývoja. Zoberte si len to astronomické zadlžovanie západných štátov v dôsledku tejto finančnej krízy. Čo ak prejavom najbližšej hospodárskej krízy budú bankroty štátov? My sme zásluhou vedy a techniky vyrobili jednu úplne novú skutočnosť, ktorej nikto nerozumie a ktorá mohla bez veľkých porúch fungovať iba vďaka tomuto oceánu inštitúcií. 

Znovu opakujem, mozog máme nastavený na lineárne extrapolácie, nie na exponenciálnu dynamiku. Súčasnosť je kvalitatívne iná, ako bol stav pred dvadsiatimi rokmi. 

Iste, lenže dejiny sa tak isto zrýchľujú. V analógii s metaforou lekna možno povedať, že počet udalostí posledných dvadsať rokov je rovný počtu tých, čo sa kedysi udiali za celé stáročia novoveku. 

Ak sú vôbec tie problémy riešiteľné.  Keď extrapolujeme rýchlosť súčasných zmien vedy a techniky do budúcnosti, tak nám vychádza, že v polovici tohto storočia dosiahneme bod, ktorý sa volá singularitou a za ktorý nemôžeme vidieť. Singularita, hovoria matematici a fyzici, je bod, v ktorom končí platnosť fyzikálnych zákonov. Hádam čím viac bude na svete vzdelaných ľudí, ktorí budú túto perspektívu vidieť a nad ňou premýšľať, tým je väčšia šanca, že zložitosť súčasného stavu ľudstva pochopíme. 

Kedysi som napísal, že urobíme ohromný skok v poznávaní sveta vtedy, ak sa kultúrne, teda humanitné a sociálne vedy stanú také exaktné ako prírodné vedy. Dnes by som to obrátil. Ukazuje sa, že fyzikálna skutočnosť je nemenej zložitá ako sociálna skutočnosť, pre popis tejto komplexnosti vzniká potreba novej matematiky. Dnes je však dobrým príkladom ekonomika. Matematická ekonómia stála na axióme racionálneho človeka. Z toho sa dala odvodiť elegantná matematika, za ktorú sa dávali Nobelove ceny. Dnes sa táto východzia axióma ukazuje ako chybná. 

Vyvesil som si vtedy nad stôl takéto heslo: Sú ľudia, ktorí keď sa zrazia s prasaťom, kráčajú životom v presvedčení, že svet nie je nič iné len kopa hnoja. Keď mi prišlo z celej odpornej doby zle, tak som si heslo prečítal a povedal som si: nevychádzaj len zo svojej osobnej skúsenosti. Nebol som presvedčený, že sa niečo rýchlo zmení, ale vedel som, že to nie je stav, ktorý tu je naveky. 

Odvolám sa na známy Dahrendorfov výrok, keď povedal, že postkomunistické krajiny budú potrebovať šesť mesiacov na zmenu zákonov, šesť rokov na zmenu ekonomiky a šesťdesiat rokov na zmenu inštitúcií. On bol však ešte presvedčený o stabilite západných inštitúcií; existoval akýsi stabilný terč, do ktorého sa bolo treba strafiť. Ako sa začali za uplynulých dvadsať rokov rozvoľňovať západné inštitúcie, terč sa stal pohyblivým, strafiť sa je stále ťažšie. Neviem, či by Dahrendorf to isté povedal teraz. Možno že my, postkomunistické krajiny, s poškodenými inštitúciami práva, morálky a vzdelania, nie sme vlastne na chvoste sveta, ale skôr predobrazom toho, kam svet smeruje. Akoby sme urýchleným rozpadom tradičného práva a morálky boli nie zaostali, ale skôr predbehli dobu. 

Vtedy sme sa spolu s akademikom Wichterlem, ktorý bol predsedom Českej akadémie vied, zhodovali v tom, že treba reformovať akadémiu vied. Zrušiť umelé, škodlivé oddelenie vedeckého výskumu od vzdelávania mladých ľudí. Mojou predstavou bolo, že by sa akadémia, so svojím veľkým potenciálom vzdelaných ľudí, mala stať novou univerzitou. Keby sa to bolo stalo, hádam by sme dnes nemali také množstvo nekvalitných pseudouniverzít. Intelektuálny potenciál Slovenska, nemalý, aký predstavujú múdri ľudia v akadémii vied, ostáva nevyužitý. Vedecký výskum a výchova mladých ľudí patria k sebe nevyhnutne, sú dvomi stranami jedinej mince: vzdelávania, teda šľachtenia ľudskej prirodzenosti.