Dlhá cesta pred nami

O dvadsať rokov znovu tanky, lebo na vojenčine som do nich musel naskakovať v nestihnuteľných limitoch, školený na veliteľa tankového družstva pre prípadný útok na pomyselného imperialistického nepriateľa. Povolávací rozkaz som dostal v mimoriadnom termíne ako odpoveď komunistov na prihlášku do Bohosloveckého seminára. Na vojenčine, keďže veriaceho vojaka treba odizolovať, ma prevelili za chatára na dôstojnícke rekreačné zariadenie v Krkonošiach. Práve tam som prežil november roku 1989. Nikdy nezabudnem na jednu skupinu komunistických dôstojníkov, ako bezradne v  spoločenskej miestnosti civeli na obrazovku, keď na Letenskej pláni práve demontovali socializmus a modlili sa Otčenáš. Na karnevale sa potom ich deti obliekli aj za kardinála Tomáška a čerstvo kanonizovanú Anežku Českú. „Aj ja som bol sobášený v kostole a nebál som sa,“ – potreboval sa zrazu  hrdinsky zdôveriť jeden mladý politruk. Cez opušťáky som, samozrejme, tiež išiel zvoniť kľúčmi medzi euforizované masy. Ani sme netušili, aké symbolické sú tie štrngajúce kľúče – budúcnosť ukázala, aké ťažké bude otvárať niektoré zámky, hoci sme si „sľúbili lásku“.
Vojenčinu nám skrátili o dva mesiace. Po páde komunizmu už s prijatím na bohoslovie nebol problém. Za komunizmu by sa to nebolo podarilo, pretože − našiel som ten dôverný dokument − bratislavský súdruh cirkevný tajomník vykádroval, že dotyčný má „podľa našich informácií“ kontakty s laickým apoštolátom a tajnou cirkvou a nemá byť prijatý. Chvíľu som ešte pokračoval v práci ako vodárenský robotník, ako odčítač vodomerov. Zverili mi rajón pod Slavínom, aby som prvýkrát zmeral spotrebu vody aj v domoch prominentov. Vasiľ Biľak osobne  − aj Alexander Dubček osobne – ma odprevadili k vodomernej šachte a ukázali, kde majú vodomer. U Dubčeka sme − robotník a predseda federálneho parlamentu − spolu museli prerezávať linoleum, lebo dovtedy mu v rámci jeho izolácie vodné-stočné len úradne odhadovali. Vskutku zvláštna konštelácia, možno taká typicky porevolučná: kedysi neprijatý kandidát bohoslovia sa stane vodárenským robotníkom a práve z titulu tejto svojej funkcie zavíta k dvom čelným komunistom: k predstaviteľovi vopred prehratej utópie o socializme s ľudskou tvárou a k hlavnému protagonistovi sovietofilnej normalitácie. Ale tak zoči-voči  to boli normálni starnúci páni. Až by človek neveril, čo všetko už majú začiatkom deväťdesiatych rokov za sebou. I pred sebou.
Nasledoval vytúžený seminár. Ticho kaplnky, intenzívne štúdium, návšteva pápeža Jána Pavla, možnosť slobodne písať a hovoriť, zvonka hluk politických turbulencií. A prvé dotyky s odtajnenými komunistickými archívmi. Všetok ten nazbieraný hnis ich protikatolíckeho komplotu sa napokon raz nemohol nevyvaliť na povrch. Vrátane informácií o kňazoch-kolaborantoch, vlastne morálnych obetiach manipulatívnych súdruhov. Oni, dodnes nepoznaní, zostávajú v tieni anonymity, hoci sú ich mená zverejnené. Pri následnom historickom výskume nechýbali tlaky a protitlaky vidieť a prezentovať ho čierno-bielo, podľa nových ideologických zjednodušení. Lenže pravda je vždy zložitá, mnohovrstevná, viacfarebná. Prvé, čo potrebuje historik, ak má byť pravdivý, je pokora. Pokora pred pravdou, pravdou a len pravdou.
A pokore učí Biblia. Tiež každodenné spočinutia pred večným svetlom v chráme. Veď napokon, bez ticha meditácie ťažko rozumieť hluku spoločenských poryvov. Len vstrebávaním večných právd sa nadobúda odstup a nadhľad, bez ktorého človeka pohltí široký, bahnitý, neprehľadný, pohodlne vlažný prúd. Postupne som precital k presvedčeniu, že práve v Knihe kníh je kľúč k pochopeniu súčasnosti a budúcnosti. Že tam Stvoriteľ a Udržiavateľ dejín zakódoval uzavretý súhrn modelových situácií, ktoré sa v dejinách  sústavne opakujú. Menia sa kulisy, kostýmy i protagonisti, no scenár zostáva rovnaký. Koľko surových Herodesov, alibistických Pilátov, zradných Judášov, váhavých Petrov, verných Jánov, láskavých Veroník, aktívnych Márt, odbrzdených bohovrahov či úskočných zákonníkov sa už vystriedalo a ešte vystrieda na scéne ľudských dejín, a to rovnako v drobnokresbe medziľudských vzťahov ako na postoch s celospoločenským dosahom? Výzva pre človeka je od vekov rovnaká: slúžiť kultúre života, alebo kultúre smrti. V čase ponovembrového vývoja sa najaktuálnejšou modelovou biblickou situáciou javilo reptanie oslobodených Židov na púšti, túžiacich vrátiť sa k mastným hrncom aj za cenu nového otroctva. To je aj dnes jeden z vedľajších produktov ideologického materializmu: presvedčenie o materiálnej istote ako o základnom kritériu kvality života − bez ohľadu na mieru duchovného ujarmenia. Hmatateľná istota za cenu duchovnej neslobody. Hoci sme opustili vonkajšiu klietku z ostnatého drôtu, mentálne akoby nás zvierala naďalej. Padol Berlínsky múr, no múr v nás a medzi nami akoby chcel naďalej pevne stáť. Iste nie náhodou Boh nezaviedol vyvolený národ z Egypta rovno do Kanaánu: žiadalo sa štyridsaťročné očisťovanie, doba výmeny generácií, doba kríz, reptania, očistnej polarizácie postojov. Sme uprostred, nie na konci. Vždy sme vlastne uprostred, nikdy nie na konci. A keď sa zdá, že sa blíži zavŕšenie, vždy sa otvorí nový horizont, nové výzvy.
Veď k dvadsaťročnici pádu komunistickej totality nám nové euroštruktúry venovali podivný darček: v mene ľudských práv zákaz krížov na školách. Vyznávači sprisahaneckých konšpirácií ponúkajú vysvetlenie, že je to prvý signál do veľkého útoku proti kresťanstvu a kresťanom. Možno áno, možno nie. No nevdojak človeku napadne, že keď Ježiš na tom inkriminovanom kríži zomieral, v chráme sa roztrhla opona, alebo slovami biblického Listu Efezanom, Ježiš zbúral „múr rozdelenia − nepriateľstvo“. Kto teda odstraňuje kríže a s nimi aj ich posolstvo, zaťahuje oponu a znovu stavia múry nepriateľstva.
Nie sme na konci, sme niekde uprostred. Na dlhej ceste dozrievania. Autor je rímskokatolícky kňaz.