November 1989 nie je zložitý symbol. Hovorí, že lož dlhodobo neobstojí a že svedomie je najrozumnejšia stratégia života.
Lož spred roka 1989 bola pritom kolosálna – komunisti šikovne využili proletársku závisť a hlúposť, a postavili ich proti intelektu, prirodzenosti i Bohu. Ich panstvo navyše chránila najväčšia armáda sveta. A predsa lož prehrala.
Svedomie spred roka 1989 bolo naopak krehké a zraniteľné – stálo na jednotlivcoch, statočnosti, kultúre a solidarite. Ľudia svedomia boli zosmiešňovaní, zatváraní a keď bolo treba, tak aj vraždení. A predsa svedomie vyhralo.
A teraz kľúčová otázka – k čomu, k lži či svedomiu, malo Slovensko posledných 20 rokov bližšie?
Keď som v piatok videl plebejský hnev predsedu parlamentu po tom, čo mu ktosi pripomenul, že nepatrí k ľuďom Novembra, neprekvapilo ma to. Aj tí, ktorí tu už 20 rokov ťahajú nitky lži a korupcie, potrebujú morálne uznanie, a vždy znovu sa až detsky hnevajú, keď ho nedostanú. A ako veľmi sa oň snažia – od začiatku sa stavajú do cnostných rolí zakladateľov štátu, ochrancov národa alebo teraz hovorcov chudobných, len aby popri pachu koristi pocítili aj úľavu na duši. Ale nejde to. Nejde.
Paškov hnev sa dá pochopiť. Jeho Slovensko je antinovembrové, je to priestor kariéristov a ľudí hrubosti, a tí sú vždy v týchto dňoch neistí. Paška to zakryl hnevom, Fico kamsi odcestoval, Slota a Mečiar sa ako vždy ukryli. Ich svet je okolo 17. novembra nesvoj.
Ale aké je iné Slovensko? Odpoveď ponúkajú tri príbehy, na ktorých stojí.
Milan Kňažko a Ján Budaj boli tvárami slovenského Novembra. Fantasticky zvládli námestia, vo verejných diskusiách s komunistami excelovali. Boli bystrí, sympatickí, a mali prednovembrovú autoritu. Práve ich príbeh mohol byť aspoň sčasti tou legendou, akou je u susedov Havel. Lenže Budaj nezvládol svoju minulosť a Kňažko pokušenie moci. A tak v roku 1991 pomohli práve oni založiť protinovembrové HZDS. Odvtedy sa to s nami vezie.
Ján Čarnogurský a Fedor Gál boli mužmi iného silného príbehu. Prvý prišiel z väzenia, druhý z Terezína. Viedli KDH a Verejnosť proti násiliu, keď tu išlo o všetko. Je fakt, že v KDH sa najprv stretli aj podivní ľudia, a vzišli z neho aj podivné tóny, ale keď prišlo na lámanie chleba, vybojoval práve Ján Čarnogurský najťažší boj s Mečiarom. Je tiež fakt, že VPN najprv dala nerozumne na kandidátku komunistov, a súčasne urobila z capa ministra vnútra a potom aj premiéra, ale v najťažšej chvíli práve Fedor Gál ako jeden z prvých nahlas povedal, že Mečiar klame. Lenže koniec hovorí vždy viac, ako začiatok – Fedor Gál skončil fyzicky v Prahe (áno, aj preto, že tu mu pľuli do piva), Ján Čarnogurský skončil mentálne v Moskve (áno, aj preto, že tu ho zradili jeho vlastní žiaci), a novembrový svet VPN a KDH postupne pohltili nenovembroví pragmatici. Nevieme z toho von.
A príbeh kardinála Korca? Väzeň svedomia, ktorý pre vieru trpel ako málokto v Európe. Mohol to byť náš Havel, dokonca viac. Ale nie je. 20 rokov slobody ho naopak našlo úplne dolu, pri Mečiarovi a dnes pri Ficovi. Kde sa, do čerta, stratilo to silné svedomie?
Všeličo neuveriteľné sa za 20 rokov podarilo. Sme slobodní. Ostnatý drôt, cenzúra a vedúca úloha KSČ sú preč. Podnikáme, tvoríme, cestujeme. 17. november 1989 je právom kľúčový dátum našich dejín. Ale súčasne k nám ako sviatok svedomia stále akosi nepatrí.
Lož spred roka 1989 bola pritom kolosálna – komunisti šikovne využili proletársku závisť a hlúposť, a postavili ich proti intelektu, prirodzenosti i Bohu. Ich panstvo navyše chránila najväčšia armáda sveta. A predsa lož prehrala.
Svedomie spred roka 1989 bolo naopak krehké a zraniteľné – stálo na jednotlivcoch, statočnosti, kultúre a solidarite. Ľudia svedomia boli zosmiešňovaní, zatváraní a keď bolo treba, tak aj vraždení. A predsa svedomie vyhralo.
A teraz kľúčová otázka – k čomu, k lži či svedomiu, malo Slovensko posledných 20 rokov bližšie?
Keď som v piatok videl plebejský hnev predsedu parlamentu po tom, čo mu ktosi pripomenul, že nepatrí k ľuďom Novembra, neprekvapilo ma to. Aj tí, ktorí tu už 20 rokov ťahajú nitky lži a korupcie, potrebujú morálne uznanie, a vždy znovu sa až detsky hnevajú, keď ho nedostanú. A ako veľmi sa oň snažia – od začiatku sa stavajú do cnostných rolí zakladateľov štátu, ochrancov národa alebo teraz hovorcov chudobných, len aby popri pachu koristi pocítili aj úľavu na duši. Ale nejde to. Nejde.
Paškov hnev sa dá pochopiť. Jeho Slovensko je antinovembrové, je to priestor kariéristov a ľudí hrubosti, a tí sú vždy v týchto dňoch neistí. Paška to zakryl hnevom, Fico kamsi odcestoval, Slota a Mečiar sa ako vždy ukryli. Ich svet je okolo 17. novembra nesvoj.
Ale aké je iné Slovensko? Odpoveď ponúkajú tri príbehy, na ktorých stojí.
Milan Kňažko a Ján Budaj boli tvárami slovenského Novembra. Fantasticky zvládli námestia, vo verejných diskusiách s komunistami excelovali. Boli bystrí, sympatickí, a mali prednovembrovú autoritu. Práve ich príbeh mohol byť aspoň sčasti tou legendou, akou je u susedov Havel. Lenže Budaj nezvládol svoju minulosť a Kňažko pokušenie moci. A tak v roku 1991 pomohli práve oni založiť protinovembrové HZDS. Odvtedy sa to s nami vezie.
Ján Čarnogurský a Fedor Gál boli mužmi iného silného príbehu. Prvý prišiel z väzenia, druhý z Terezína. Viedli KDH a Verejnosť proti násiliu, keď tu išlo o všetko. Je fakt, že v KDH sa najprv stretli aj podivní ľudia, a vzišli z neho aj podivné tóny, ale keď prišlo na lámanie chleba, vybojoval práve Ján Čarnogurský najťažší boj s Mečiarom. Je tiež fakt, že VPN najprv dala nerozumne na kandidátku komunistov, a súčasne urobila z capa ministra vnútra a potom aj premiéra, ale v najťažšej chvíli práve Fedor Gál ako jeden z prvých nahlas povedal, že Mečiar klame. Lenže koniec hovorí vždy viac, ako začiatok – Fedor Gál skončil fyzicky v Prahe (áno, aj preto, že tu mu pľuli do piva), Ján Čarnogurský skončil mentálne v Moskve (áno, aj preto, že tu ho zradili jeho vlastní žiaci), a novembrový svet VPN a KDH postupne pohltili nenovembroví pragmatici. Nevieme z toho von.
A príbeh kardinála Korca? Väzeň svedomia, ktorý pre vieru trpel ako málokto v Európe. Mohol to byť náš Havel, dokonca viac. Ale nie je. 20 rokov slobody ho naopak našlo úplne dolu, pri Mečiarovi a dnes pri Ficovi. Kde sa, do čerta, stratilo to silné svedomie?
Všeličo neuveriteľné sa za 20 rokov podarilo. Sme slobodní. Ostnatý drôt, cenzúra a vedúca úloha KSČ sú preč. Podnikáme, tvoríme, cestujeme. 17. november 1989 je právom kľúčový dátum našich dejín. Ale súčasne k nám ako sviatok svedomia stále akosi nepatrí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.