Kvôli túlaniu sa po Prahe však Michnik neprišiel, hoci možno trochu aj preto. Prišiel kvôli oslavám 17. novembra, oslavám, ktoré v Prahe, rovnako ako vy v Bratislave, toho roku vlastne nebudeme mať.
Neviem, či to súvisí s tým, že my v Česku aj vy na Slovensku máme za premiéra komunistu. A že za vaším ani za naším prezidentom nikto nechodí. Ale proste to tak je. A tak sa okrem koncertu, na ktorý si pozval Václav Havel známych muzikantov z celého sveta, konajú len nejaké konferencie. Na niekoľkých sa zúčastnil aj Adam Michnik. Lenže hlavný dôvod Michnikovej cesty do Prahy bol iný: čestný doktorát na Karlovej univerzite. „To až zistia tí od Kaczynských v Poľsku, tak ich trafí šľak. Ja a doktorát z Karlovej univerzity, najstaršej univerzity v strednej Európe, univerzity, kde učil Albert Einstein...“ básnil, keď si dával o desiatej predpoludním po káve pivo. „Sme predsa v Prahe, nie?“ doložil a na otázku servírky, či malé, alebo veľké, si jednoznačne zvolil väčšiu pollitrovú variantu.
Adam Michnik je, ako sám hovorí, v Poľsku kontroverznou postavou. Je jediným (azda s výnimkou Pavla Tigrida) z nás stredoeurópskych novinárov, kto ovplyvnil dejiny strednej Európy posledných dvadsiatich piatich rokov. Zaprisahaný liberál, Európan a kdesi v skrytosti duše možno stále ešte ľavičiar. „Ja u komunistov? Nikdy!“ rozčúlil sa naoko, keď sa ho jeden z mojich menej znalých kolegov spýtal na členstvo v strane. „Ale marxista, to som, samozrejme, v mladosti bol. A veľmi ľavicový. Marxista, to sa azda môže, nie?“ dodal s úsmevom. Ako marxista sedel za komunistov šesť rokov vo väzení.
Keď som sa ho pýtal na Okrúhly stôl, za ktorým v Poľsku dohodla Solidarita s komunistami pozvoľné odovzdanie moci, hovoril, že iná možnosť nebola. „Vďaka tomu sme nemali občiansku vojnu. Možno by bola krátka, ako v Rumunsku, ale možno aj taká dlhá ako v Juhoslávii. To nikto nevie,“ vysvetľoval.
Nakoniec to však bol práve Michnik, kto odstavil poľských (post)komunistov definitívne od moci. Zverejnenie úplatkárskej aféry Rywin v Michnikovej Gazete Wyborcze vyvolalo lavínu, ktorá z mocnej Strany demokratickej ľavice urobila neškodnú desaťpercentnú partaj. Michnik, od ktorého úplatok žiadali, za to zaplatil tým, že firma Agora, ktorá Gazetu vydáva, nemá dodnes svoj televízny kanál. Ďalšie dva roky bojoval s tými, ktorých vlastne dostal k moci. S bratmi Kaczynskými a ich čudnými xenofóbnymi vládami. Pre poľského prezidenta a okruh jeho sympatizantov je takmer najnenávidenejšou osobou v Poľsku. No nielen pre nich.
„Vieš, ja mám vyznamenania a doktoráty z celého sveta, len z Poľska nič,“ hovoril mi pri tej pivokáve. „Myslím, že aj preto, lebo si naozaj správny novinár,“ dodal som ja s úsmevom. Ale myslel som to smrteľne vážne.
Neviem, či to súvisí s tým, že my v Česku aj vy na Slovensku máme za premiéra komunistu. A že za vaším ani za naším prezidentom nikto nechodí. Ale proste to tak je. A tak sa okrem koncertu, na ktorý si pozval Václav Havel známych muzikantov z celého sveta, konajú len nejaké konferencie. Na niekoľkých sa zúčastnil aj Adam Michnik. Lenže hlavný dôvod Michnikovej cesty do Prahy bol iný: čestný doktorát na Karlovej univerzite. „To až zistia tí od Kaczynských v Poľsku, tak ich trafí šľak. Ja a doktorát z Karlovej univerzity, najstaršej univerzity v strednej Európe, univerzity, kde učil Albert Einstein...“ básnil, keď si dával o desiatej predpoludním po káve pivo. „Sme predsa v Prahe, nie?“ doložil a na otázku servírky, či malé, alebo veľké, si jednoznačne zvolil väčšiu pollitrovú variantu.
Adam Michnik je, ako sám hovorí, v Poľsku kontroverznou postavou. Je jediným (azda s výnimkou Pavla Tigrida) z nás stredoeurópskych novinárov, kto ovplyvnil dejiny strednej Európy posledných dvadsiatich piatich rokov. Zaprisahaný liberál, Európan a kdesi v skrytosti duše možno stále ešte ľavičiar. „Ja u komunistov? Nikdy!“ rozčúlil sa naoko, keď sa ho jeden z mojich menej znalých kolegov spýtal na členstvo v strane. „Ale marxista, to som, samozrejme, v mladosti bol. A veľmi ľavicový. Marxista, to sa azda môže, nie?“ dodal s úsmevom. Ako marxista sedel za komunistov šesť rokov vo väzení.
Keď som sa ho pýtal na Okrúhly stôl, za ktorým v Poľsku dohodla Solidarita s komunistami pozvoľné odovzdanie moci, hovoril, že iná možnosť nebola. „Vďaka tomu sme nemali občiansku vojnu. Možno by bola krátka, ako v Rumunsku, ale možno aj taká dlhá ako v Juhoslávii. To nikto nevie,“ vysvetľoval.
Nakoniec to však bol práve Michnik, kto odstavil poľských (post)komunistov definitívne od moci. Zverejnenie úplatkárskej aféry Rywin v Michnikovej Gazete Wyborcze vyvolalo lavínu, ktorá z mocnej Strany demokratickej ľavice urobila neškodnú desaťpercentnú partaj. Michnik, od ktorého úplatok žiadali, za to zaplatil tým, že firma Agora, ktorá Gazetu vydáva, nemá dodnes svoj televízny kanál. Ďalšie dva roky bojoval s tými, ktorých vlastne dostal k moci. S bratmi Kaczynskými a ich čudnými xenofóbnymi vládami. Pre poľského prezidenta a okruh jeho sympatizantov je takmer najnenávidenejšou osobou v Poľsku. No nielen pre nich.
„Vieš, ja mám vyznamenania a doktoráty z celého sveta, len z Poľska nič,“ hovoril mi pri tej pivokáve. „Myslím, že aj preto, lebo si naozaj správny novinár,“ dodal som ja s úsmevom. Ale myslel som to smrteľne vážne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.