.na prevrat a zmenu pomerov akoby mnohí stále čakali, bez záujmu a radostného očakávania.
.peniaze, nie sloboda
Ružomberčan Filip Struhárik, vysokoškolák a budúci novinár, hovorí, že o Nežnej revolúcii začal „niečo viac“ vedieť až na vysokej škole: „Doma sa o politike nerozprávame, v obraze som začal byť až na gymnáziu, aj to len povrchne. Druhá polovica 20. storočia sa dostáva do učebných osnov až koncom školského roka, keď sa buď učivo nestíha prebrať, alebo sa ho študenti neučia, lebo známky sú známe, skúšanie nehrozí.“
Študent Filip na jednej strane cíti aj s ľuďmi okolo seba skepticizmus, na druhej strane odmieta prijať ich rolu „zúfajúcich trpiteľov“. Keď v lete pozval do Ružomberka Fedora Gála a zorganizoval verejnú projekciu jeho filmu Krátká dlouhá cesta, spomína si, ako sa ho Fedor spýtal, či si vie predstaviť, že by sa dnešní študenti vedeli postaviť proti akémukoľvek bezpráviu bez ohľadu na následky, tak ako študenti v novembri 1989. „Boli by sme schopní vzoprieť sa a bojovať za dobrú vec? spýtal sa ma Fedor. Odpovedal som, že určite áno. Viaceré udalosti, ktoré som v ostatných týždňoch, mesiacoch zažil, mi však ubrali na istote. Mladí dnes nechcú komplikácie, chcú len vysokoškolský diplom, dobrú prácu, peniaze, osobné šťastie. Nech za princípy, pravdu a spravodlivosť bojujú iní. Väčšina študentov žurnalistiky sa vyslovila, že peniaze sú pre nich dôležitejšie než sloboda,“ zamýšľa sa Struhárik.
.dvadsať rokov hnevu
„Nemám čo oslavovať, pretože komunisti, na ktorých som od mladosti nadával a preklínal som ich, sú stále tu,“ pokojne povie Vladimír Škuta z Liptovského Hrádku, robotník v miestnom supermarkete. Eštebákom dodnes nevie zabudnúť, ako ho v roku 1969 predvolali na výsluchy a obvinili z rozširovania „protištátneho letáku“ Deň hanby, ktorý mu ktosi na Slapskej priehrade strčil do vrecka kabáta. Doma ho niekto udal. Vladimír mal pred maturitou, trest režimu bol nekompromisný: poldruha roka s podmienkou na osem mesiacov. A pokyn zhora, že nesmie zmaturovať. „Sedemnásteho pôjdem do práce, November si pripomeniem medzi regálmi, pri dokladaní prepraviek piva, minerálok, striehnutím na zlodejov,“ hovorí so sarkastickým úsmevom päťdesiatosemročný muž, a dodáva: „Nielen ja som sa v novembri 1989 nádejal, že komunisti pôjdu preč, ale oni sú tu, dokonca na najvyšších spoločenských a politických postoch. To je na hanbu, to svet ešte nezažil: komunistický kapitalizmus!“
.dve tabule jednej revolúcii
Rozpor vo vnímaní novembra 1989 najlepšie ilustruje bizarná situácia v Liptovskom Mikuláši. Výročie Novembra si tam možno uctia osadením dvoch pamätných tabulí. Jednu zamýšľa osadiť na priečelie bývalého župného domu v centre mesta miestny magistrát (spolu s predstaviteľmi Slovenského zväzu Vojenských táborov nútených prác – Pomocných technických práporov a Okresným klubom Matice slovenskej), druhú neformálny apolitický spolok Mikulášski demokrati, združujúci niekdajších hlavných aktérov novembra 1989 v meste. Paradoxne, ani jedni, ani druhí nie sú autormi myšlienky osadenia tabule.
Primátor Liptovského Mikuláša Ján Blcháč hovorí, že v posledný októbrový deň ho s nápadom osadiť tabuľu oslovil poslanec NR SR František Mikloško. Lenže na slávnostnom obede boli i niektorí členovia spolku Mikulášski demokrati. „Nie je vylúčené, že pán Mikloško o svojej myšlienke hovoril aj s nimi, pretože prvého novembra som dostal od občianskeho združenia Za dôstojnú oslavu 20. výročia novembra 1989 žiadosť o povolenie osadiť pamätnú tabuľu k dvadsiatemu výročiu občianskych zhromaždení v meste,“ vraví Blcháč. Signatárke združenia sa primátor listom zo 4. novembra poďakoval za prejavenú iniciatívu a informoval ju, že mesto pripravuje na pamätný deň slávnostné zhromaždenie občanov. Mikulášski demokrati však ostali zaskočení, dokonca pobúrení „krádežou myšlienky“. Informovali, že svoju tabuľu osadia na priečelie inej, neďalekej súkromnej budovy. Odhaliť by ju mal prísť niekdajší exponent novembra 1989 a podpredseda Konfederácie odborových väzov František Kurej. Kto teda osadí tabule, a koľko ich bude? Možno iba jedna, lebo najnovšie prišiel primátor Blcháč s iniciatívou pozvať Mikuláškych demokratov, aby ju odhaľovali spoločne s ním...
.peniaze, nie sloboda
Ružomberčan Filip Struhárik, vysokoškolák a budúci novinár, hovorí, že o Nežnej revolúcii začal „niečo viac“ vedieť až na vysokej škole: „Doma sa o politike nerozprávame, v obraze som začal byť až na gymnáziu, aj to len povrchne. Druhá polovica 20. storočia sa dostáva do učebných osnov až koncom školského roka, keď sa buď učivo nestíha prebrať, alebo sa ho študenti neučia, lebo známky sú známe, skúšanie nehrozí.“
Študent Filip na jednej strane cíti aj s ľuďmi okolo seba skepticizmus, na druhej strane odmieta prijať ich rolu „zúfajúcich trpiteľov“. Keď v lete pozval do Ružomberka Fedora Gála a zorganizoval verejnú projekciu jeho filmu Krátká dlouhá cesta, spomína si, ako sa ho Fedor spýtal, či si vie predstaviť, že by sa dnešní študenti vedeli postaviť proti akémukoľvek bezpráviu bez ohľadu na následky, tak ako študenti v novembri 1989. „Boli by sme schopní vzoprieť sa a bojovať za dobrú vec? spýtal sa ma Fedor. Odpovedal som, že určite áno. Viaceré udalosti, ktoré som v ostatných týždňoch, mesiacoch zažil, mi však ubrali na istote. Mladí dnes nechcú komplikácie, chcú len vysokoškolský diplom, dobrú prácu, peniaze, osobné šťastie. Nech za princípy, pravdu a spravodlivosť bojujú iní. Väčšina študentov žurnalistiky sa vyslovila, že peniaze sú pre nich dôležitejšie než sloboda,“ zamýšľa sa Struhárik.
.dvadsať rokov hnevu
„Nemám čo oslavovať, pretože komunisti, na ktorých som od mladosti nadával a preklínal som ich, sú stále tu,“ pokojne povie Vladimír Škuta z Liptovského Hrádku, robotník v miestnom supermarkete. Eštebákom dodnes nevie zabudnúť, ako ho v roku 1969 predvolali na výsluchy a obvinili z rozširovania „protištátneho letáku“ Deň hanby, ktorý mu ktosi na Slapskej priehrade strčil do vrecka kabáta. Doma ho niekto udal. Vladimír mal pred maturitou, trest režimu bol nekompromisný: poldruha roka s podmienkou na osem mesiacov. A pokyn zhora, že nesmie zmaturovať. „Sedemnásteho pôjdem do práce, November si pripomeniem medzi regálmi, pri dokladaní prepraviek piva, minerálok, striehnutím na zlodejov,“ hovorí so sarkastickým úsmevom päťdesiatosemročný muž, a dodáva: „Nielen ja som sa v novembri 1989 nádejal, že komunisti pôjdu preč, ale oni sú tu, dokonca na najvyšších spoločenských a politických postoch. To je na hanbu, to svet ešte nezažil: komunistický kapitalizmus!“
.dve tabule jednej revolúcii
Rozpor vo vnímaní novembra 1989 najlepšie ilustruje bizarná situácia v Liptovskom Mikuláši. Výročie Novembra si tam možno uctia osadením dvoch pamätných tabulí. Jednu zamýšľa osadiť na priečelie bývalého župného domu v centre mesta miestny magistrát (spolu s predstaviteľmi Slovenského zväzu Vojenských táborov nútených prác – Pomocných technických práporov a Okresným klubom Matice slovenskej), druhú neformálny apolitický spolok Mikulášski demokrati, združujúci niekdajších hlavných aktérov novembra 1989 v meste. Paradoxne, ani jedni, ani druhí nie sú autormi myšlienky osadenia tabule.
Primátor Liptovského Mikuláša Ján Blcháč hovorí, že v posledný októbrový deň ho s nápadom osadiť tabuľu oslovil poslanec NR SR František Mikloško. Lenže na slávnostnom obede boli i niektorí členovia spolku Mikulášski demokrati. „Nie je vylúčené, že pán Mikloško o svojej myšlienke hovoril aj s nimi, pretože prvého novembra som dostal od občianskeho združenia Za dôstojnú oslavu 20. výročia novembra 1989 žiadosť o povolenie osadiť pamätnú tabuľu k dvadsiatemu výročiu občianskych zhromaždení v meste,“ vraví Blcháč. Signatárke združenia sa primátor listom zo 4. novembra poďakoval za prejavenú iniciatívu a informoval ju, že mesto pripravuje na pamätný deň slávnostné zhromaždenie občanov. Mikulášski demokrati však ostali zaskočení, dokonca pobúrení „krádežou myšlienky“. Informovali, že svoju tabuľu osadia na priečelie inej, neďalekej súkromnej budovy. Odhaliť by ju mal prísť niekdajší exponent novembra 1989 a podpredseda Konfederácie odborových väzov František Kurej. Kto teda osadí tabule, a koľko ich bude? Možno iba jedna, lebo najnovšie prišiel primátor Blcháč s iniciatívou pozvať Mikuláškych demokratov, aby ju odhaľovali spoločne s ním...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.