Ťažko povedať, čo bolo cieľom akcie, ale pozorovateľ mohol získať dojem, že išlo o verejnú psychoanalýzu vystupujúcich. Naši komunisti majú totiž problém. Rozhodli sa prihlásiť k štátnemu sviatku, ale keďže sa súčasne hlásia ku komunizmu, sú v pasci. Ku komunizmu a súčasne jeho porážke sa môže hlásiť iba schizofrenik. Preto keď sa predseda parlamentu sťažoval na „ideologický apartheid“ a bál sa „privatizácie odkazu Novembra“, sťažoval sa sám na seba. November si nikto neprivatizuje, to len jeho odkaz, ako potvrdzuje táto posledná komunistická generácia, je stále nepríjemne živý. Spôsobuje, že bývalí komunisti, neschopní hovoriť o komunistických zločinoch a obetiach, nemôžu dôstojne sláviť ani jeho porážku. Oni môžu oslavovať Clementisa, Mináča a napokon aj Dubčeka, nie November. V ten môžu iba prskať.
Navyše, sú na tom ešte horšie ako Dubček a Clementis. Nikto ich nevylúčil zo strany, oni prežili 50. roky, rok 1968, aj normalizáciu. To všetko svojím mlčaním a členstvom v strane schválili. Preto sa Paška hnevá, a preto sa nemá na koho sťažovať. Problémom je jeho oportunizmus, nie November či život tých, ktorí ukázali, že žiť sa dalo aj inak. Slobodne.
Premiér Fico je na tom podobne. Odbiť November vetou o pozitívach občianskych práv môže len komunista zaskočený dejinami. Úplne úbohá však bola až veta o ľuďoch, ktorí podľa neho stáli v Novembri na tribúnach, a pritom urobili dohodu s komunistickým režimom a sledovali svoje ekonomické a mocenské záujmy. Komunista kritizuje dohodu s komunistami? Navyše, pán premiér, ľudia HZDS a Smeru so svojimi záujmami prišli až neskôr.
Najvážnejšia však bola účasť kardinála Korca na bizarnej konferencii. Tento muž, legenda antikomunizmu, totiž znovu urobil niečo preto, aby svoje zásluhy sám znehodnotil. Hovoril síce našim postkomunistom o Desatore a potratoch, ale nikto ho nepočúval. Dokonca ani médiá. Ani pre Fica, ani pre komunistický komparz totiž nebolo dôležité, čo hovorí. Dôležitá bola účasť. A Korec, ktorý najskôr otvoril svoju náruč Mečiarovi, neskôr požehnal Ficovi, aby napokon hanebne napadol Krčméryho a Jukla, svojich najbližších spolupracovníkov z obdobia podzemnej Cirkvi (viac v téme čísla), to musel vedieť.
Budúcim historikom kladie Korec nechtiac ťažkú otázku – do akej miery bolo jeho hrdinské správanie do roku 1989 dané prostredím, ktoré ho obklopovalo, do akej miery teda čerpal napríklad práve z rád a názorov Krčméryho či Jukla, a do akej bol sám sebou? A ešte – ako zvládol svoju ponovembrovú cestu nahor? Odkedy je tento muž sám, odetý rúchom kardinála, opúšťa svoj obraz spred roka 1989, občas ho zrádza a občas dokonca pomáha tým, ktorí November nikdy nechceli. Fico s Paškom by ho nepozývali, ak by im škodil.
Čo nám vlastne Fico s Paškom chceli pri 20. výročí pádu komunistickej totality povedať? Nič, len hľadali alibi. Ale povedali dôležitú vec – demokraciu nehodno zbožšťovať, pretože občas vyplaví to najhoršie z nás, to, čo sme v neslobode ako-tak ukryli. A čo chcel povedať kardinál Korec? Tiež nič. Ale tiež čosi povedal – že minulosť negarantuje dnešok, že statočnosť a poctivosť sa vybojúva stále znovu.
Aj toto patrí k nášmu Novembru.
Navyše, sú na tom ešte horšie ako Dubček a Clementis. Nikto ich nevylúčil zo strany, oni prežili 50. roky, rok 1968, aj normalizáciu. To všetko svojím mlčaním a členstvom v strane schválili. Preto sa Paška hnevá, a preto sa nemá na koho sťažovať. Problémom je jeho oportunizmus, nie November či život tých, ktorí ukázali, že žiť sa dalo aj inak. Slobodne.
Premiér Fico je na tom podobne. Odbiť November vetou o pozitívach občianskych práv môže len komunista zaskočený dejinami. Úplne úbohá však bola až veta o ľuďoch, ktorí podľa neho stáli v Novembri na tribúnach, a pritom urobili dohodu s komunistickým režimom a sledovali svoje ekonomické a mocenské záujmy. Komunista kritizuje dohodu s komunistami? Navyše, pán premiér, ľudia HZDS a Smeru so svojimi záujmami prišli až neskôr.
Najvážnejšia však bola účasť kardinála Korca na bizarnej konferencii. Tento muž, legenda antikomunizmu, totiž znovu urobil niečo preto, aby svoje zásluhy sám znehodnotil. Hovoril síce našim postkomunistom o Desatore a potratoch, ale nikto ho nepočúval. Dokonca ani médiá. Ani pre Fica, ani pre komunistický komparz totiž nebolo dôležité, čo hovorí. Dôležitá bola účasť. A Korec, ktorý najskôr otvoril svoju náruč Mečiarovi, neskôr požehnal Ficovi, aby napokon hanebne napadol Krčméryho a Jukla, svojich najbližších spolupracovníkov z obdobia podzemnej Cirkvi (viac v téme čísla), to musel vedieť.
Budúcim historikom kladie Korec nechtiac ťažkú otázku – do akej miery bolo jeho hrdinské správanie do roku 1989 dané prostredím, ktoré ho obklopovalo, do akej miery teda čerpal napríklad práve z rád a názorov Krčméryho či Jukla, a do akej bol sám sebou? A ešte – ako zvládol svoju ponovembrovú cestu nahor? Odkedy je tento muž sám, odetý rúchom kardinála, opúšťa svoj obraz spred roka 1989, občas ho zrádza a občas dokonca pomáha tým, ktorí November nikdy nechceli. Fico s Paškom by ho nepozývali, ak by im škodil.
Čo nám vlastne Fico s Paškom chceli pri 20. výročí pádu komunistickej totality povedať? Nič, len hľadali alibi. Ale povedali dôležitú vec – demokraciu nehodno zbožšťovať, pretože občas vyplaví to najhoršie z nás, to, čo sme v neslobode ako-tak ukryli. A čo chcel povedať kardinál Korec? Tiež nič. Ale tiež čosi povedal – že minulosť negarantuje dnešok, že statočnosť a poctivosť sa vybojúva stále znovu.
Aj toto patrí k nášmu Novembru.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.