Toto komunisti ovládali dokonale – najcitlivejším miestom je rodina, tam bolo možno pritlačiť na vzdorujúceho muža, ktorému stačilo pripomenúť, že má aj deti, ktoré budú chcieť študovať, a má rodinu, ktorú treba živiť. Často práve tu nastal bod zlomu. A odbojný muž sa zlomil, podpísal, súhlasil, urobil sebakritiku, vyškrtol nevhodnú pasáž z knihy či ušúľal nejakú sochu k výročiu narodenia Lenina.
Česká televízia má vo svojom archíve, ktorý je dostupný aj na internete, cyklus krátkych dokumentov o Ženách Charty. Ženy, ktoré žili s významnými disidentmi, spomínajú, ako vychovávali deti, ako zarábali peniaze, ako fungovali bez mužov, ktorí boli často zavretí. Neznejú tam veľké slová, skôr také žensky praktické, ale netreba veľkú predstavivosť, aby si človek dokázal spočítať, aká osobná obeta to bola.
Na Slovensku to bolo podobne, akurát tá komunita žien disidentov bola menšia, a tak nemohla vzniknúť ani taká silná podporná sieť manželiek, ako vznikla v Prahe. Niekedy však slovenské mäkšie pomery dovoľovali, aby aspoň manželka neprišla o prácu. Pavel Hrúz napríklad spomínal, že v čase, keď ho spolu s Ivanom Kadlečíkom vyhodili začiatkom 70.rokov z práce, „živili nás manželky“.
Oporu v rodine mal aj Miroslav Kusý.
Dojímavý bol príbeh Evy Šimečkovej, špičkovej angličtinárky, prekladateľky, odbornej asistentky na Katedre anglistiky UK, ktorá pre politickú angažovanosť svojho manžela musela odísť z univerzity. Veľmi citlivo je táto téma obsiahnutá v knižke Listy z väzenia, ktorá vznikla z listov Milana Šimečku uväzneného vo vyšetrovacej väzbe.
Eva Šimečková prišla nielen o svoju prácu, o svojich študentov, ale neustály tlak na rodinu sa podpísal aj na jej zdraví. Napriek tomu bola oporou manželovi. Milan Šimečka z väzenia napísal: „Láska musí dostať príležitosť, aby sa prejavila. Ja si tu teraz nosím lásku k vám trom ako kotvu k životu, ľahko prehodenú cez rameno, s ňou chodím od okna ku dverám, vleziem s ňou do postele a položím si ju vedľa seba.“
Bez tejto kotvy by bol život ľudí vzdorujúcich totalite oveľa ťažší. A nie všetci mali to šťastie ako Šimečka, Kusý, Kadlečík či Hrúz.
Česká televízia má vo svojom archíve, ktorý je dostupný aj na internete, cyklus krátkych dokumentov o Ženách Charty. Ženy, ktoré žili s významnými disidentmi, spomínajú, ako vychovávali deti, ako zarábali peniaze, ako fungovali bez mužov, ktorí boli často zavretí. Neznejú tam veľké slová, skôr také žensky praktické, ale netreba veľkú predstavivosť, aby si človek dokázal spočítať, aká osobná obeta to bola.
Na Slovensku to bolo podobne, akurát tá komunita žien disidentov bola menšia, a tak nemohla vzniknúť ani taká silná podporná sieť manželiek, ako vznikla v Prahe. Niekedy však slovenské mäkšie pomery dovoľovali, aby aspoň manželka neprišla o prácu. Pavel Hrúz napríklad spomínal, že v čase, keď ho spolu s Ivanom Kadlečíkom vyhodili začiatkom 70.rokov z práce, „živili nás manželky“.
Oporu v rodine mal aj Miroslav Kusý.
Dojímavý bol príbeh Evy Šimečkovej, špičkovej angličtinárky, prekladateľky, odbornej asistentky na Katedre anglistiky UK, ktorá pre politickú angažovanosť svojho manžela musela odísť z univerzity. Veľmi citlivo je táto téma obsiahnutá v knižke Listy z väzenia, ktorá vznikla z listov Milana Šimečku uväzneného vo vyšetrovacej väzbe.
Eva Šimečková prišla nielen o svoju prácu, o svojich študentov, ale neustály tlak na rodinu sa podpísal aj na jej zdraví. Napriek tomu bola oporou manželovi. Milan Šimečka z väzenia napísal: „Láska musí dostať príležitosť, aby sa prejavila. Ja si tu teraz nosím lásku k vám trom ako kotvu k životu, ľahko prehodenú cez rameno, s ňou chodím od okna ku dverám, vleziem s ňou do postele a položím si ju vedľa seba.“
Bez tejto kotvy by bol život ľudí vzdorujúcich totalite oveľa ťažší. A nie všetci mali to šťastie ako Šimečka, Kusý, Kadlečík či Hrúz.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.