Dahrendorf a jeho erazmovci

Dahrendorf to zhŕňa do niekoľkých viet: Verejne činný intelektuál sa nesmie dať odviesť od svojho smerovania, ani keď zostane sám. Musí byť ochotný žiť s rozpormi a konfliktami ľudského sveta. Musí mať disciplínu angažovaného pozorovateľa, ktorý sa nedá ovplyvniť. Musí byť vášnivo oddaný rozumu ako nástroju poznania a konania. To sú základné cnosti slobodného ducha. Ich prominentným zvestovateľom bol podľa Dahrendorfa Erazmus Rotterdamský. On totiž nebol ani reformátor, ani svätec, ale vo vzrušených dobách si zachoval jasnú hlavu, a tak nastavil kritériá cností slobody aj pre ostatných.
Kto spĺňa kritériá, aby sa dostal do elitného klubu erazmovcov? Dahrendorf sa obmedzil na podrobné skúmanie verejne činných intelektuálov narodených v období medzi rokmi 1900-1910. Za najčistejších erazmovcov považuje z tejto kategórie tri mená: Karl Popper, Raymond Aron a Isaiah Berlin. Členskú kartu do klubu erazmovcov udelil aj ďalším adeptom, ale už s menšími či väčšími výhradami pri každom. Je tam Norberto Bobbio, český filozof Jan Patočka, Theodor W. Adorno, Hannah Arendt, Theodor Eschenburg a ešte o trošku nižšie sú v tabuľke erazmovcov zaradení Manes Sperber a Arthur Koestler. Za kandidátov určil ďalších päť kandidátov. Jednoznačne odmietol Sartra, Havemanna či sestry Mitfordové.
V závere knihy, ktorá prvýkrát vyšla v roku 2006, sa Dahrendorf pýtal, či existujú aj po konci totality nové pokušenia neslobody. Potrebujeme ešte erazmovcov? Nachádza dva dôvody, prečo sú podobné typy dôležité po 11. septembri 2001, v čase rozpínajúceho sa terorizmu. „Mnohými malými aj veľkými cestami sa vkráda autoritatívny režim, ktorý sa svojimi účinkami síce nevyrovná excesom totality 20. storočia, ale aj tak obmedzuje stav slobody.“ Upozorňuje aj na fundamentalistické pokušenia v náboženstvách (najmä v islame) a v početných pseudonáboženstvách. Cnosti erazmovcov sa preto ešte môžu hodiť.