Pred Novembrom 1989 vládol v Československu zločinecký režim, založený na vedúcej úlohe Komunistickej strany zaručenej ústavou. Totalitný politický systém bol v Novembri nahradený demokraciou, konečne vznikla slobodná súťaž politických strán. Vtedy nový politický systém má práve 20 rokov. Ako obstál?
Tento časopis si nikdy nemyslel, že demokracia je dokonalý spôsob spravovania vecí verejných. Nie sme ľavicoví utopisti, nikdy sme neverili, že človek je anjel, ktorému len okolie a sociálne podmienky bránia byť dobrým. Dobro aj zlo je v každom z nás, v chudobnom aj bohatom. A preto vieme, že so slobodou prichádzajú aj zlyhania a že s parlamentnou demokraciou prichádzajú aj pokušenia moci, korupcia a zneužívanie politických strán na súkromné ciele. Kritika Novembra za tieto prirodzené chyby ľudí je preto absurdná a pre slobodu nebezpečná.
Pre fungujúcu demokraciu je však podľa nás kľúčové, aby zlyhaní nebolo viac, než normálneho fungovania, aby bolo zneužívanie moci postihované (verejnosťou či súdmi) a aby sa korupcia nestala normou. Z tohto hľadiska je 20 rokov slovenskej demokracie neúspechom.
Pionierom v zneužívaní moci a otcom lži ako základu politiky sa stal už rok po Novembri Mečiar. Na dlhých osem rokov určil, že podvod a manipulácia sa stala normou, nie pranierovanou úchylkou. Svoj podiel na tom nesú lídri VPN, ktorí ho v roku 1990 nominovali za ministra vnútra a neskôr predsedu vlády, ešte väčšiu zodpovednosť nesú tí, ktorí mu v roku 1991 pomáhali pri vzniku HZDS – robili to v čase, keď už bolo úplne jasné, kto je kto.
Tých osem rokov výrazne zdeformovalo slovenskú politiku. Zo Slovenska sa postupne stal mafiánsky štát, ktorý demokraciu a slobodnú súťaž politických strán iba predstieral.
Až v roku 1998 sa to mohlo zmeniť. Mečiar po dôležitých voľbách vypadol z vlády, a prišla druhá šanca demokratov. Hanebne ju premárnili. Urobili pritom neskutočne veľa užitočnej práce – vrátili Slovensko na Západ, ozdravili ekonomiku, uskutočnili kľúčové reformy. To im nikto nevezme a v tom sú nekonečne iní ako Mečiar a jeho klon Fico. Ale povahu politiky zmenili len kozmeticky. Odstavili mečiarizmus, ale potichu mu v základe dali za pravdu – účelovo a celkom radi uverili, že na Slovensku sa môže a dá vládnuť len nečisto. Až medzi rokmi 1998 a 2006 sa korupcia a klientelizmus stali esenciou Slovenska. Dovtedy to bola úchylka Mečiara a jeho lokajov, odvtedy je to konsenzus všetkých. Aj preto je tu dnes bez problémov Fico.
Dvadsať rokov sa z tohto hľadiska nepodarilo – vinou Mečiara tu prestala byť a vinou demokratov tu dodnes nie je férová súťaž, ktorú mal priniesť November. To, čo sa presadilo, je spolupáchateľstvo politických strán. .ekonomika
Možno posledných dvadsať rokov v našej ekonomike považovať za úspech? Ide o to, s kým sa porovnávame. Počas dvoch desaťročí po skončení 2. svetovej vojny dokázali Nemci a Japonci povstať z ruín do pozície najsilnejších svetových ekonomík. Naše výsledky sú logicky trochu rozpačitejšie. No v porovnaní s ostatnými krajinami strednej a východnej Európy sme nedopadli zle. Dnes sa už dá povedať, že štáty, ktoré si tesne po revolúcii vybrali cestu rýchlej a rozhodnej transformácie (šokovej terapie), dopadli lepšie než tie, ktoré sa vydali „tretími cestami“. Tie totiž kumulovali najhoršie stránky socializmu a kapitalizmu.
O pocitoch ľudí z námestí v roku 1989 sa hovorí toto:
všetci chceli západnú životnú úroveň
najradšej by ju dosiahli pokračovaním socialistickej pracovnej morálky
počítalo sa, že západná životná úroveň bude dosiahnutá relatívne rýchlo a bezbolestne
To sa samozrejme nestalo. A ani sa stať nemohlo. Veľké spoločenské náklady transformácie sa často pripisujú tomu, že sa diala v nedostatočnom právnom rámci. Lenže takýto rámec sa vždy zavádza pomaly. Riziko totiž spočívalo v tom, že kým by sa zažili nové pravidlá, dávno by sa zmobilizovali záujmové skupiny, ktoré by zmarili transformáciu samotnú.
Naše ekonomické reformy mali niekoľko míľnikov. V roku 1991 sa uskutočnila liberalizácia cien. Ľudia boli konfrontovaní s uvoľnením zahraničného obchodu, konvertibilitou meny a viacerými vlnami privatizácie. Obchody sa zaplnili tovarom, no rástla inflácia i nezamestnanosť. V priebehu 20 rokov bola československá koruna vystriedaná slovenskou korunou a neskôr eurom. Transformácia v Klausovom duchu sa viedla len do vzniku samostatnej SR v roku 1993. Potom sa kormidla chytil Vladimír Mečiar. Rast ekonomiky vtedy ťahali verejné výdavky, vytvárala sa „slovenská kapitálotvorná vrstva“, kradlo sa a tunelovalo. Až v roku 1999 prišli s nástupom prvej Dzurindovej vlády záchranné ekonomické balíčky, oddlženie, ozdravenie a privatizácia bánk a potom aj reformy v rokoch 2002 až 2006. Slovensko vďaka tomu dosahovalo rekordný rast HDP, s ktorým skoncovala až svetová kríza.
S nástupom Smeru sa Slovensko rozmýšľaním o ekonomike vracia až kamsi pred rok 1989. Našťastie, Ficova vláda môže do ekonomiky, ktorá je vďaka pádu komunizmu a neskorším reformám vo veľkej miere nezávislá od vlády, zasahovať už len obmedzene. Najväčšie riziko je dnes v tom, že Ficovi socialisti nemajú zábrany pri zadlžovaní krajiny.
Celkovo sa premena socialistickej ekonomiky na slobodný trh podarila nečakane dobre. Dokonca možno povedať, že reforma ekonomiky je najväčším úspechom Slovenska za 20 rokov slobody.
.zahraničná politika
Je to možno paradoxné, ale hoci slovenskí politici nikdy neprejavovali prílišný záujem o sebavedomú zahraničnú politiku, na tomto poli sa po 20 rokoch hrdíme najmä úspechmi. Samostatné Slovensko sa postupne stalo členom najvýznamnejších medzinárodných organizácií.
Mečiarove vlády pritom boli akútnym ohrozením cesty Slovenska na Západ. Do roku 1998 sme boli ich vinou v očiach Západu súčasťou neformálneho klubu problémových krajín, akou je dodnes Bielorusko. Hrozilo, že Slovensko ostane v ruskej sfére vplyvu so všetkými civilizačnými dôsledkami. Počas neskorších vlád sme však dohnali zameškané. Garnitúra politikov, ktorá prišla v roku 1998, sa už až tak nelíšila od západných salónov a spôsobov. Aj vďaka tomu prišli rýchle úspechy. Päť rokov po Česku sme v roku 2000 vstúpili do Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, ktorá združuje 30 najvyspelejších ekonomík sveta. Dňa 29. marca 2004 sme sa stali členmi NATO, o päť rokov neskôr než Maďari, Česi a Poliaci. Do Európskej únie sme už vstúpili naraz aj s našimi susedmi. Bolo to 1. mája 2004. Úspechy paradoxne pokračovali aj za vlády Roberta Fica – stali sme sa členmi Schengenského priestoru aj eurozóny (mimochodom, náš časopis prijatie eura nevítal).
Zahranično-politické úspechy však nesprevádzal aktívny, ale skôr spotrebiteľský prístup. Slovensko dokázalo len občas prejaviť aj vlastný názor, ktorý mnohým veľkým štátom v Európe nekonvenoval: za Dzurindu podporou Busha, za Fica odmietnutím uznať nezávislosť Kosova (iná vec je, či vlastný názor bol vždy správny). Najčastejšie sa však naša politická elita viezla na väčšinovej vlne: Európska únia sa pred našimi očami mení z medzinárodnej organizácie na akýsi superštát, Slovensko – za Dzurindu aj za Fica – sa však počas rokovaní o euroústave či Lisabonskej zmluve tvárilo, že záujem najsilnejších je aj naším záujmom. V EÚ sme aj preto bezvýznamní, heslo, že byť v centre európskeho diania znamená mať viac váhy a autority, premenili naši politici postupne na číru ilúziu.
A prišli sme ešte o jednu ilúziu: naši najlepší kariérni diplomati, ktorí robia Slovensku v zahraničných službách dobré meno, nemajú vzápätí zábrany vstúpiť do vlády s Ficom a jeho poskokmi, aby obhajovali neobhájiteľné.
Zahraničná politika za 20 rokov slobody je podľa nás skôr úspech ako neúspech. Ale je to úspech provincie, ktorá už nemá väčšie ambície, než eurofondy, posty v Bruseli a lacné gestá.
.právo a spravodlivosť
Za 20 rokov slobody sa najmenej k lepšiemu zmenili inštitúcie, ktoré majú právny štát garantovať – súdnictvo, prokuratúra, polícia. Boli pritom prijaté zásadné legislatívne zmeny, vznikli kontrolné mechanizmy podobné tým na Západe, zlepšili sa sociálne podmienky sudcov a policajtov a boli dokonca aj obdobia, keď tieto rezorty riadili rozumní ministri. Počas ich éry sa síce naozaj menila atmosféra, zefektívňovali sa mechanizmy, ale základný problém ostal nezmenený. Z polície a súdnictva sa doteraz nestali nezávislé, sebavedomé a rešpekt vzbudzujúce inštitúcie, ktoré slúžia ľuďom. Navyše, na rozdiel od susedných postkomunistických krajín chýba veľkej časti sudcovských a policajných elít základná snaha tento stav zmeniť.
Súdnictvo postupne ovládla klika nespravodlivých sudcov, mentálne uviaznutých v socializme, ktorá v mene deklarovanej nezávislosti šikovne obsadila všetky mocenské pozície. Tejto skupine viac ako o právo ide o moc – a tú si chce udržať aj za cenu absurdného trestania kritických kolegov.
Polícia a prokuratúra zmenili autá, uniformy a sčasti aj arogantný prístup. Napriek tomu sa nedokázali zbaviť reflexu ísť politicky mocným po ruke. Nezákonný spôsob vyšetrovania prepadu Hedvigy Malinovej, brutálny a neopodstatnený postup voči podnikateľovi Rehákovi a advokátovi Valkovi a škandalózny zásah proti františkánom ukazujú, že polícia si ani po 20 rokoch nectí zákony ani práva ľudí.
Príčiny treba hľadať v storočiami zakorenených vzorcoch správania, ktoré práve v oblasti práva a spravodlivosti pôsobia najdeštruktívnejšie. Sme krajina, kde každý každého pozná, s nedostatkom pozitívnych vzorov, kde kultúra niečo „vybaviť“, „pretlačiť“, prípadne ututlať stále patrí k základným stratégiám úspechu. Sme dodnes krajina, kde sú prejavy vlastenectva zredukované na hlasné kričanie na futbale a nadávanie na Maďarov, ale vôbec k nim nepatrí úcta k právu a dôstojnosti jednotlivca, ani snaha o fungujúce inštitúcie.
Inštitúcie právneho štátu 20 rokov po revolúcii stále zlyhávajú. Je to podľa nás najväčšia hanba a zlyhanie tejto krajiny od roku 1989.
.základné a stredné školy
Školstvo vždy funguje s veľkou zotrvačnosťou. Po Novembri v ňom dlho prežíval systém socialistického školstva. Postavenie učiteľa na základných a stredných školách pritom bolo pred 20 rokmi lepšie ako dnes, keď je to zle platená a spoločensky málo ohodnotená práca.
Mladí či motivovaní učitelia sa postupne začali grupovať najmä okolo súkromných a cirkevných škôl, ktoré dokázali ponúknuť tvorivejšie prostredie. Nedá sa však povedať, že súkromné školy sú dobré a štátne sú zlé. Sú aj veľmi zlé súkromné školy, kde sa dá získať ľahko maturita, a sú aj veľmi dobré štátne školy, kde osvietené vedenie dokázalo ponúknuť kvalitu vzdelávania. Objavili sa aj alternatívne školy, niektoré z nich majú za sebou kontroverzné spoločenstvá. Nastal veľký boom osemročných gymnázií, ktoré však najmä vo veľkých mestách poškodili vzdelávanie na ostatných základných školách.
Aj školy si prešli svojimi reformami: po reforme financovania za ministra Fronca prišla s Ficovou vládou „obsahová reforma“. Odvtedy sa jej kritici, medzi ktorých patrí aj tento časopis, sporia: je lepšie mať túto Mikolajovu „reformu“ alebo radšej nemala byť vôbec žiadna? Táto dilema najlepšie vyjadruje, v akom stave živorí naše základné a stredné školstvo.
Stav škôl je druhým najhorším vysvedčením Slovenska za 20 rokov jeho slobody.
.univerzity a veda
Jedným z prvoradých cieľov v oblasti vzdelávania po Novembri bolo výrazné skvalitnenie vysokých škôl. Tento cieľ zostal žalostným spôsobom nenaplnený. Mnohé vysoké školy sa síce, podobne ako Slovenská akadémia vied, zbavili v niekoľkých vlnách prepúšťania mnohých neschopných ľudí, ale nepodarilo sa presadiť spojenie zoštíhlenej SAV so zoštíhlenými univerzitami, ktoré by výrazným spôsobom zvýšilo kvalitu.
Namiesto toho sme boli svedkami mečiarovského metastázovania rôznych „vidieckych“ univerzít. Práve toto vysoké školy zdegradovalo na úroveň lepších (aj to nie vždy) stredných škôl. Kvalita starších slovenských univerzít sa tým síce priamo nezhoršila, ale tieto univerzity museli odrazu bojovať s dumpingovou ponukou štúdia (zjavne nekvalitného) na novopečených vysokých školách (a postupne sa začali nezdravému prostrediu tak trochu prispôsobovať).
Do istej miery klesla aj úroveň vysokoškolských študentov. To je okrem nekvality našich škôl aj prirodzeným dôsledkom možnosti študovať najmä v Česku, ale aj v iných krajinách. Keďže odliv šikovných maturantov nie je kompenzovaný prílivom zahraničných študentov k nám, výsledok nemohol byť iný. Možnosť štúdia na dobrých zahraničných univerzitách však nie je naším problémom, ale skôr požehnaním. Časť študentov sa totiž po absolvovaní vysokej školy nakoniec vracia na Slovensko a ich kvalitné vzdelanie pomáha kultivovať domáce prostredie.
Spolupráca so zahraničnými univerzitami má obrovský význam aj pre slovenskú vedu. Pre spoločenské vedy znamenal November v prvom rade možnosť zbavenia sa trápnej ideológie, ale pre všetky vedy – spoločenské, rovnako ako prírodné – mala mimoriadny význam najmä možnosť normálneho kontaktu so zahraničím. Väčšina dnešného naozaj kvalitného výskumu sa deje v rámci nejakej medzinárodnej spolupráce. V mnohých prípadoch pritom nehráme nedôstojnú úlohu nedostatočne vzdelaných mladších súrodencov, často sme skutočne rovnocennými partnermi. Nezanedbateľný je aj počet absolventov našich vysokých škôl, ktorí sú dnes profesormi na rôznych európskych či amerických univerzitách. Ani zďaleka v tom nedosahujeme parametre Maďarov či Poliakov, ale takýchto profesorov máme desiatky, čo pre slovenskú vedu znamená veľa. Jedným z ťažko doceniteľných prínosov takýchto ľudí je nastavovanie latky, s ktorou máme na Slovensku odjakživa problémy. Niežeby sme tu nemali vysoko nadpriemerných ľudí, tendencia priemeru je však sťahovať týchto ľudí dolu a nie doťahovať sa k nim. Chápadlá slovenského vedeckého priemeru sú však našťastie prislabé na ľudí, ktorí sa dokázali presadiť v tvrdej zahraničnej konkurencii. Vďaka nim štandardy toho, čo znamená robiť slušnú vedu, pomaly predsa len rastú.
Ale rástli by (pomalšie) aj bez slovenských profesorov na zahraničných univerzitách, pretože kritériá hodnotenia vedeckej práce sú postupne objektívnejšie a zdrojov na vedu postupne pribúda. Múdrosť si však neceníme viac ako čísla (počty článkov a citácií, alebo objem grantových prostriedkov).
Univerzity a veda sú podľa nás veľmi dôležitým neúspechom 20 rokov slobody.
.zdravotníctvo
Máloktorý rezort prežil za posledných 20 rokov toľko hraných pokusov o zmeny ako zdravotníctvo. Zatiaľ jediným ministrom, ktorý prišiel s prepracovanou koncepciou reformy tohto sektora, bol Rudolf Zajac (dnes okrem iného spolumajiteľ .týždňa). Po voľbách v roku 2006 sa však namiesto doťahovania jeho dôležitej reformy začala jej chaotická deštrukcia.
Aké je dnešné zdravotníctvo? Stále je v ňom veľká korupcia, väčšina nemocníc stále vyzerá ako za socializmu, ani arogancia mnohých lekárov k pacientom sa nevytráca. Príčin je množstvo, ale podstata je v tom, že sa nezmenil systém, ani myslenie ľudí. Lekári šomrú, že majú malé platy, ale súťaž medzi sebou nechcú. Pacienti sa sťažujú, že nedostávajú adekvátne služby, ale priplácať si za ne odmietajú. Riaditelia nemocníc sa vyhovárajú na dlhy, ale neustále objednávajú predražené zariadenia, nie sú ochotní zefektívniť všetky činnosti či znižovať počet lôžok, hoci sú nevyužité. Samosprávy, na ktoré prešli niektoré nemocnice, majú tiež ťažkú hlavu, ako ich uživiť, ale redukovať ich počet odmietajú. Takmer nikto nechce zobrať na vedomie, že keď je peňazí vo verejných financiách málo, musia sa zohnať zo súkromných zdrojov. Lenže najprv treba zefektívniť systém, až potom doň naliať peniaze. Toto však okrem jednej výnimky nikdy nikto nechcel.
Aj v zdravotníctve sa pritom pohli niektoré veci k lepšiemu. Modernizovali sa niektoré oddelenia, na trh prišli súkromné zdravotné poisťovne, privátne nemocnice, ktoré priniesli konkurenciu a možnosť porovnávania. Žiaľ, po nástupe Ficovej vlády sa vrátili negatívne tendencie. Štát zaviedol pevnú minimálnu sieť zdravotných zariadení, ktorá kazí súťaž. Poisťovne dostali príkazom od štátu, ako majú požívať svoj zisk, predražené nákupy v rezorte sa znovu zvýšili.
Nefungujúce zdravotníctvo sa za 20 rokov slobody nepodarilo zmeniť. Pretrváva v ňom pôvodný socializmus. Jediný pokus o jeho nahradenie zodpovednosťou je od volieb v roku 2006 systematicky ničený.
.médiá
Dostať sa za komunistov k práci novinára znamenalo lojalitu k režimu a také osobnostné vybavenie, ktorému neprekážala cenzúra a lož. Aj preto slovenskí novinári po Novembri neboli pripravení pracovať v slobodných podmienkach. Veľký návrat do médií sa nevydaril ani socialistickým novinárom, odstaveným po roku 1968. Mnohí z nich podľahli zvodom nacionalizmu a neskôr mečiarizmu.
Prvé roky po Novembri kvalitnú žurnalistiku prinášali najmä zahraničné stanice – Slobodná Európa a Hlas Ameriky. Až postupne ich začali nahrádzať domáce médiá – najmä denník SME a Rádio Twist. Objavil sa tiež kvalitný ekonomický týždenník Trend či košické Domino.
Zaujímavý bol vývoj komerčných televízií. Markízu založil bývalý angažovaný zväzák a komunista Pavol Rusko. Dokázal „presvedčiť“ mečiarovcov, že je ich človekom. Potom sa povzbudený úspechom postavil proti nim, ale zároveň sa zaplietol s mafiánmi a zneužíval televíziu ako svoj mocenský prostriedok. Všetkým svojim redaktorom vnútil hanebnú rolu nástroja jeho osobných záujmov. Napokon našťastie všetko stratil. Markízu dnes ovláda medzinárodná skupina CME s ambíciou robiť komerčne úspešnú televíziu. Ale ani ona si neodpustí manipulácie v prospech Harabina, Slotu, Flašíka či Martinákovej.
Markíze na päty dnes stúpa TV JOJ. Ale aj ona má pri naháňaní sledovanosti málo zábran, ako ukázala nedávna kauza františkáni. Navyše, obe televízie sú v kritike vlády veľmi opatrné, pretože sa s ňou zaplietli pri dohodách o rozdelení trhu po digitalizácii. Práve toto je veľmi vážny, možno kľúčový problém dneška.
Najsmutnejším príbehom slovenských médií za posledných dvadsať rokov je určite ten o Slovenskej televízii. Od januára 1990 sa v nej vystriedalo 13 riaditeľov. Najmä počas šéfovania Igora Kubiša sa z nej stalo zmanipulované médium plniace politickú objednávku. Ani ďalší riaditelia nedokázali zvrátiť úpadok tejto inštitúcie a vytvoriť zmysluplnú verejnoprávnu alternatívu. Jediný pokus uskutočnil Richard Rybníček, ktorý ozdravil ekonomiku a čiastočne aj celé prostredie STV. Na obsahovú zmenu už nedostal čas. Dnes je STV na kolenách.
V médiách sa celkovo rozšíril najmä bulvár a opakujúce sa manipulácie. Nebolo to iba obdobie prehier, ale médiá určite nie sú úspešným príbehom posledných 20 rokov.
.cirkev
Svet slovenského kresťanstva sa za 20 rokov zmenil dramatickejšie, než si sám uvedomuje. Keď v apríli 1990 navštívil prvýkrát pápež Československo, Václav Havel ho privítal slovami: „Neviem, či viem, čo je to zázrak, ale viem, že teraz sa stal.“ Bol to triumfálny moment. Po príchode na Slovensko pápež pobozkal zem, symbol, krátko nato ho v bratislavských Vajnoroch čakal milión ľudí. Mnohé nasvedčovalo tomu, že Slovensko bolo dva roky po Sviečkovej demonštrácii a pol roka po páde režimu hrdé na svoju vieru.
V sčítaní ľudu v roku 1991 sa na Slovensku k nejakej forme náboženstva prihlásili takmer tri štvrtiny populácie, o desať rokov neskôr to bolo takmer 85 percent. Masovosť však niečo podstatné kamuflovala. Ľudia už nemali problém slobodne sa hlásiť k viere, ale správali sa inak. Hrubli. Slovenská katolícka hierarchia, doplnená po páde komunizmu novými biskupmi na čele s kardinálom Korcom, uviazla v sentimente slovenského štátu, v nacionalizme, neodhadla Mečiara ani kapitalizmus. Namiesto vlastnej autority a sebavedomého vystupovania podliehala politickým náladám, účelovosti a sebaklamu. Vytriezvenie, keď sa zostrili útoky Mečiara na vtedajšieho prezidenta, prišlo k únosu a následne aj ku konfliktom medzi biskupom Balážom a tajnou službou vedenou Ivanom Lexom, trochu pomohlo. Ani potom však neprišlo k základnému posunu od formálnej k živej cirkvi. Evanjelická a protestantské cirkvi ostávali celý ten čas v tieni, zaoberajúc sa až na výnimky najmä sebou. Nepodarila sa ani stále potrebnejšia finančná odluka cirkvi od štátu.
Výskum v roku 2004, ktorý sa pýtal na praktizovanie viery, odhalil, že svoju vieru berie vážne tretina národa. Veriaci sú oproti zvyšku krajiny síce trochu dobročinnejší, Smer však volia rovnako. Takzvané kresťanské médiá prežívajú na okraji spoločnosti, hlas cirkvi je skôr trpený než rešpektovaný.
20 rokov po páde komunizmu je úplná náboženská sloboda. Cirkvi sú však uzatvorené za múrmi svojich často obnovených kostolov.
.kultúra
Kultúra krátko pred rokom 1989 – na jednej strane oficiálna, režimom podporovaná a režim podporujúca kultúra, na druhej strane filmy, premietané len v projekčných sálach neprístupných verejnosti, zakázané knihy vydávané v samizdate či v exile, výstavy v bytoch a pivniciach, koncerty v malých kluboch, o ktorých vedeli len zasvätení. Len občas odvážnejšie inscenácie v oficiálnych divadlách, folkové a rockové festivaly naoko organizované pod záštitou SZM, pololegálne výstavy na akadémii vied či v ústavoch pre mentálne postihnutú mládež a rady na Kafku a Hrabala pred predajňami Českej knihy.
Po Novembri sa toto všetko stalo minulosťou. Nikdy nevychádzalo na Slovensku toľko kníh, nevznikalo toľko divadelných inscenácií, nekonalo sa toľko výstav a koncertov ako za posledných dvadsať rokov.
Najprv sa na pulty, pódiá a steny galérií dostali predtým zakázané artefakty. Prvé oficiálne vydané knihy Václava Havla sa predávali v stotisícových nákladoch, Karel Kryl naplnil športovú halu na Pasienkoch (a o mesiac neskôr vypredal PKO), albumy undergroundu a nezávislej scény sa na chvíľu priblížili „populárnej“ kultúre. Po opadnutí tejto vlny sa v slovenskej kultúre začalo obdobie „obyčajnej“ slobody, ktoré trvá dodnes. Vychádzajú knihy, organizujú sa výstavy, hrá sa divadlo, funguje niekoľko festivalov, pomaly sa oživuje kinematografia. Väčšina umeleckej tvorby zostáva na popkultúrnom povrchu, menšina zaujme malé komunity, sústredené okolo autorov. Z kvalitnej knihy sa predá 500 kusov, na dobrý film príde 10-tisíc divákov a najlepším kapelám často stačia malé kluby. V rádiách hrajú Desmod a dobrých hercov ľudia nepoznajú z divadiel, ale zo seriálov. Tak to v slobode, kde o nákladoch a počúvanosti rozhoduje väčšina, chodí. Ale to nie je celá pravda. Stačí sa poobzerať okolo seba.
Dvadsať rokov slobody v kultúre prinieslo množstvo farieb. Niektorí možno stále čakajú na „veľký film“ alebo „veľký román“. A mnohým oprávnene prekáža naša neschopnosť systematicky kultivovať celý náš kultúrny život. Ale nedá sa nevidieť, že kultúra za 20 rokov slobody nevídane ožila.
Tento časopis si nikdy nemyslel, že demokracia je dokonalý spôsob spravovania vecí verejných. Nie sme ľavicoví utopisti, nikdy sme neverili, že človek je anjel, ktorému len okolie a sociálne podmienky bránia byť dobrým. Dobro aj zlo je v každom z nás, v chudobnom aj bohatom. A preto vieme, že so slobodou prichádzajú aj zlyhania a že s parlamentnou demokraciou prichádzajú aj pokušenia moci, korupcia a zneužívanie politických strán na súkromné ciele. Kritika Novembra za tieto prirodzené chyby ľudí je preto absurdná a pre slobodu nebezpečná.
Pre fungujúcu demokraciu je však podľa nás kľúčové, aby zlyhaní nebolo viac, než normálneho fungovania, aby bolo zneužívanie moci postihované (verejnosťou či súdmi) a aby sa korupcia nestala normou. Z tohto hľadiska je 20 rokov slovenskej demokracie neúspechom.
Pionierom v zneužívaní moci a otcom lži ako základu politiky sa stal už rok po Novembri Mečiar. Na dlhých osem rokov určil, že podvod a manipulácia sa stala normou, nie pranierovanou úchylkou. Svoj podiel na tom nesú lídri VPN, ktorí ho v roku 1990 nominovali za ministra vnútra a neskôr predsedu vlády, ešte väčšiu zodpovednosť nesú tí, ktorí mu v roku 1991 pomáhali pri vzniku HZDS – robili to v čase, keď už bolo úplne jasné, kto je kto.
Tých osem rokov výrazne zdeformovalo slovenskú politiku. Zo Slovenska sa postupne stal mafiánsky štát, ktorý demokraciu a slobodnú súťaž politických strán iba predstieral.
Až v roku 1998 sa to mohlo zmeniť. Mečiar po dôležitých voľbách vypadol z vlády, a prišla druhá šanca demokratov. Hanebne ju premárnili. Urobili pritom neskutočne veľa užitočnej práce – vrátili Slovensko na Západ, ozdravili ekonomiku, uskutočnili kľúčové reformy. To im nikto nevezme a v tom sú nekonečne iní ako Mečiar a jeho klon Fico. Ale povahu politiky zmenili len kozmeticky. Odstavili mečiarizmus, ale potichu mu v základe dali za pravdu – účelovo a celkom radi uverili, že na Slovensku sa môže a dá vládnuť len nečisto. Až medzi rokmi 1998 a 2006 sa korupcia a klientelizmus stali esenciou Slovenska. Dovtedy to bola úchylka Mečiara a jeho lokajov, odvtedy je to konsenzus všetkých. Aj preto je tu dnes bez problémov Fico.
Dvadsať rokov sa z tohto hľadiska nepodarilo – vinou Mečiara tu prestala byť a vinou demokratov tu dodnes nie je férová súťaž, ktorú mal priniesť November. To, čo sa presadilo, je spolupáchateľstvo politických strán. .ekonomika
Možno posledných dvadsať rokov v našej ekonomike považovať za úspech? Ide o to, s kým sa porovnávame. Počas dvoch desaťročí po skončení 2. svetovej vojny dokázali Nemci a Japonci povstať z ruín do pozície najsilnejších svetových ekonomík. Naše výsledky sú logicky trochu rozpačitejšie. No v porovnaní s ostatnými krajinami strednej a východnej Európy sme nedopadli zle. Dnes sa už dá povedať, že štáty, ktoré si tesne po revolúcii vybrali cestu rýchlej a rozhodnej transformácie (šokovej terapie), dopadli lepšie než tie, ktoré sa vydali „tretími cestami“. Tie totiž kumulovali najhoršie stránky socializmu a kapitalizmu.
O pocitoch ľudí z námestí v roku 1989 sa hovorí toto:
všetci chceli západnú životnú úroveň
najradšej by ju dosiahli pokračovaním socialistickej pracovnej morálky
počítalo sa, že západná životná úroveň bude dosiahnutá relatívne rýchlo a bezbolestne
To sa samozrejme nestalo. A ani sa stať nemohlo. Veľké spoločenské náklady transformácie sa často pripisujú tomu, že sa diala v nedostatočnom právnom rámci. Lenže takýto rámec sa vždy zavádza pomaly. Riziko totiž spočívalo v tom, že kým by sa zažili nové pravidlá, dávno by sa zmobilizovali záujmové skupiny, ktoré by zmarili transformáciu samotnú.
Naše ekonomické reformy mali niekoľko míľnikov. V roku 1991 sa uskutočnila liberalizácia cien. Ľudia boli konfrontovaní s uvoľnením zahraničného obchodu, konvertibilitou meny a viacerými vlnami privatizácie. Obchody sa zaplnili tovarom, no rástla inflácia i nezamestnanosť. V priebehu 20 rokov bola československá koruna vystriedaná slovenskou korunou a neskôr eurom. Transformácia v Klausovom duchu sa viedla len do vzniku samostatnej SR v roku 1993. Potom sa kormidla chytil Vladimír Mečiar. Rast ekonomiky vtedy ťahali verejné výdavky, vytvárala sa „slovenská kapitálotvorná vrstva“, kradlo sa a tunelovalo. Až v roku 1999 prišli s nástupom prvej Dzurindovej vlády záchranné ekonomické balíčky, oddlženie, ozdravenie a privatizácia bánk a potom aj reformy v rokoch 2002 až 2006. Slovensko vďaka tomu dosahovalo rekordný rast HDP, s ktorým skoncovala až svetová kríza.
S nástupom Smeru sa Slovensko rozmýšľaním o ekonomike vracia až kamsi pred rok 1989. Našťastie, Ficova vláda môže do ekonomiky, ktorá je vďaka pádu komunizmu a neskorším reformám vo veľkej miere nezávislá od vlády, zasahovať už len obmedzene. Najväčšie riziko je dnes v tom, že Ficovi socialisti nemajú zábrany pri zadlžovaní krajiny.
Celkovo sa premena socialistickej ekonomiky na slobodný trh podarila nečakane dobre. Dokonca možno povedať, že reforma ekonomiky je najväčším úspechom Slovenska za 20 rokov slobody.
.zahraničná politika
Je to možno paradoxné, ale hoci slovenskí politici nikdy neprejavovali prílišný záujem o sebavedomú zahraničnú politiku, na tomto poli sa po 20 rokoch hrdíme najmä úspechmi. Samostatné Slovensko sa postupne stalo členom najvýznamnejších medzinárodných organizácií.
Mečiarove vlády pritom boli akútnym ohrozením cesty Slovenska na Západ. Do roku 1998 sme boli ich vinou v očiach Západu súčasťou neformálneho klubu problémových krajín, akou je dodnes Bielorusko. Hrozilo, že Slovensko ostane v ruskej sfére vplyvu so všetkými civilizačnými dôsledkami. Počas neskorších vlád sme však dohnali zameškané. Garnitúra politikov, ktorá prišla v roku 1998, sa už až tak nelíšila od západných salónov a spôsobov. Aj vďaka tomu prišli rýchle úspechy. Päť rokov po Česku sme v roku 2000 vstúpili do Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, ktorá združuje 30 najvyspelejších ekonomík sveta. Dňa 29. marca 2004 sme sa stali členmi NATO, o päť rokov neskôr než Maďari, Česi a Poliaci. Do Európskej únie sme už vstúpili naraz aj s našimi susedmi. Bolo to 1. mája 2004. Úspechy paradoxne pokračovali aj za vlády Roberta Fica – stali sme sa členmi Schengenského priestoru aj eurozóny (mimochodom, náš časopis prijatie eura nevítal).
Zahranično-politické úspechy však nesprevádzal aktívny, ale skôr spotrebiteľský prístup. Slovensko dokázalo len občas prejaviť aj vlastný názor, ktorý mnohým veľkým štátom v Európe nekonvenoval: za Dzurindu podporou Busha, za Fica odmietnutím uznať nezávislosť Kosova (iná vec je, či vlastný názor bol vždy správny). Najčastejšie sa však naša politická elita viezla na väčšinovej vlne: Európska únia sa pred našimi očami mení z medzinárodnej organizácie na akýsi superštát, Slovensko – za Dzurindu aj za Fica – sa však počas rokovaní o euroústave či Lisabonskej zmluve tvárilo, že záujem najsilnejších je aj naším záujmom. V EÚ sme aj preto bezvýznamní, heslo, že byť v centre európskeho diania znamená mať viac váhy a autority, premenili naši politici postupne na číru ilúziu.
A prišli sme ešte o jednu ilúziu: naši najlepší kariérni diplomati, ktorí robia Slovensku v zahraničných službách dobré meno, nemajú vzápätí zábrany vstúpiť do vlády s Ficom a jeho poskokmi, aby obhajovali neobhájiteľné.
Zahraničná politika za 20 rokov slobody je podľa nás skôr úspech ako neúspech. Ale je to úspech provincie, ktorá už nemá väčšie ambície, než eurofondy, posty v Bruseli a lacné gestá.
.právo a spravodlivosť
Za 20 rokov slobody sa najmenej k lepšiemu zmenili inštitúcie, ktoré majú právny štát garantovať – súdnictvo, prokuratúra, polícia. Boli pritom prijaté zásadné legislatívne zmeny, vznikli kontrolné mechanizmy podobné tým na Západe, zlepšili sa sociálne podmienky sudcov a policajtov a boli dokonca aj obdobia, keď tieto rezorty riadili rozumní ministri. Počas ich éry sa síce naozaj menila atmosféra, zefektívňovali sa mechanizmy, ale základný problém ostal nezmenený. Z polície a súdnictva sa doteraz nestali nezávislé, sebavedomé a rešpekt vzbudzujúce inštitúcie, ktoré slúžia ľuďom. Navyše, na rozdiel od susedných postkomunistických krajín chýba veľkej časti sudcovských a policajných elít základná snaha tento stav zmeniť.
Súdnictvo postupne ovládla klika nespravodlivých sudcov, mentálne uviaznutých v socializme, ktorá v mene deklarovanej nezávislosti šikovne obsadila všetky mocenské pozície. Tejto skupine viac ako o právo ide o moc – a tú si chce udržať aj za cenu absurdného trestania kritických kolegov.
Polícia a prokuratúra zmenili autá, uniformy a sčasti aj arogantný prístup. Napriek tomu sa nedokázali zbaviť reflexu ísť politicky mocným po ruke. Nezákonný spôsob vyšetrovania prepadu Hedvigy Malinovej, brutálny a neopodstatnený postup voči podnikateľovi Rehákovi a advokátovi Valkovi a škandalózny zásah proti františkánom ukazujú, že polícia si ani po 20 rokoch nectí zákony ani práva ľudí.
Príčiny treba hľadať v storočiami zakorenených vzorcoch správania, ktoré práve v oblasti práva a spravodlivosti pôsobia najdeštruktívnejšie. Sme krajina, kde každý každého pozná, s nedostatkom pozitívnych vzorov, kde kultúra niečo „vybaviť“, „pretlačiť“, prípadne ututlať stále patrí k základným stratégiám úspechu. Sme dodnes krajina, kde sú prejavy vlastenectva zredukované na hlasné kričanie na futbale a nadávanie na Maďarov, ale vôbec k nim nepatrí úcta k právu a dôstojnosti jednotlivca, ani snaha o fungujúce inštitúcie.
Inštitúcie právneho štátu 20 rokov po revolúcii stále zlyhávajú. Je to podľa nás najväčšia hanba a zlyhanie tejto krajiny od roku 1989.
.základné a stredné školy
Školstvo vždy funguje s veľkou zotrvačnosťou. Po Novembri v ňom dlho prežíval systém socialistického školstva. Postavenie učiteľa na základných a stredných školách pritom bolo pred 20 rokmi lepšie ako dnes, keď je to zle platená a spoločensky málo ohodnotená práca.
Mladí či motivovaní učitelia sa postupne začali grupovať najmä okolo súkromných a cirkevných škôl, ktoré dokázali ponúknuť tvorivejšie prostredie. Nedá sa však povedať, že súkromné školy sú dobré a štátne sú zlé. Sú aj veľmi zlé súkromné školy, kde sa dá získať ľahko maturita, a sú aj veľmi dobré štátne školy, kde osvietené vedenie dokázalo ponúknuť kvalitu vzdelávania. Objavili sa aj alternatívne školy, niektoré z nich majú za sebou kontroverzné spoločenstvá. Nastal veľký boom osemročných gymnázií, ktoré však najmä vo veľkých mestách poškodili vzdelávanie na ostatných základných školách.
Aj školy si prešli svojimi reformami: po reforme financovania za ministra Fronca prišla s Ficovou vládou „obsahová reforma“. Odvtedy sa jej kritici, medzi ktorých patrí aj tento časopis, sporia: je lepšie mať túto Mikolajovu „reformu“ alebo radšej nemala byť vôbec žiadna? Táto dilema najlepšie vyjadruje, v akom stave živorí naše základné a stredné školstvo.
Stav škôl je druhým najhorším vysvedčením Slovenska za 20 rokov jeho slobody.
.univerzity a veda
Jedným z prvoradých cieľov v oblasti vzdelávania po Novembri bolo výrazné skvalitnenie vysokých škôl. Tento cieľ zostal žalostným spôsobom nenaplnený. Mnohé vysoké školy sa síce, podobne ako Slovenská akadémia vied, zbavili v niekoľkých vlnách prepúšťania mnohých neschopných ľudí, ale nepodarilo sa presadiť spojenie zoštíhlenej SAV so zoštíhlenými univerzitami, ktoré by výrazným spôsobom zvýšilo kvalitu.
Namiesto toho sme boli svedkami mečiarovského metastázovania rôznych „vidieckych“ univerzít. Práve toto vysoké školy zdegradovalo na úroveň lepších (aj to nie vždy) stredných škôl. Kvalita starších slovenských univerzít sa tým síce priamo nezhoršila, ale tieto univerzity museli odrazu bojovať s dumpingovou ponukou štúdia (zjavne nekvalitného) na novopečených vysokých školách (a postupne sa začali nezdravému prostrediu tak trochu prispôsobovať).
Do istej miery klesla aj úroveň vysokoškolských študentov. To je okrem nekvality našich škôl aj prirodzeným dôsledkom možnosti študovať najmä v Česku, ale aj v iných krajinách. Keďže odliv šikovných maturantov nie je kompenzovaný prílivom zahraničných študentov k nám, výsledok nemohol byť iný. Možnosť štúdia na dobrých zahraničných univerzitách však nie je naším problémom, ale skôr požehnaním. Časť študentov sa totiž po absolvovaní vysokej školy nakoniec vracia na Slovensko a ich kvalitné vzdelanie pomáha kultivovať domáce prostredie.
Spolupráca so zahraničnými univerzitami má obrovský význam aj pre slovenskú vedu. Pre spoločenské vedy znamenal November v prvom rade možnosť zbavenia sa trápnej ideológie, ale pre všetky vedy – spoločenské, rovnako ako prírodné – mala mimoriadny význam najmä možnosť normálneho kontaktu so zahraničím. Väčšina dnešného naozaj kvalitného výskumu sa deje v rámci nejakej medzinárodnej spolupráce. V mnohých prípadoch pritom nehráme nedôstojnú úlohu nedostatočne vzdelaných mladších súrodencov, často sme skutočne rovnocennými partnermi. Nezanedbateľný je aj počet absolventov našich vysokých škôl, ktorí sú dnes profesormi na rôznych európskych či amerických univerzitách. Ani zďaleka v tom nedosahujeme parametre Maďarov či Poliakov, ale takýchto profesorov máme desiatky, čo pre slovenskú vedu znamená veľa. Jedným z ťažko doceniteľných prínosov takýchto ľudí je nastavovanie latky, s ktorou máme na Slovensku odjakživa problémy. Niežeby sme tu nemali vysoko nadpriemerných ľudí, tendencia priemeru je však sťahovať týchto ľudí dolu a nie doťahovať sa k nim. Chápadlá slovenského vedeckého priemeru sú však našťastie prislabé na ľudí, ktorí sa dokázali presadiť v tvrdej zahraničnej konkurencii. Vďaka nim štandardy toho, čo znamená robiť slušnú vedu, pomaly predsa len rastú.
Ale rástli by (pomalšie) aj bez slovenských profesorov na zahraničných univerzitách, pretože kritériá hodnotenia vedeckej práce sú postupne objektívnejšie a zdrojov na vedu postupne pribúda. Múdrosť si však neceníme viac ako čísla (počty článkov a citácií, alebo objem grantových prostriedkov).
Univerzity a veda sú podľa nás veľmi dôležitým neúspechom 20 rokov slobody.
.zdravotníctvo
Máloktorý rezort prežil za posledných 20 rokov toľko hraných pokusov o zmeny ako zdravotníctvo. Zatiaľ jediným ministrom, ktorý prišiel s prepracovanou koncepciou reformy tohto sektora, bol Rudolf Zajac (dnes okrem iného spolumajiteľ .týždňa). Po voľbách v roku 2006 sa však namiesto doťahovania jeho dôležitej reformy začala jej chaotická deštrukcia.
Aké je dnešné zdravotníctvo? Stále je v ňom veľká korupcia, väčšina nemocníc stále vyzerá ako za socializmu, ani arogancia mnohých lekárov k pacientom sa nevytráca. Príčin je množstvo, ale podstata je v tom, že sa nezmenil systém, ani myslenie ľudí. Lekári šomrú, že majú malé platy, ale súťaž medzi sebou nechcú. Pacienti sa sťažujú, že nedostávajú adekvátne služby, ale priplácať si za ne odmietajú. Riaditelia nemocníc sa vyhovárajú na dlhy, ale neustále objednávajú predražené zariadenia, nie sú ochotní zefektívniť všetky činnosti či znižovať počet lôžok, hoci sú nevyužité. Samosprávy, na ktoré prešli niektoré nemocnice, majú tiež ťažkú hlavu, ako ich uživiť, ale redukovať ich počet odmietajú. Takmer nikto nechce zobrať na vedomie, že keď je peňazí vo verejných financiách málo, musia sa zohnať zo súkromných zdrojov. Lenže najprv treba zefektívniť systém, až potom doň naliať peniaze. Toto však okrem jednej výnimky nikdy nikto nechcel.
Aj v zdravotníctve sa pritom pohli niektoré veci k lepšiemu. Modernizovali sa niektoré oddelenia, na trh prišli súkromné zdravotné poisťovne, privátne nemocnice, ktoré priniesli konkurenciu a možnosť porovnávania. Žiaľ, po nástupe Ficovej vlády sa vrátili negatívne tendencie. Štát zaviedol pevnú minimálnu sieť zdravotných zariadení, ktorá kazí súťaž. Poisťovne dostali príkazom od štátu, ako majú požívať svoj zisk, predražené nákupy v rezorte sa znovu zvýšili.
Nefungujúce zdravotníctvo sa za 20 rokov slobody nepodarilo zmeniť. Pretrváva v ňom pôvodný socializmus. Jediný pokus o jeho nahradenie zodpovednosťou je od volieb v roku 2006 systematicky ničený.
.médiá
Dostať sa za komunistov k práci novinára znamenalo lojalitu k režimu a také osobnostné vybavenie, ktorému neprekážala cenzúra a lož. Aj preto slovenskí novinári po Novembri neboli pripravení pracovať v slobodných podmienkach. Veľký návrat do médií sa nevydaril ani socialistickým novinárom, odstaveným po roku 1968. Mnohí z nich podľahli zvodom nacionalizmu a neskôr mečiarizmu.
Prvé roky po Novembri kvalitnú žurnalistiku prinášali najmä zahraničné stanice – Slobodná Európa a Hlas Ameriky. Až postupne ich začali nahrádzať domáce médiá – najmä denník SME a Rádio Twist. Objavil sa tiež kvalitný ekonomický týždenník Trend či košické Domino.
Zaujímavý bol vývoj komerčných televízií. Markízu založil bývalý angažovaný zväzák a komunista Pavol Rusko. Dokázal „presvedčiť“ mečiarovcov, že je ich človekom. Potom sa povzbudený úspechom postavil proti nim, ale zároveň sa zaplietol s mafiánmi a zneužíval televíziu ako svoj mocenský prostriedok. Všetkým svojim redaktorom vnútil hanebnú rolu nástroja jeho osobných záujmov. Napokon našťastie všetko stratil. Markízu dnes ovláda medzinárodná skupina CME s ambíciou robiť komerčne úspešnú televíziu. Ale ani ona si neodpustí manipulácie v prospech Harabina, Slotu, Flašíka či Martinákovej.
Markíze na päty dnes stúpa TV JOJ. Ale aj ona má pri naháňaní sledovanosti málo zábran, ako ukázala nedávna kauza františkáni. Navyše, obe televízie sú v kritike vlády veľmi opatrné, pretože sa s ňou zaplietli pri dohodách o rozdelení trhu po digitalizácii. Práve toto je veľmi vážny, možno kľúčový problém dneška.
Najsmutnejším príbehom slovenských médií za posledných dvadsať rokov je určite ten o Slovenskej televízii. Od januára 1990 sa v nej vystriedalo 13 riaditeľov. Najmä počas šéfovania Igora Kubiša sa z nej stalo zmanipulované médium plniace politickú objednávku. Ani ďalší riaditelia nedokázali zvrátiť úpadok tejto inštitúcie a vytvoriť zmysluplnú verejnoprávnu alternatívu. Jediný pokus uskutočnil Richard Rybníček, ktorý ozdravil ekonomiku a čiastočne aj celé prostredie STV. Na obsahovú zmenu už nedostal čas. Dnes je STV na kolenách.
V médiách sa celkovo rozšíril najmä bulvár a opakujúce sa manipulácie. Nebolo to iba obdobie prehier, ale médiá určite nie sú úspešným príbehom posledných 20 rokov.
.cirkev
Svet slovenského kresťanstva sa za 20 rokov zmenil dramatickejšie, než si sám uvedomuje. Keď v apríli 1990 navštívil prvýkrát pápež Československo, Václav Havel ho privítal slovami: „Neviem, či viem, čo je to zázrak, ale viem, že teraz sa stal.“ Bol to triumfálny moment. Po príchode na Slovensko pápež pobozkal zem, symbol, krátko nato ho v bratislavských Vajnoroch čakal milión ľudí. Mnohé nasvedčovalo tomu, že Slovensko bolo dva roky po Sviečkovej demonštrácii a pol roka po páde režimu hrdé na svoju vieru.
V sčítaní ľudu v roku 1991 sa na Slovensku k nejakej forme náboženstva prihlásili takmer tri štvrtiny populácie, o desať rokov neskôr to bolo takmer 85 percent. Masovosť však niečo podstatné kamuflovala. Ľudia už nemali problém slobodne sa hlásiť k viere, ale správali sa inak. Hrubli. Slovenská katolícka hierarchia, doplnená po páde komunizmu novými biskupmi na čele s kardinálom Korcom, uviazla v sentimente slovenského štátu, v nacionalizme, neodhadla Mečiara ani kapitalizmus. Namiesto vlastnej autority a sebavedomého vystupovania podliehala politickým náladám, účelovosti a sebaklamu. Vytriezvenie, keď sa zostrili útoky Mečiara na vtedajšieho prezidenta, prišlo k únosu a následne aj ku konfliktom medzi biskupom Balážom a tajnou službou vedenou Ivanom Lexom, trochu pomohlo. Ani potom však neprišlo k základnému posunu od formálnej k živej cirkvi. Evanjelická a protestantské cirkvi ostávali celý ten čas v tieni, zaoberajúc sa až na výnimky najmä sebou. Nepodarila sa ani stále potrebnejšia finančná odluka cirkvi od štátu.
Výskum v roku 2004, ktorý sa pýtal na praktizovanie viery, odhalil, že svoju vieru berie vážne tretina národa. Veriaci sú oproti zvyšku krajiny síce trochu dobročinnejší, Smer však volia rovnako. Takzvané kresťanské médiá prežívajú na okraji spoločnosti, hlas cirkvi je skôr trpený než rešpektovaný.
20 rokov po páde komunizmu je úplná náboženská sloboda. Cirkvi sú však uzatvorené za múrmi svojich často obnovených kostolov.
.kultúra
Kultúra krátko pred rokom 1989 – na jednej strane oficiálna, režimom podporovaná a režim podporujúca kultúra, na druhej strane filmy, premietané len v projekčných sálach neprístupných verejnosti, zakázané knihy vydávané v samizdate či v exile, výstavy v bytoch a pivniciach, koncerty v malých kluboch, o ktorých vedeli len zasvätení. Len občas odvážnejšie inscenácie v oficiálnych divadlách, folkové a rockové festivaly naoko organizované pod záštitou SZM, pololegálne výstavy na akadémii vied či v ústavoch pre mentálne postihnutú mládež a rady na Kafku a Hrabala pred predajňami Českej knihy.
Po Novembri sa toto všetko stalo minulosťou. Nikdy nevychádzalo na Slovensku toľko kníh, nevznikalo toľko divadelných inscenácií, nekonalo sa toľko výstav a koncertov ako za posledných dvadsať rokov.
Najprv sa na pulty, pódiá a steny galérií dostali predtým zakázané artefakty. Prvé oficiálne vydané knihy Václava Havla sa predávali v stotisícových nákladoch, Karel Kryl naplnil športovú halu na Pasienkoch (a o mesiac neskôr vypredal PKO), albumy undergroundu a nezávislej scény sa na chvíľu priblížili „populárnej“ kultúre. Po opadnutí tejto vlny sa v slovenskej kultúre začalo obdobie „obyčajnej“ slobody, ktoré trvá dodnes. Vychádzajú knihy, organizujú sa výstavy, hrá sa divadlo, funguje niekoľko festivalov, pomaly sa oživuje kinematografia. Väčšina umeleckej tvorby zostáva na popkultúrnom povrchu, menšina zaujme malé komunity, sústredené okolo autorov. Z kvalitnej knihy sa predá 500 kusov, na dobrý film príde 10-tisíc divákov a najlepším kapelám často stačia malé kluby. V rádiách hrajú Desmod a dobrých hercov ľudia nepoznajú z divadiel, ale zo seriálov. Tak to v slobode, kde o nákladoch a počúvanosti rozhoduje väčšina, chodí. Ale to nie je celá pravda. Stačí sa poobzerať okolo seba.
Dvadsať rokov slobody v kultúre prinieslo množstvo farieb. Niektorí možno stále čakajú na „veľký film“ alebo „veľký román“. A mnohým oprávnene prekáža naša neschopnosť systematicky kultivovať celý náš kultúrny život. Ale nedá sa nevidieť, že kultúra za 20 rokov slobody nevídane ožila.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.štefan Hríb +
.martin Hanus +
.jozef Majchrák +
.eva Čobejová +
.jaroslav Daniška +
.jozef Ryník +
.lukáš Krivošík +
.časopis
+