Je to však číslo s bohatým obsahom, hodným pozornosti aj polemiky. Šéfredaktor Chmel v úvodníku avizuje potrebu inventúry a reflexie uplynulého obdobia. Ako dopadla? V prvom rade prekvapí zaradenie textov troch bývalých marxistov – Milana Kunderu, Zygmunta Baumana a Erica Hobsbawma. Kunderov starší text z roku 1993 rieši otázku viny u Jozefa K., hoci sám odmieta komentovať vlastnú vinu (nedávno potvrdenú druhým dôkazom), Bauman zas hovorí o demokratizácii, hoci jej sám prácou v stalinistickej tajnej službe bránil. Ktovie, čo viedlo redakciu k ich zaradeniu do novembrového čísla. Za polemiku stojí aj text Rudolfa Chmela Dvadsaťročie slobody. Hoci v ňom skladá komplimenty Čarnogurského KDH, Chmel sa pozerá na slovenský komunizmus povrchne. Jednak zľahčuje zodpovednosť domácich kolaborantov a ospravedlňuje „subjektívnejší pohľad na dejiny“, ale zaskočí najmä tvrdením, že „pamäť národa je nezmysel rovnaký ako (..) národná vina“. Chmel tiež hľadá (a nenachádza) české podoby disentu na Slovensku, čo kritizuje a nedokáže oceniť autenticky slovenské formy, teda podzemnú cirkev a kresťanský disent, a najmä triumfálnu Sviečkovú demonštráciu. Peter Zajac kritizuje podoby slovenského oportunizmu, László Szigeti Ficove hry v slovensko-maďarských vzťahoch a Paul Lendvai asi v najzaujímavejšom texte čísla premárnenú transformáciu v Maďarsku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.