Už 20 rokov máme slobodné voľby. Väčšinou tu síce vládnu komunisti, ale občas ich už dokážeme vystriedať. Ešte nie natrvalo, a ešte nie čestne. Ich veľkú korupciu a primitívnu hrubosť zatiaľ vieme nahradiť len tou našou, sofistikovanejšou. Menšou? Ale sen Novembra sa naplnil, pretože nikto už nemá svoju moc zaručenú v ústave.
Navyše, čosi podstatné sa práve mení. Nežná revolúcia je po 20 rokoch definitívne minulosťou, a žiadna nová sa, našťastie, nečrtá. Pre milovníkov revolúcií je to smutné, ale v skutočnosti je to požehnanie. Už nepôjdeme treskmi, v ktorých lietajú triesky, ani skokmi, v ktorých sa všeličo účelovo odpúšťa. Už to bude iba namáhavé kráčanie do kopca či zosuv z neho spôsobený vlastnou hlúposťou.
Čo je však onen kopec? Aký má byť nový sen nekomunistického Slovenska? A má vôbec nejaký spoločný sen existovať?
Počujem tú otázku opakovane. Rozumiem, že ľavica smúti za utópiou, ktorá sa jej zrútila spolu s komunizmom, pretože bez utópie je ľavica stratená. Ale pýtajú sa to aj liberáli, a dokonca aj konzervatívci, ktorí utópie odmietajú, pretože ctia realitu. Čo vlastne všetkým chýba? Akoby sme na zmysluplnú existenciu všetci potrebovali čosi viac než svoje zmysluplné súkromné životy. Čo to je?
Počul som tú otázku aj na diskusii s Václavom Havlom. „Aká je naša vízia na ďalších 20 rokov? Ako chceme žiť bez nej?“ opýtal sa Martin Šimečka, a dlho nebolo jasné, ako s tou otázkou naložiť. Panel bol príliš inteligentný, aby rojčil o permanentnej revolúcii, ale aj príliš intelektuálny, aby novú víziu ako nepotrebnú odmietol. Niekto teda hovoril o slušnosti, iný o hľadaní jednoty v rôznosti, ďalší o solidarite. Ale všetci cítili, že Martinovi neodpovedali.
Potom sa slova ujal samotný Havel. A tichým hlasom povedal prekvapenému publiku zhruba toto: Naším najväčším problémom je strata večnosti. Žijeme najateistickejšiu dobu v našej histórii. Ak nemáme zodpovednosť pred večnosťou, nemáme žiadnu. Ak nie je večnosť, treba si tu už čo najviac zarobiť, čo najviac užiť, čo najviac stihnúť. To je koreň korupcie v našej politike, hrubosti v podnikaní a pasivity vo verejnosti. Programom, víziou, snom na ďalších 20 rokov je preto budovanie duchovnejšej spoločnosti.
V historickej budove Národného divadla nastalo trochu rozpačité ticho. Ale nebolo odmietavé. Bolo vnímavé.
Nekomunistické Slovensko má pred sebou veľa konkrétnej práce. Poraziť Fica je tá najmenšia. Musí nájsť dôveryhodných lídrov, musí si osvojiť, že naši Maďari nie sú dobrí len pre percentá, musí prejaviť, že rómsky problém je náš, spoločný, a musí zistiť, že reforma škôl, vedy a súdov je ešte dôležitejšia než rozumne nízke dane. To však ešte nie je vízia na 20 rokov. To sú „len“ konkrétne kroky pri ceste na kopec. Ale čo je kopec?
Vízia, veľkosťou podobná novembrovému snu o páde komunizmu, na ktorú sa v divadle pýtal Martin Šimečka, taká, ktorá by fascinovala, spájala i rozdeľovala, sa už nedá napísať do požiadaviek VPN ani do programového vyhlásenia vlády. Je omnoho subtílnejšia než reformy, no súčasne omnoho mohutnejšia. Týka sa svedomia, duše, srdca, večnosti. Boha? Porážka Fica je len smiešna zákruta.
Keď Václav Havel napísal Moc bezmocných, bolo to pôvabné, ale takmer nikto mu neveril. Ale roky potom ukázali, že mal pravdu. Padol komunizmus, nie „zelinář“. Potom prišla pôvabná veta o pravde a láske, a zasa zožal najmä posmech. V stredu v divadle sa však pôvab večnosti nečakane vrátil do centra diania.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.