Historické námety divadelníkov lákajú, tie s biblickým motívom nevynímajúc. Despotický Herodes Antipas vládol židovskému národu v dobe Ježiša Krista. Jeho spôsob života a vlády nekritizoval len obyčajný ľud, ktorého odpor razom zlomil, ale aj významný prorok Ján Krstiteľ, ktorého hlava skončila na striebornom podnose... Práve jeho spor s panovníkom tvorí jeden z pilierov historickej tragédie Herodes a Herodias. Tá v sebe spája konflikty až tri: spoločenský (boj o moc), vzťahový (rodinná dráma) a vnútorný (morálka). V inscenácii SND sa všetky tri nenásilne prelínajú a ovplyvňujú.
Hviezdoslav bol väčšmi lyrik a epik ako dramatik. Namiesto budovania dramatických situácií mnohokrát dej opisuje. Jeho postavy veľa hovoria a málo konajú. Dramaturg Martin Porubjak a režisér Roman Polák preto text zhutnili a zručne popretkávali divadelnou akciou. V ich rukách sa Herodes a Herodias stala sugestívnou drámou, hoci všetky limity popisného textu okresať možné nebolo. Ťažkosti pri čítaní Hviezdoslava spôsobuje aj jeho náročný štylizovaný jazyk zasadený – v duchu Shakespeara – do nerýmovaných jambických veršov. Do zrozumiteľnej podoby ho upravil Ľubomír Feldek. Jazyk, hoci „poľudštený“, spôsoboval niektorým hercom problémy s artikuláciou aj rytmom.
Drámou Herodes a Herodias reagoval Hviezdoslav na začiatku 20. storočia na spoločenský a politický systém Rakúsko-Uhorska. Boj o národnú identitu postavil ako paralelu k snahám Židov vymaniť sa na prelome letopočtov spod rímskej nadvlády. Inscenácia SND stavila na časovú univerzálnosť príbehu. Aktualizačný moment podporila okrem nehistorických kostýmov a moderne aranžovanej klezmer hudby aj použitím súčasných predmetov – fliaš s minerálkou, CD-prehrávača, vrecka gumených medvedíkov či kľúčov od „hradu“. V inscenácii výrazne rezonoval aj konflikt Židov a Arabov. Premiéra navyše prišla v čase dvadsiateho výročia Nežnej revolúcie a konania župných volieb.
Malá sála Činohry SND „zaodela“ veľké Hviezdoslavove témy do komorného šatu. Ten inscenácii pristal. Na zúženom javisku dusili hlavných hrdinov ich erotické vášne a mocenské túžby. Zároveň sa na ňom dusili sami navzájom. V takmer komornej dráme ležalo najväčšie bremeno na hercoch. Vynikla dramaticky silná Gabriela Dzúriková ako Herodias. Repliky i emočné stavy strihala s dokonalým pochopením jej psychologickej kaskády. Tomáš Maštalír, bojujúci v úlohe Herodesa s neľahkým jazykom, bol herecky presvedčivý v situáciách duševného rozkolu či straty kontroly nad vlastnými pudmi. S bojovnosťou levice, ale aj zmyslom pre realistické rozjímanie sa uviedla študentka VŠMU Alexandra Palatinusová ako arabská princezná Tamar. Sťa šedá eminencia sa do objektívu rozohranej partie vkliesnila Salome – dcéra Herodiady v podaní poslucháčky VŠMU Judit Bárdos, ktorej režisér naordinoval nielen moderný štýl hereckého prejavu, ale jej kľúčové výstupy podfarbil aj ďalšími významotvornými divadelnými prostriedkami (tanec, hudba...), zahaliac tak inscenáciu do jemne nemravného oparu.
Symboliku zdôrazňovala scéna Pavla Boráka – schodisko moci vyrastajúce z podhubia myriád kníh, vedúce k naklonenému zrkadlu. Cesta k ovládnutiu sveta môže byť vydláždená vzdelaním i dobrými úmyslami, niekde v jej strede sa však charakter človeka zlomí a ideály sú nekompromisne podupané. Spoločnosť, ktorá šliape po svojich vzdelancoch, smeruje k deštrukcii. Voda tečúca na javisku originálne predstavovala rieku Jordán, v ktorej Ján (Krstiteľ) Koleník zmýval hriechy z v civile oblečených komparzistov roztrúsených v sále.
„Poďme – ak spolu spáchali sme vinu, poďme aj spolu prijať pokutu!“ – znejú záverečné slová drámy. Inšpiratívne a utopistické zároveň!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.