Človek vo svete

Nevšímaví k bolestiam, strastiam, problémom iných ľudí z iných, aj najvzdialenejších končín. Aby sme aspoň na okamih pocítili spoluzodpovednosť. Veď možno ona jediná nás môže vyprovokovať na činy. A činy dobra, tolerancie, lásky, spravodlivosti, spolupatričnosti, pomoci, pochopenia, zmúdrenia, ústretovosti, pravdivosti, zdravého občianstva táto naša planétka ešte stále – a navždy – potrebuje. Chodila som od minulého utorka do nedele na projekcie po celom centre Bratislavy, takmer vždy najstaršia medzi samými mladými ľuďmi, a vravela som si v duchu: „Priatelia, hádam sa odhodláme na činy!“ (Keby nič iné, aj náš kúsok zeme ich potrebuje ako soľ.)

.fakty

Šesťdesiattri filmov v sekciách: 20 rokov demokracie vo filme (o prechode štátov strednej Európy od budovania komunizmu k demokracii), Doba krízová (kríza na viacero spôsobov – plynová, finančná, energetická), Holokaust – zabúdať (nie) je ľudské (pripomínať si zlé veci z minulosti môže pomôcť prítomnosti aj budúcnosti), Afrika all inclusive! (o túžbe po zmenách k lepšiemu na čiernom kontinente), Slovenský dokumentárny film 2008/09, Girl power (o ženách aktivistkách), Máte právo vedieť, Strety a stretnutia kultúr. Plus Jeden svet deťom a Jeden svet pre školy. Projekcie a sprievodné akcie (desať diskusií, tri výstavy fotografií, divadelné predstavenie, koncert) navštívilo 14 750 divákov (z toho 3 800 žiakov zo stredných a základných škôl). Cenu Jedného sveta 2009 pre autora slovenského dokumentárneho filmu získala  Sahraa Karimi za snímku Afganské ženy za volantom. 

Na tomto festivale po každej projekcii môžu diváci oznámkovať film, ktorý práve videli. Víťaznému je potom udelená Cena divákov MFDF Jeden svet. Tento rok sa to prihodilo pomaly už slávnemu filmu Marka Škopa Osadné. 

Z desiatich divácky najúspešnejších filmov podľa hlasovacích lístkov obecenstva boli štyri celkom slovenské (Osadné, Iné svety – réžia Marko Škop, Ako sa varia dejiny – Peter Kerekes, Cesta Magdalény Robinsonovej – Marek Šulík) a jeden tak trochu (Krátka dlhá cesta – Martin Hanzlíček). Dva ocenené boli oba slovenské. 

Chvalabohu nie, náhoda to nie je. Je to vyvzdorovaný dôsledok neutíchajúceho snaženia hŕstky (či hrste?) statočných a – talentovaných a vidiacich. Aj v tom spočíva dôkaz, že nielen tie ovenčené filmy stáli za to, ale aj tie ostatné slovenské: Koliba (Zuzana Piussi); Návod na použitie (Jana Mináriková); Ježiš je normálny! (Tereza Nvotová); Dobré ráno, Slovensko (Martin Hanzlíček). Dobre sa také slová chvály píšu v našich zemepisných šírkach, kde normálny človek národnú hrdosť nemá často na čo vyplytvať. 

Mohla by som teraz napísať o každom spomenutom filme marketingovú trojvetu, radšej sa však nepristavím pri každej snímke, ale sa zas  pokúsim dostať trošku hlbšie.

Film Návod na použitie, ako hlása úvodný titulok, vznikol „na objednávku bytostí z planéty Perelandra, ktoré s tvorcami filmu nadviazali spojenie v októbri 2007. Je to inštruktážne video určené špeciálne pre ne a akékoľvek iné šírenie a prehrávanie je nelegálne a trestné.“ Vtipné, filmársky nápadité štvrťhodinkové rozprávanie o človečom živote. Rozprávanie naschvál eliminujúce všetky ľudské duševné či duchovné rozmery a ironicky uprednostňujúce tie tváre našej existencie, ktorými sa podobáme na stroje. (Lakonicky  hľadiace tety pri výrobnom fabrickom páse, nastrkujúce prezervatívy na kovové penisy – sú srandovné a zároveň z nich trochu aj mrazí, lebo, či chceme, či nie, čosi vypovedajú aj o schopnosti ľudí navzájom sa milovať.)

Zuzana Piussi v jednom rozhovore o svojom filme Koliba povedala: „Toľkokrát som oľutovala, že som sa do toho vôbec pustila... Myslím si, že investigatívnu publicistiku robiť neviem. Nie som typ, ktorý by sa v takých veciach vedel hrabať. Táto skúsenosť bola vzhľadom na moju povahu a spôsob myslenia utrpením. Musela som sa zorientovať v spleti vzťahov a súvislostí a upriamiť sa na hlavné problémy, nájsť správny smer.“ Tie slová potvrdzujú, že nadaný autor môže aj v iných tvorivých koľajach, na aké je zvyknutý, uspieť. V Piussinej snímke ide o filmové štúdiá na bratislavskej Kolibe: kto bude ich majiteľ a čo sa v nich bude diať. A je to smutný príbeh zomierajúcej labute – a ani pri tom, chudera, nespievala. Je to ako v tom vysťahovaleckom vtipe: Keď sa traja Slováci stretnú, aj päť spolkov založia, len aby bol každý spokojný. Lenže: všetci spokojní byť nemôžeme, z podstaty ľudskej existencie. 

Tandem Fedor Gál a Martin Hanzlíček predstavil na tohtoročnom Jednom svete hneď dva projekty (pre všímavých): Krátku dlhú cestu a Dobré ráno, Slovensko! O obidvoch sa Fedor Gál vyjadril, že nimi spláca dlhy, ktoré cítil voči sebe aj iným. O prvom z nich už bola na stránkach .týždňa reč. Ten druhý, produkovaný vydavateľstvom časopisu .týždeň, pripomína (prostredníctvom súčasných výpovedí niektorých z vtedajších lídrov a prostredníctvom dobových filmových záberov) krásne a hektické dni od novembra 1989 po prvé slobodné voľby. Oživuje atmosféru, zaznamenáva, pokúša sa ostávať dejepisne objektívny – pri takej výbušnej téme je to vzácne. Na diskusii po projekcii Fedor Gál povedal: „Pre mňa existuje jediné slovo, ktorým viem rok ‘89 opísať: Zázrak. Zázrak, ktorý mi otvoril nekonečný priestor, ale že som sa v tom priestore pohyboval často hlúpo a na vlastnú škodu, za to ten priestor nemôže. Najväčší nepriatelia novembra ‘89 sú ľudia, ktorí majú pocit, že za to, že sa v tom priestore možností pohybovali hlúpo a neefektívne, môže november ‘89.“ 

Skúsme sa všetci, starí, strední, mladí, malí, dievčatá aj chlapci, pohybovať v priestore možností nášho jedného sveta múdro a efektívne. Bude sa nám potom dobre žiť.