Strácate východnú nohu

Isté je, že tak ako majú niečo spoločné Španieli a Taliani, tak máme niečo spoločné aj my. Ťažko povedať, či to súvisí len so slovanstvom, alebo aj s tým, že sme všetci boli súčasťou komunistického bloku. Asi to nie je len v súvislosti s politikou, ale aj s niečím iným – je tu isté psychologické a mentálne porozumenie, ktoré pre seba máme. 

Myslím si, že máte dve nohy. Jednou nohou stojíte na Západe a druhou na Východe – a pod Východom nemyslím len Rusko. Dlho ste snívali sen o Západe, padol komunizmus, a teraz jednou nohou na Západe pevne stojíte. Strácate však svoju východnú nohu, a opakujem, nehovorím len o Rusku, nie je to ruská noha, je to viac.

Mám pocit, že sa to deje, ale ešte nie je všetko stratené. Verte mi, nehovorím o tom, aby ste sa približovali Rusku, o to nejde. Aj pohlavia sú dve a obidve sú dôležité, dopĺňajú sa. Je to celé komplikované, ale tak je to aj s vaším vzťahom k Východu. Slovensko nepoznám až tak ako Poľsko a Francúzsko, ale tam vidím, že im ich východná noha už chýba a snívajú o nej. Ak máte teda v sebe niečo z východnej mentality, nestrácajte to, nevzdávajte sa toho, neskôr vám to bude chýbať. 

Ja som váš politický spojenec. Samozrejme, vnímam rok 1968 aj rok 1989, ale ja som človek Európy.

Zaoberal som sa sexom. (Úsmev.) S peknými dievčatami.

Kde sa dalo. Ničím menším som sa vtedy nezaoberal. (Úsmev.)

Áno. Mal som vtedy vlastne dve úlohy.

No, vec stojí tak, že ja som nikdy nebol naozajstným politickým disidentom. Iba som sa nepáčil sovietskej moci, keď som vydal samizdatový časopis s autormi, ktorí nemohli publikovať. Ale ja som nemal rád ani disidentov. Keď si prečítate môj román Ruská krásavica, tak pochopíte, že ona nemala rada ani sovietsku moc, ani disidentov, lebo všetko tam bolo len pre politiku, politiku a politiku.

Ja som už bol súčasťou toho sveta, ale nemôžem povedať, že by som sa tam cítil dobre. Disidenti sa mi zdali v niečom obmedzení, uzatvorení, pripomínali sektu. A aj disent mal svoju hierarchiu, aj tam bol kapitán, plukovník, generál...

Vo Francúzsku som bol ako malý chlapec, vrátil som sa, keď som mal dvanásť. A všade som narazil na lož – o tom, ako sa v Sovietskom zväze dobre žije, aká je u nás sloboda. Nevedel som si potom dlho nájsť miesto a mal som pocit, že všetko je nepravda. Hoci, keď som žil ako dieťa na veľvyslanectve v Paríži, zažil som z Francúzska len trošičku, ale stačilo to. Napokon, všetko som to zachytil vo svojej knižke, ktorá vyšla aj u vás, Dobrý Stalin. 

Mne sa vtedy zdalo, že Európu poznám dobre, že k nej patrím, obdivoval som ju. No od tých čias sa veľa udialo, a ja vidím v Európe veľa vážnych problémov, ktoré sa neriešia.

Európa si pred seba nestavia strategické ciele, len taktické úlohy. To robí aj Putin v Rusku. V tom zmysle je Európa podobná na Putina. V Európe je aj silná degradácia kultúry, čítania, skutočného vzdelania, ide už iba o inštrumenty, ako dosiahnuť úspech, pohodlie, konformizmus, je tam veľa cynizmu.

Európa je v tom už utopená, a to ju môže zničiť. Čoraz viac vidím slabosti Európy. Ešte pred dvadsiatimi rokmi každá kultúrna udalosť bola ako políčko v Mendelejevovej tabuľke, každá kultúrna udalosť mala svoje miesto medzi ostatnými kultúrnymi javmi, ale teraz takej spoločnej tabuľky niet. A novinári sa ma čoraz častejšie začínajú pýtať, čo si myslím o Putinovi, o Rusku, aké nosím topánky, čo raňajkujem... A tej tabuľky už niet.

Citoval som iba Nietzscheho, ten hovoril o smrti Boha.

Sú rôzne poňatia Boha. Každý do toho pojmu vkladá svoje vnímanie tohto slova. Keď o Bohu hovoria Američania, hovoria o konzervatívnych hodnotách, Boh je pre nich garantom morálky. Pre mňa  je Boh symbol absolútnych hodnôt, tých hodnôt, ktoré nás robia ľuďmi, ktoré tvoria našu kultúru. Možno to nazvať Bohom, možno to nazvať silami prírody, ako chceme. Ja pritom vôbec nehovorím o kresťanstve, mne je napríklad bližší buddhizmus. 

Ak citlivo vnímame Boha, tak ho môžeme vidieť napríklad aj v predstave nirvány, ale samozrejme, že to nie je Boh kresťanský. Pre mňa je Boh stelesnením najvyšších hodnôt, ale nesporme sa teraz o Bohu. (Úsmev.)

Mne sa zdá, že buddhizmus je také športové náboženstvo, ono pomáha aj tomu, aby človek dobre behal... (Úsmev.) Mám s buddhistami jeden zážitok, stretol som sa s nimi v Tibete a zachránili mi život, ale pod podmienkou, že sa stanem buddhistom. A naozaj som sa potom začal cítiť dobre a oni zo mňa za chvíľku urobili nesmrteľného buddhistu. A keď som sa potom vrátil do Moskvy, tak mi moskovskí buddhisti závideli, že som to všetko zvládol za dve hodiny, hoci iným to trvá aj pätnásť rokov.

Áno, pretože sme sa museli ponáhľať. Ale pomohli mi, a odvtedy je všetko v poriadku.

Pravoslávie je len barličkou. Do kostolov nechodí veľa ľudí. Zastávať pravoslávnu nacionálnu pozíciu a chodiť do kostola – to sú dve rozdielne veci. Do kostola chodia ľudia, ktorí sa chcú pomodliť a byť s Bohom. A uznávať pravoslávie znamená podporovať zásady ako dodržiavanie poriadku, práva, morálky, ale aj uznávať štátne inštitúcie. Fakt, že sa Európa začala báť Boha, je hanba. To je veľmi silná metafora. A keď sa ľudia vzdajú tejto metafory, tak žijú náhodne, niet nijakej garancie toho, prečo žijete práve takto, a nie inak, všetky vaše rozhodnutia sú náhodné. To dobre vidno v Kunderových knižkách. Hrdinovia Kunderových kníh sú ľudia náhodných životov. Pre mňa je Kundera nezaujímavý spisovateľ.

A čo je v jeho knihách dobré? Ničoho dobrého tam niet. Je to priemerný spisovateľ. Kafka, to je velikán. Fantastický spisovateľ! Myslím si, že o milión rokov bude svet poznať strednú Európu len podľa tohto mena. Kafka sa nebál hovoriť o Bohu. Hoci ani uňho nebol Boh kresťanský, aj on mal o ňom inú predstavu, ale ak sa budeme báť hovoriť o tom pojme, hoci aj ako o energii, nazhromaždenej v jednom mieste, nastane entropia.

Už som povedal, je to pre Putina len barlička. 

Kto vám to povedal?

Nie je to pravda, Kremeľ podporoval Kirilla. Keby Kremeľ nepodporoval Kirilla, tak by Kirill nič nezmohol. Je to tak isto ako pri predchádzajúcom patriarchovi. Cirkev je stále veľmi zviazaná so štátom. Za sovietov bolo veľa ľudí zviazaných so sovietskou mocou, mnoho ľudí prešlo školou KGB. Hovoria, že Kirill nie, ale predchádzajúci patriarcha vraj áno, vraj spolupracoval s KGB. Ale to nie je nič výnimočné, napokon, aj Kunderu obviňujú, že spolupracoval s tajnou políciou. (Úsmev.) 

Rozmýšľam, ako odpovedať, aby som vás neurazil. Lebo ste použili nesprávne slová. V Rusku nie je nič také, čo by zodpovedalo významu slova spoločnosť. U nás je len obyvateľstvo. Slovo spoločnosť je odvodené od slova spoločný, teda že ľudia majú niečo spoločné. Ale naša krajina je obrovská, možno tam napočítať 20, možno až 25 rôznych kultúr. Babička, ktorá žije na Sibíri, rozmýšľa celkom inak ako babička na Ďalekom východe a celkom inak ako babička na Kamčatke, nehovoriac o Petrohrade, Murmansku, Archangeľsku, Astrachane, Volgograde, Groznom. Je to veľká krajina s úplne inými predstavami. Ako môže vzniknúť ruská spoločnosť? Niet tam nič spoločné.

Kremeľ môže predstavovať silu pre určitú časť Ruska. Kremeľ na Ďalekom východe nie je to isté, čo Kremeľ v Čečne, v Archangeľsku či v Moskve. Je to multikultúrna krajina, krajina mnohých civilizácií. Naša krajina je veľmi zložitá. 

Na tú otázku som už odpovedal v článku, ktorý vyšiel aj u vás (v prílohe SME – Fórum), a v ktorom hovorím jedno: Putin je súkromný život. Ten môj článok mal veľký úspech na celom svete. Hovorím v ňom o tom, že Rusko dostalo za Putina jedinečnú možnosť žiť slobodným súkromným životom. Dostali sme tajnú slobodu podzemného súkromného života. Preto je Putin populárny, dal ruskému človeku slobodu. Ja napríklad môžem byť pokojne buddhistom – a predtým som nemohol byť. Môžem byť buddhistom, monarchom, futbalistom, môžem robiť všetko, čo chcem. Predtým sme to nepoznali. Dokonca môžem byť viac či menej lojálny k Putinovi, môžem sa rozhodnúť. To sme nepoznali za celú našu históriu. V Rusku nikdy predtým nebol súkromný život. 

Pretože sme došli ku koncu. Využívali sme bezuzdne prírodné bohatstvo, aby sme sa zachránili, ale teraz prišli problémy. A v tejto etape histórie sa Medvedev rozhodol navrhnúť modernizáciu. Ale Putin môže navrhnúť niečo iné – nejakú lokálnu vojnu, napríklad s Ukrajinou. Aj tieto varianty sa skúmajú. 

Nie je to hra. Je to túžba. Prečo hra? O čo on môže hrať? U neho je len jedna hra: chce byť prezidentom aj budúce volebné obdobie a chce ísť dopredu rýchlejšie ako Putin. 

Nie, my sme sa s Medvedevom raz stretli, a mne sa veľmi zapáčil. On je taký maličký. Taký malý, že keď stojí,  je väčší, ako keď stojí. Nemci majú na pekný výraz: kráľ stola. Keď stojí, tak je úplne malý. Ale je to dobrý chlapec. On je syn profesorov, ktorí zbierali knižky. Dobre sme sa porozprávali, keď sme ako spisovatelia mali spoločný obed s prezidentom. Sedeli sme kúsok od seba. 

Nie, nečítal ich, ale mňa v Rusku dobre poznajú najmä vďaka môjmu televíznemu programu, ktorý je veľmi slobodný. Je to možno jeden z posledných slobodných programov, ktoré ostali v televízii. V mojom programe ide aj to, čo sa nevošlo do hlavného programu.

Uvažujeme o najdôležitejších hodnotách človeka. V Rusku boli rozvrátené dvakrát – v 1917. roku, počas socialistickej revolúcie, a potom, keď padol Sovietsky zväz, v roku 1991. Dobré hodnoty boli vtedy označené za zlé, ale predsa len nejaké boli, ale zrazu sa všetko zrútilo. Aj u vás sa asi diali zlé veci, že sa kradlo, zrádzalo, ale asi menej, u nás to bolo horšie. A tak ja každý utorok hovorím s divákmi napríklad o tom, čo to je zrada, kto a kedy zrádza. Napríklad poviem, že ste v detstve pili kakao, a potom ste začali piť kávu. Zradili ste kakao? Áno, ale to je v poriadku, je to normálne. Ale ak ste zradili ženu, to už nie je dobré. Kde sú tie hranice, keď už ide o zradu? A ten môj program pozerajú všetci. Aj Putin a Medvedev.

Nie v Rusku, v Kremli. Moje knihy vyvolávajú stále škandály. Napríklad moja knižka Encyklopédia ruskej duše – devätnásť profesorov Moskovskej univerzity v septembri žiadalo, aby bola kniha stiahnutá z predaja a mňa odsúdili za extrémizmus. Predstavte si to: 19 profesorov mojej univerzity, školy, ktorú som ja vyštudoval! 

Nie je to nudné, ale je to trošku nebezpečné. Videl som v Moskve svoj portrét, ktorý rozstrieľali fašisti kalašnikovmi. Oni ma nenávidia. 

Aňa Politkovská už bola politickou osobou, porušila ten dohovor s Putinom, ktorý hovorí – samozrejme, že je to nepísané pravidlo – buďte lojálni a majte svoj súkromný život. Aňa tú hranicu prešla, vstúpila do politiky.

No ja mám trochu iný status ako Aňa. Ja som spisovateľ, ktorý už pred tridsiatimi rokmi bol antisovietčikom, vystúpil som proti sovietskej moci. A preto mám viac slobody. U nás sa miera slobody meria osobným statusom.  

Každý má v Rusku svoj status. Myslím si, že je to už charakteristické aj pre Západ, hoci tam to tak až tak nevidno. Ale aj tu u vás mal do nežnej revolúcie každý svoj status. Profesor mohol povedať viac ako docent alebo naopak, študent  mohol povedať viac ako robotník, alebo naopak.  To je normálna vec v každom autoritatívnom režime. 

Rozvíjaním prirodzených medziľudských vzťahov. Ide o to, aby sa nadväzovali priateľstvá medzi študentmi, aby sme sa navštevovali, vymieňali si kultúrne hodnoty, politicky sa v tom nedá nič urobiť.

Pamätám si, keď prvýkrát vyšla po maďarsky moja kniha Ruská krásavica. Prišiel som na besedu do Maďarska a z publika sa ma ktosi opýtal: Prečo ste sem prišli s tankami? Odvetil som, že ja som neprišiel s tankami, mal som vtedy na to málo rokov, ale veľmi sa mi páčili maďarskí revolucionári, ktorí atakovali sovietske veľvyslanectvo v Paríži. Vtedy som zatúžil byť Maďarom. Ale ako plynie čas, tie otázky sa strácajú. Ani Nemecko už neznamená iba Adolfa Hitlera. A mne tu veľa ľudí hovorilo, že čítalo môjho Dobrého Stalina. Takže sa u vás asi ruská literatúra číta. Poznáte asi aj Sorokina, bol nedávno na Slovensku. 

Sme si veľmi blízki. On ma nahovoril, aby som išiel do Bratislavy, ja som váhal, či sem ísť, ale on mi hovoril: choď, tam ťa majú radi. 

Nie je to tak len u vás, je to tak aj v Poľsku, aj vo Fínsku, okolo Ruska je to tak, že poznajú len nás dvoch. A možno ešte Viktora Pelevina.

(Hlboký povzdych.) Žiaľ, ja všetkých poznám. A nemyslím si, že sú lepší ako Medvedev. 

Majú rôzne požiadavky, ale je ľahké byť v opozícii. Rozprávaš svoje názory, kritizuješ, ale oni všetci sú „zapadniki“. Oni ľúbia Západ, lebo majú radi francúzske croissanty, ale inak sú tie ich predstavy veľmi primitívne. 

Jeho jediného dobre nepoznám, stretol som sa s ním len raz. Vo všeobecnosti pre ruský národ opozícia neexistuje, dokonca ani pre inteligenciu, možno len pre moskovských milicionárov, ktorí sa s ňou bijú. Opozícia je veľmi slabučká, nemá svoj program. 

Máme absolútne nezávislý knižný trh, a okrem nezávislých novín Novaja gazeta máme aj nezávislé rádio Echo Moskvy. Chodím do toho rádia veľmi často a pokojne v ňom môžem hovoriť o krvavom režime, kritizovať Putina, čokoľvek. Máme viac slobody ako americké rozhlasové stanice. 

Ak chcete, tak sa bojte. Ak raz muž zmlátil ženu, ona sa už celý život bude báť, že ju zmláti ešte raz. To je ťažké zmeniť. Treba vymeniť ženu, ale v našom prípade sa to nedá. (Úsmev.) Teraz Rusko pre vás nepredstavuje hrozbu. Ale je tu jeden veľmi vážny moment, v nedávnej minulosti bola témou dňa Ukrajina. A tam bola aktuálna otázka, či dôjde k vojne, lebo ak by Rusko bojovalo s Ukrajinou, dala by sa na 4-5 rokov odložiť téma modernizácie Ruska. Ukrajine preto reálne hrozila vojna. Ja si myslím, že ruská armáda by nešla až na západnú Ukrajinu, teda na vašu hranicu, vedeli by, že tam by vzniklo silné partizánske hnutie, tanky by došli asi len na východnú Ukrajinu. Ale to sú len moje špekulácie. Neviem odhadnúť, nakoľko sú reálne. 

Áno, ale potom som sa veľmi sklamal v Juščenkovi, urobil veľa chýb. Dostal šancu, ale premárnil ju. Sklamal, ale to je bolesť celej tejto časti Európy. Aj u vás je to tak. Jednoducho, elita sa nerodí na pustom mieste, ona sa celé generácie rozvíja, upevňuje, napráva svoje chyby. Napríklad dedo urobí chybu, ale vnuk ju už nespraví. Prvé pokolenie inteligencie má vždy veľké problémy, má komplexy, nevie, ako sa má správať, ani druhé pokolenie ešte nie je najlepšie. A toto je problém:  Niet tu naozajstnej elity. Neviem, ako je to na Slovensku, neštudoval som ho. Ale Ukrajina ma trápi, lebo moja súčasná žena je Ukrajinka, aj moja dcérka je polovičná Ukrajinka. 

Podľa mňa to bolo víťazstvo Putina, ale Saakašvili mu pomohol. Veľkú chybu urobila aj európska diplomacia v súvislosti s Kosovom. 

Nikto, on si ich iba vymýšľa. To je iba hra. Nedávno u vás vyšiel môj článok o jednom kremeľskom ideológovi, ktorý napísal knižku. (Ide o román Vladislava Jurjeviča Surkova Okolonuly).  Keď si ju prečítate, pochopíte, že dnešní vládcovia Kremľa sú múdri, to už nie sú žiadni sovietski hlupáci ako Brežnev. Tento človek napísal skvelý postmoderný román, v ktorom však niet nijakej nádeje. A preto oni môžu prikývnuť na hocijaký variant: liberálny, fašistický, európsky, americký, na hocičo. Dnes môže byť nepriateľom Ruska Amerika alebo hocikto iný. Kto je to plukovník KGB? To je človek, ktorý má pred sebou jedinú úlohu: naplniť svoje záujmy a podľa toho uvažuje, kto sa mu teraz hodí, aby bol jeho nepriateľom. 

Ťažko povedať. Každý rok nám ubudlo jedno mesto väčšie než Bratislava. Ale teraz sa to dočasne zastavilo. Ale možno sa Rusko neudrží ako jedna krajina, možno vznikne viac krajín. No a čo? Prečo sa báť? Bude menšie Rusko, možno bude uralské Rusko, sibírske Rusko...

 Problémov je viacero, napríklad ten, že ekonomika stojí na ťažbe ropy a plynu a nerozvíja sa. Je to taká parazitická ekonomika, v skutočnosti sa tu nič poriadne nevyrába. Potom je tu problém s archaickosťou obyvateľstva. Neexistuje ruská spoločnosť, je len obyvateľstvo, ktoré viac verí rozprávke ako realite. Tretí problém: chýba politická kultúra na všetkých úrovniach moci.

V Moskve je zaujímavo. Európa vôbec nepozná Rusko, len Ukrajina rozumie Rusku, preto aj tak tvrdo vymedzila svoju antiruskú pozíciu. Tu v centrálnej Európe aspoň približne rozumiete Rusku, trošku mu ešte rozumejú Nemci, lepšie ako iné západné krajiny, ale pre Francúzsko je už Rusko exotika. Európa Rusko prakticky nepozná. 

Nepozná, ale Peking hrá lepšiu hru ako Európa. Okupuje už Ďaleký východ, no Číňania to robia múdro. Oni nebudú bojovať. Číňania si berú Rusky, aj staré bábušky, skupujú zem, majú vplyv v bankách. Oni prenikajú do Ruska, poznajú ho už dobre, lebo tu robia biznis. Je to pre Rusko hrozba, a je reálnejšia, ako hrozba Ruska pre Slovensko. 

Stačí ísť na Ďaleký východ a človek vidí, čo sa tam deje. Ako sa každý víkend chodí nakupovať do čínskych obchodov. 

Putin o tej hrozbe hovoril, ale ešte predtým, než sa stal modernistom. Ale čo má robiť? Má tam poslať armádu? Naša armáda je slabá. Máme síce jadrové zbrane, ale nevieme bojovať. Môj šofér bol ako vojak v Čečne a hovoril, že naši vojaci nič nevedeli o boji, nikto ich totiž nič neučil.