Médiá

Kým u nás je 17. november 1989 obrovský historický míľnik, stačí vidieť stránky svetových médií, aby našinec vytriezvel. Tam si tento rok získavali omnoho viac pozornosti – a zaslúžene – iné dejinné udalosti. Predovšetkým pád Berlínskeho múru, ktorý na vlastnej koži zažilo a zapamätalo si viac Západniarov ako, povedzme, začiatok „zamatovej“ u nás. Prvú noc, keď sa dalo slobodne prechádzať medzi východnou a západnou časťou Berlína, preto stále fascinovane dokumentujú mnohé osobné svedectvá. So 17. novembrom je to iné. Veľká časť anglosaských médií v súvislosti s týmto dátumom napríklad píše o „českej revolúcii“, akoby vtedy neexistoval spoločný štát, v ktorom boli Česi aj Slováci. O tom, že šlo o bývalé Československo, nezabudol informovať napríklad britský Guardian a, samozrejme, tradične dôkladná BBC. Tá sa blysla obsiahlym seriálom článkov venovaným pádu komunizmu a medzi nimi si napokon 17. november a kolaps komunizmu v bývalom Československu našli čestné miesto. Kto chce, na internetovej stránke BBC môže stále čítať zaujímavé rekapitulácie, dejinné analýzy, spomienky disidentov z Československa, ale aj množstvo historických videomateriálov. Celkový pohľad zo západnej strany je trochu dojatý, trochu opatrný. Autori na jednej strane oslavujú koniec systému, ktorý Európu nadlho rozsekol na dve časti, na druhej strane niekedy až príliš pripomínajú výmole na ceste slobody, napríklad hospodárske a politické turbulencie, vzostup nacionalizmu a iné „chybičky krásy“ na tvári dvadsaťročnej slobody.

To je vražda, napísala, Dempsey a Makepeaceová, dokonca aj Sila lásky museli na jeden deň zmiznúť z programu verejnoprávnej Jednotky STV. Keď už je to okrúhle výročie... Ale keďže peňazí je dosť akurát tak na základný beh televízie, prevetrával sa bezplatný archív. Vysielali sa teda normalizačné a budovateľské filmy či magazíny. V iné sviatky sa veľmi použiť nedajú, nie je to žiadny zlatý fond STV, ale aspoň v tento jeden deň vyzneli aspoň ako zaujímavý dokument doby. Ak to, samozrejme, niekto z programovej ponuky vyčítal. STV totiž nijako zvlášť svoju sviatočnú ponuku nepromovala.
Na také vymoženosti, ako podieľať sa na živej rekonštrukcii udalostí spred dvadsiatich rokov a prenášať ju naživo celé popoludnie, ako to predviedla ČT, na to u nás nie sú ani ľudia, ani peniaze. Ľahšie je priniesť prenosový voz a pár kamier na štátny galaprogram v budove SND, kde sa vládni politici pozerajú na pár zaplatených hviezd. 
Výsledky sledovanosti však boli neúprosné – ukázali absolútnu divácku ignoráciu. Namiesto spomínania na revolučné dni s STV diváci uprednostnili Markízu s disneyovkami či klasickými rozprávkami. O rok, keď bude verejnoprávna televízia čerpať 12,5 milióna eur od štátu na vlastnú tvorbu, budú možno financie na zlepšenie. Aj keď vládnej koalícii, ktorá STV peniaze navyše posunula, bude asi najviac vyhovovať opäť len pasívny galaprogram s hľadiskom plným politikov, ktorí sú pri kormidle. 

STV oslavuje slobodu neslobodná.

Spisovateľ Gustáv Murín uverejnil na svojom blogu na stránke sme.sk vzrušujúcu sériu článkov venovaných Nežnej revolúcii s názvami Nežne vygumovaná pamäť, Nežné revolučné svinstvo a Spi sladko, Slovensko. Z textov sme sa napríklad dozvedeli, že české „pivno-politické“ zázemie disentu sa obmedzovalo na vyhlásenia, že slovenský disent nemal ani potuchy o „pražských dohodách“ (autor zrejme odkazuje na tajomne znejúcu „dobre rozohratú partiu medzi ŠtB a Havlovým krídlom“), že študentom revolúciu nikto neukradol, ale „ niektorí ju privatizovali len preto, aby tým skôr vďaka ich politickej neschopnosti zbankrotovala“. Okrem známych sprisahaní sa to v článkoch len tak hemží aj novými odhaleniami typu: Budaj musel odísť preto, že „nevylúčil dokonca ani možnosť väčšej samostatnosti Slovenska“ či to, že Langoš, „jeden z Budajových najbližších, bol tým Brutom, čo vytiahol tú pravú dýku.“ Aby nebolo pochýb, že Murín v tom má jasno, nezabúda svoje texty spestriť krátkymi hodnoteniami aktérov revolúcie. Ide zväčša o „politické podenky“, ktoré nechceli prísť o svoje „ťažko vystrkané a vylakťované pozície“, „politické nuly“, „historických lunetikov“ či „historických zúfalcov“. Ťažko povedať, o čo Murínovi v tejto sérii ide, možno sa to dozvieme z ďalších článkov. Ak ide o analýzu, je to hlúpe, ak ide o konšpiráciu, je to nedotiahnuté, ak ide o exhibíciu, tak sa to podarilo.