20 rokov "po"

V Prahe boli demonštrácie, takže som si myslel, že vodu nemali do vlakov, aby ju mohli dať do postrekovacích áut. O rok to prepuklo.

Dokonca i v Tatrách sa uskutočnil míting, na ktorom som mohol povedať pár viet. Zvonili zvony, v chrámoch znelo radostné Te Deum. Základy komunistického sveta zvetrali, budova sa s rachotom rútila k zemi. Vnímal som to ako Boží dar. Prichádzala sloboda.

Dnes máme socialistickú, lepšie povedané národno-socialistickú vládu – kde zostali ideály nežnej revolúcie? Nežná neznamená spravodlivá. Právny súd mal komunistickú ideológiu postaviť mimo práva, a malo sa to týkať aj predstaviteľov moci. Nestalo sa. Navyše nedočkaví „národní vlastenci“ chceli vlastný štát, takže na spravodlivosť nebol čas ani chuť. Komunistické mocenské štruktúry sa tiež rýchlo preorientovali a stali sa „vlastencami“. Pritom v skutočnosti si práve z národného a štátneho nalievali do svojich zásobární.

V roku 1951 sa udial na Morave príbeh Babice, ktorý zorganizovala ŠtB. Stovky ľudí bolo odsúdených na dlhoročné väzenie. Jedenásť ľudí bolo popravených, z toho traja kňazi. Dodnes žijú ľudia, ktorí sa zúčastnili na páchaní zločinov proti ľudskosti v päťdesiatych rokoch a sedemdesiatych rokoch. Nezaznelo jediné slovo ospravedlnenia. 

Samozrejme, vidím aj pozitívne veci. Hranica komunistického štátu, ktorá bola zónou smrti, bola odstránená. Svet sa priblížil nám a my svetu. Ale povstali nové vášne, nepriateľstvá a činy, za ktoré nasledovali demarše. Udalosti okolo únosu prezidentovho syna nezaostávali za eštebáckymi akciami z päťdesiatych rokov. Nastražená bomba v aute človeka, ktorý našiel odvahu o tomto prípade informovať, je jasným svedectvom. Ani v tejto veci sa nikdy nevyniesol spravodlivý rozsudok. Matka zavraždeného mládenca udrela po tvári politika kvetmi z hrobu svojho syna. Inej spravodlivosti sa verejnosť nedočkala.

Ozdravný proces koncom deväťdesiatych rokoch si zaslúži uznanie. Bolo potrebné presvedčiť svet, že predošlý štýl vládnutia nie je pre Slovensko typický, že je tu dostatok vôle na štandardné, osvedčené hodnoty. Podarilo sa.

Som veľmi vďačný za dar slobody. Sloboda bez zodpovednosti sa však mení na svojvoľnosť. Toto je výzva pre súčasnosť – budovať to,  čo je dobré a spravodlivé a nenaletieť stále znovu prázdnym sľubom tých, ktorí radšej hovoria ako rozmýšľajú a radšej klamú, ako hovoria pravdu. Odkaz novembra 1989 je výzvou nakladať so slobodou zodpovednejšie ako doteraz.