Prípad Ondrejov

O mene nehovorím náhodou – hrá v živote i v tvorbe Ľuda Ondrejova podstatnú rolu. Ľudovít Mistrík, ktorý sa vzdal svojho mena a prijal meno svojho otca Ondreja (tak ako v severských krajinách prijímali synovia mená svojich otcov, Anderson a pod.) celý život chodil oblečený do cudzieho mena. Hovorí to veľa o tom, kto a aký bol Ľudo Ondrejov, hovorí to o jeho frustráciách i štylizovanosti.    

Mať niekoľko mien je možno to isté ako nemať žiadne meno, mať niekoľko mien znamená mať niekoľko identít, niekoľko koží, z ktorých sa podľa okolností a potrieb dá zvliecť. Keď sa    

z Ľudovíta Mistríka stal Ľudo Ondrejov, začala sa realizovať komplikovaná a celoživotná hra s identitami, ktorú vidíme aj na názve Ondrejovovho debutu Martin Nociar Jakubovie (ďalší odkaz na geografiu kraja, v ktorom vyrastal, veď Jakub bola dedina, kde náš autor chodil do školy). Ľudo Ondrejov sa síce narodil v dnešnom Chorvátsku, ale vyrastal v Kostiviarskej pri Banskej Bystrici v časoch a území, keď mená ľudí a zeme boli previazané: ľudia dávali mená kraju a kraje zasa ľuďom (nie náhodou bola neďaleko samota Mistríky, z ktorej zrejme pochádzal autorov rod). Ale nechcem sa prehrabúvať v rodostrome autora, skôr chcem poukázať na to, že autorov svetonázor siaha do týchto mýtických podloží, a hneď to môžeme aj spresniť: do koreňov, ktoré sú pospletané z anarchie, asociálnosti, spoločenskej neusporiadanosti, rebelantstva, živelnosti a živočíšnosti, áno – zbojníctva. Už v debute sa oslavuje status vyhnanca, rebela, žobráka, pohana, pútnika, „nociara“, ale až predhovor k Ondrejovovej najslávnejšej knihe Zbojnícka mladosť dáva postave životného stroskotanca ospravedlnenie a naplnenie „V tej chvíli narodil sa malý zbojník Jerguš Lapin.“ Jerguš Lapin bolo len ďalšie meno samotného autora. A hra s menami pokračuje aj v ďalších knihách tejto trilógie (Jerguš Lapin, Na zemi sú tvoje hviezdy), ktoré neskôr vyšli pod spoločným názvom Slnko vystúpilo nad hory. Obyčajne sa traduje, že ďalšie dve knihy tejto trojknihy nedosahujú umeleckú silu a estetický účinok prvej knihy. Ak je to pravda, tak iba v tom, že Ondrejov sa dostal do polôh, ktoré vtedajšími silami i poznaním nemohol zvládnuť a ktoré odkryla až postmoderná hra s totožnosťami rozprávača a jeho postavy. Napríklad v záverečnej časti trilógie sú vety: „Hrdinom tohto nášho prípadu je popri iných aj Ondrej Šimčisko. Treba sa nám zaoberať jeho rodom preto, lebo bol očitým svedkom niekoľkých poryvov v živote Jerguša Lapina. Bol synom človeka  strateného mena, ktorý v čase, keď Ondrej bojoval v Slovenskom národnom povstaní roku 1944 a za nemeckej okupácie roku 1945, už pravdepodobne nebol nažive.“ Vieme, že aj Šimčisko bol rozprávačskou identitou samého Ondrejova a keď toto druhé Ja rozpráva o Jergušovi Lapinovi, ktorý bol tiež druhým Ja autora (a zároveň sa objavuje v tomto príbehu ako krypto-postava pod menom Tmavý Urda, Tmavý = Nociar), rozohráva sa komplikovaná stratégia, ktorá v tom čase a s tými literárnymi prostriedkami naozaj nemohla prísť k iným kon(zek)venciám, než do akých vyústila. Ale už po takomto čítaní sa táto trilógia javí v inom svetle: nie ako realizácia dobovej ideológie, lež niečoho iného...

To niečo je svetonázor zbojníka, iným slovom povedané, životnej anarchie. Nesporne má korene v detstve autora, ba ešte ďalej – v rodostrome jeho rodu či krajostrome regiónu. Kto si dáva nové mená, aby rituálne zahalil svoju identitu? Predsa vzbúrenci, a teraz je jedno, či sú to postavy z Divokého západu Cormacka McCartyho alebo Indiáni Karla Maya, alebo zbojníci slovanskej proveniencie. Postava zbojníka nie je, pravdaže, nová ani v slovenskej literatúre, už pred Ondrejovom ju etablovali, kodifikovali  a zároveň rehabilitovali romantici. V tom je Ondrejov neoromantikom (v básnickej zbierke Bez návratu je napríklad báseň Pánu kráľovi s týmito silnými veršami:  Hladný ľud sa ti zabáva, / ty vojnu vedieš ďalej.“ „Neradno býva vojnu viesť, / keď ľud sa v krčmách baví.“ Poukazuje to nielen na romantické pozadie Ondrejovovej tvorby, ale aj na hravý charakter anarchistickej ideológie: rebélia ako hra, ako štylizácia. A v tomto priesečníku sa u Ondrejova ako u nikoho v slovenskom kontexte spája romantizmus – symbolizmus – prekliati básnici s avantgardami XX. storočia, ktoré neskôr vyústia napr. do pocitu beatnikov. Zdá sa teda, že Ondrejov na jednej strane absorbuje rezíduá dobových klišé, na druhej strane sa však stáva krstným otcom anarchistických prúdov, ktoré vyúsťujú do súčasnej postmoderny.

Svedčí o tom nielen trilógia Slnko vystúpilo nad hory, ktorú odteraz budeme musieť čítať ako celistvé dielo zložené z troch kníh, ale aj básnické zbierky Mámenie a najmä Pijanské piesne. Báseň Od lásky k láske novej (ktorej názov si vypožičal pre nerealizovanú knihu Pavel Vilikovský) prináša nielen sentimentálnu štylizáciu, ale aj dobový cynizmus, ktorý korešpondoval nielen s obecným pocitom vojnovej reality, ale aj s vypätým subjektivizmom celej generácie. Ten pocit sa oblúkom vrátil v poslednej knihe Šibeničné pole, ktorá vyšla roku 1958 (ako si nespomenúť na Šibeničné piesne Christiana Morgensterna). Nuž, vydať zbierku próz s týmto názvom v dobe hrdelných procesov sa nedá nazvať inak – ako riskovaním. Alebo hochštaplerstvom.

.hochštapler 

Ľudo Ondrejov bol v živote i v tvorbe hochštaplerom, a to v tom najvznešenejšom i najtragickejšom zmysle slova. Len čo vydal svoje prvé knihy, odišiel do Bratislavy stať sa profesionálnym spisovateľom. Ale aj jeho predchádzajúce zamestnania (notár, taxikár, šofér) i tie nasledujúce (správca Domova slovenských spisovateľov v Budmericiach) zaváňali hochštaplerstvom. Tragická poloha jeho zbojníctva a najmä pocitu, že má na to právo, sa prejavila v tom, keď arizoval antikvariát Steiner (čo už iné má arizovať spisovateľ, ak nie stánok, kde sa narába s knihami!) a keď – treba to povedať opäť – jeho osobnou zásluhou či nadprácou skončilo niekoľko ľudí v koncentračnom plyne! Tu je už slabé hovoriť o bezcharakternosti, nezodpovednosti, nedostatku citu pre empatiu, ľudskosť, osobnostnom zlyhaní či skrate. Bolo to zločinné konanie, ktorého patologické korene sa dajú nájsť (ale nie ospravedlniť) v tom, čo som napísal vyššie. 

V anekdotickej polohe sa Ondrejovovo hochštaplerstvo realizovalo v dobrodružnej tvorbe pre mládež, ktorá vychádza dodnes pod názvom Príhody v divočine. Traduje sa, že autor dostal (a prepil) štipendium na cestu do Afriky, takže si potom „autentické“ príhody musel vymýšľať s nohami v lavóre a s mokrým uterákom na hlave doma. Prejavil sa tu ako geniálny improvizátor, keďže išlo o mystifikáciu pomocou kníh cudzích cestovateľov, ktorí mali viac zodpovednosti.     

Ľudo Ondrejov bol človekom strateného mena, človekom, ktorý bude hľadať svoje (dobré) meno aj naďalej. Je na ňom biľag, ktorý budú zmývať až ďalšie generácie čitateľov, čo zabudnú na jeho ľudské konanie. Ale takých autorov má slovenská literatúra viacero. Je však rozprávačom, ktorý napísal jednu z najkrajších kníh pre mládež i dospelých. Stvoril mýtus, ktorému uverili nielen čitatelia, ale ktorému uveril aj on sám.   

„V tichej samote, zvanej Zbojnícky Tanec, skrýva sa biely dom. Strážia ho velikáni divých a ovocných stromov. Bola noc. Vietor sa hneval. Skákal po stromoch ako veličizná opica a rehotal sa ako byvol. Na starom orechu zadružďal konár a švihol do požltnutej jesennej trávy. Tenučko zapišťal vietor a odletel. Cin, cin, cin, zazvonili v bielom dome pondusové hodiny. Potom ozval sa ostrý plač dieťaťa... V tej chvíli narodil sa malý zbojník Jerguš Lapin.“