Džezové Vianoce v novembri

Na úvod musím konštatovať, že som navštívil len dvojicu koncertov v bratislavskej Inchebe a vystúpenie Diany Krall – nazývanej Sinatra v sukni – som odložil, azda nabudúce (neviem však o tom, že by sa k nám pohľadná klaviristka a speváčka v blízkom čase opäť chystala). Nevídaný záujem o trojicu prominentných džezových superstars môže byť dôkazom a zároveň hodenou rukavicou ďalším domácim promotérom. Pokiaľ označíme prejav štyridsaťpäťročnej Diany Krall „ťažkou pohodou“ (Marian Jaslovský ho na stránkach SME pomenoval „džezom s ľudskou tvárou“) a Chicka Coreu považujeme po dvojici jeho predchádzajúcich koncertov na slovenskej pôde takmer za „starého známeho“, prelomením bariéry v skutočnom slova zmysle bolo až pozvanie džezového barda Wayna Shortera. Sedemdesiatšesťročný saxofonista síce koncertuje v Európe pomerne pravidelne, avšak pre organizátorov predstavuje priveľké „sústo“ – napríklad pre náročné zvukové kritériá. V súčasnosti hádam najžiadanejšie kvarteto akustického džezu preto zvykne vystupovať vo filharmonických sálach alebo operných domoch. Umiestnenie bratislavského koncertu do jednej z hál sterilného výstavného komplexu Incheby bolo na prvý pohľad nezmyslom. Teda aspoň pre tých, ktorí si v týchto betónových priestoroch už nejeden koncert odtrpeli. Novembrová premena Incheby na útulný halový priestor so špičkovými zvukovými parametrami bola prekvapením oboch koncertných večerov. „Pokiaľ ste zažili v Inchebe pri mnohých podujatiach diametrálne horší zvuk, bola to predovšetkým chyba organizátora koncertu, ktorý sa snažil ušetriť“, hovorí promotér oboch koncertov, mimochodom, absolvent petrohradskej hudobnej akadémie Dimitrij Safončík. „My sme pozvali odborníkov na akustické úpravy sál, ktorí nám už pri prvom stretnutí potvrdili, že s danými priestormi sa dá naozaj pracovať. V ústrety nám vyšiel aj manažment Incheby a spoločne sa nám podarilo vybudovať kvalitatívne novú ‚sálu v sále‛. Reakcie Shortera aj Coreu, ktorí si na zvuku dajú skutočne záležať, boli naozaj pozitívne, Coreov manažment dokonca vyhodnotil bratislavský koncert z hľadiska zvuku a priestoru ako druhý najlepší počas aktuálneho turné.“  

Saxofonista Wayne Shorter sa ešte od bývalých kapelníkov Arta Blakeyho a Milesa Davisa naučil obklopovať prvotriednymi, zväčša generačne mladšími kolegami. V posledných rokoch prešiel na nový level hudobnej komunikácie v rámci jednoliateho akustického kvarteta, ktorého ustálené obsadenie dáva prejavu celého zoskupenia viacero variabilných možností. Objavná koncepcia, ktorou kapelník počas koncertu prekvapoval, priniesla osemdesiatminútový hudobný tok plynúci takmer bez prerušenia. Pozvoľný „rozbeh“ kvarteta a nebadané „nadhadzovanie“ tém medzi hudobnými partnermi prebiehalo v rovine ustavičného napätia vrcholiaceho extázami aj napriek tomu, že k „spracovaniu“ tém alebo ich názvukov v rámci tradičných sól vonkoncom nedochádzalo. Rovnako nebolo možné označiť sólistu a jeho sprievodnú kapelu, pretože Shorterov saxofón popieral rolu vedúceho hlasu a rámec improvizačne otvorenej hry poskytoval priestor všetkým. „Wayne Shorter patrí spolu so Sonnym Rollinsom k posledným žijúcim gigantom ‚starej saxofónovej školy‛ a je obdivuhodné, že vo svojom veku je schopný držať krok s dobou, dokonca elegantne posúvať žánrové hranice“, hovorí saxofonista Erik Rothenstein. „Jeho kvarteto pre mňa zosobňuje pojem ‚contemporary music‛: dômyselne prepracovaný koncept prepájajúci vopred stanovené rytmicko-harmonické modely a bitonálne pasáže pôsobiace ‚free‛ dojmom s improvizovanou hudbou. Bratislavský koncert ma fascinoval, avšak mnohí návštevníci, ktorí čakali mainstreamové ‚štyri doby‛ odchádzali sklamaní.“ 

Shorter spečatil svoje postavenie jedného z posledných štýlotvorných inovátorov a v rámci vystúpenia dokázal zotrieť hranice medzi jednotlivými žánrami akustickej hudby. „Koncert tohoto kvarteta som navštívil už tretíkrát,“ hovorí saxofonista a dramaturg džezového klubu Nikolaj Nikitin. „Mrzí ma, že ani v Prahe alebo Budapešti som sa nestretol s podobným množstvom ľudí, ktorí odchádzali s výrazom nepochopenia v tvári.“ Podľa ďalšieho hudobníka, bubeníka Juraja Šušaníka, sa akékoľvek slovné popisovanie a analyzovanie tejto hudby nedotýka podstaty. Prirovnáva to k teológii, ktorá napriek svojej fundovanosti nedokáže byť kľúčom k ozajstnému poznaniu a pochopeniu podstaty Boha. V prípade Shorterovho koncertu bola „latka“ nastavená privysoko aj pre mnohých džezových fanúšikov alebo hudobníkov. „Márne som očakával takmer všetko, čo na džeze obdivujem a prečo ho mám rád,“ dodáva spevák Peter Lipa. „Najviac mi chýbal rytmus – pre mňa je pulzujúca rytmika alfou a omegou džezu. Bol to koncert improvizovanej hudby, ktorú hrali štyria vynikajúci inštrumentalisti; ja som však z Incheby odchádzal skôr, než sa koncert skončil.“

V porovnaní s utorkovým vystúpením Wayne Shorter Quartet prijalo bratislavské publikum „starého známeho“ Chicka Coreu naozaj srdečne. Jedným z dôvodov bol omnoho priamočiarejší, navonok možno spontánnejší hudobný prejav, ako i familiárnejšie témy, ktorými americký pianista s taliansko-španielskymi koreňmi prešpikoval svoj viac ako dvojhodinový koncert. Aj členitú melódiu legendárnej Spain, ktorou koncert vo veľkom štýle s pomocou diváckeho zboru uzavrel, si mohol jeho fanúšik (na rozdiel od toho Shorterovho) cestou z koncertu pospevovať. Maximálnu pohodu a spokojnosť deklaroval klavirista ešte večer pred koncertom, keď spolu s celou kapelou navštívil vystúpenie saxofónového kolegu.  

Pokiaľ by sa vystúpenie hráčsky vyrovnaného tria Chick Corea – Stanley Clarke – Lenny White odohralo uprostred bežnej prevádzky domáceho koncertného života, bola by to obrovská udalosť. Nejeden návštevník oboch hudobných večerov však vnímal živelný prejav Coreovho tria poznačený a rozmaznaný dovtedy nepočutou hudobnou intuíciou a takmer telepatickou empatiou, ktorá večer predtým panovala na rovnakom pódiu medzi saxofonistom Wayneom Shorterom, klaviristom Danilom Perezom, kontrabasistom Johnom Pattitucim a bubeníkom Brianom Bladom. Aj Coreov bubeník Lenny White, ktorý hral v spomínaný večer na svoje pomery citlivo, s maximálnou precíznosťou a potláčaním svojej priebojnosti, vyznieval v porovnaní s mladíckym Bladom takmer „drevorubačsky“. „Brian Blade hral tak krásne, že som miestami len ťažko zvládal prívaly emócií,“ spomenul po koncerte basgitarista Oskar Rózsa. „Bol to nesmierne vznešený spôsob práce s hudbou a spôsob, akým kapela komunikovala, bol fascinujúci.“ 

So zdanlivo ťažkou pozíciou, v ktorej sa Corea v bratislavskej Inchebe nachádzal,  si tento umelec poradil spôsobom sebe vlastným. Koncepcia nového tria vychádzala z nepoznanej akustickej podoby repertoára džezrockovej úderky Return to Forever a z komunikačných stretov s pódiovým partnerom, fantastickým kontrabasistom Stanleym Clarkom. Spôsob, akým táto trojica dokázala preklenúť rôznorodosť žánrov, a pritom zachovať klasický swingujúci idióm prekvapoval, aj keď v druhom sete po polhodinovej prestávke poslucháčska pozornosť postupne otupovala. „Len čo položí Chick Corea ruky na klavír, zaznie Hudba. Je to vzácny dar,“ poznamenáva na margo koncertu gitarista Matúš Jakabčic. „Oba koncerty boli veľkou udalosťou a dôkazom toho, že Corea i Shorter sú umelcami spomedzi tých najväčších.“ Ktovie, či sa ešte niekedy dočkáme podobnej vianočnej nádielky...