V tomto zákone bol aj zoznam firiem, ktoré vtedajšia najsilnejšia politická strana zakázala privatizovať, alebo nad nimi nariadila dohľad svojimi ľuďmi z Fondu národného majetku. V zozname firiem, v ktorých mal mať štát majetkovú účasť, bolo mnoho bizarných podnikov. Napriek svojmu výnimočnému postaveniu už viaceré z nich neexistujú.
Zakázané bolo privatizovať napríklad Závody ťažkého strojárenstva v Dubnici nad Váhom či martinské ZŤS. Napriek silnému štátnemu patronátu sú už dnes po smrti. Podobne nebolo možné privatizovať dnes už zbankrotovanú Imunu Šarišské Michaľany. HZDS zakázalo privatizovať aj vtedajší štátny podnik Slovenské telekomunikácie, SPP či rozvodné energetické závody. Ako štátom dosadené manažmenty spravovali tieto firmy môžeme iba spomínať: ich klasické problémy však boli prezamestnanosť, neefektívne a predražené investície. Žiarivým príkladom, ako v strategických podnikoch bašovali politicky dosadení manažéri, boli transakcie, ktoré robil v SPP nebohý Ján Ducký. V tom čase bol pritom vnímaný ako manažérske eso HZDS. Z jeho zvláštnych zmeniek, ktoré popodpisoval v prepočte za desiatky miliónov eur, sa firma nevie vymotať dodnes.
Zoznam strategických podnikov obsahoval aj firmy, ktoré síce bolo možné sprivatizovať, ale štát si v nich mal držať kontrolu. Aj mnohé položky z tohto zoznamu už skrachovali. Nevedno, prečo si štát vybral za favorizovaný podnik napríklad výrobcu chladničiek Calex Zlaté Moravce. Calex je už po smrti, podobne ako Solivary či Podpolianske strojárne Detva.
Mečiar nedokázal dodržať všetky svoje zámery, ktoré si v zákone o strategických podnikoch vytýčil. Postupne presunul zaujímavé akcie na svojich straníckych favoritov, tak sa to udialo napríklad vo VSŽ Košice. Dobre fungujúcu firmu však predstaviteľ domácej kapitálotvornej vrstvy (tiež už nebohý) Alexander Rezeš priviedol na pokraj kolapsu. Ďalšiemu favoritovi, Vladimírovi Póorovi, bývalému čašníkovi, ktorého má v obľube aj súčasný premiér Robert Fico, posunuli Naftu Gbely, firmu vzácnu svojimi podzemnými zásobníkmi plynu. Lacno predali domácim manažérom aj akcie Slovnaftu a postupne im pribalili k dobru obchodnú sieť niekdajšieho Benzinolu. Tieto firmy časom skončili v maďarských rukách, ale napriek tomu dokáže Slovnaft dobre fungovať aj bez štátneho vplyvu. Pritom v prípade Slovnaftu zrejme naozaj ide o strategický podnik.
Skončil aj ďalší závod z Mečiarovho zoznamu strategických podnikov – Závod SNP v Žiari nad Hronom. Na jeho troskách však privátni investori dokázali postaviť množstvo funkčných firiem a zahraniční majitelia sa postarali aj o pokračovanie výroby hliníka na Slovensku.
Časom sa ukázalo, že zákon o strategických podnikoch firmám viac škodil ako pomáhal. Nemohli fungovať v normálnych trhových podmienkach a boli v rukách manažérov, ktorých kvalifikáciou bola najmä servilnosť k politikom. Viac sa museli pri svojich cenových a investičných stratégiách či pri otázkach zamestnanosti riadiť želaniami politikov ako racionálnymi ekonomickými úvahami. K tomu treba prirátať vplyv ekonomických záujmových skupín, ktoré boli prepojené na vládnuce politické strany. Tie strategickým firmám vnucovali svoje predražené služby a tovary, a naopak, lacno sa dostávali k ich produktom. Zásahy politikov vtedy spôsobili, že blízko totálneho ekonomického kolapsu sa dostala aj taká strategicky významná spoločnosť, akou boli Slovenské elektrárne.
Dnes možno už len uvažovať nad tým, prečo za strategické podniky označili mečiarovci aj panelárne v Žiline či Košiciach. Alebo Kameňolomy a štrkopiesky či papierne v Ružomberku a Štúrove.
Súčasní politickí ekonómovia by si mali dobre preštudovať zoznam firiem z niekdajšieho strategického zoznamu a podumať nad ich históriou.
Autor je šéfreportér Trendu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.