Strategickí hráči

Impulzom na vznik kontroverzného zákona bol blížiaci sa krach Nováckych chemických závodov (NCHZ). Hoci minister hospodárstva Ľubomír Jahnátek to najprv nechcel priznať, napokon to pripustil. Táto firma chcela zarobiť čosi navyše, a tak sa dala nahovoriť na kartel s viacerými spoločnosťami. Medzi nimi bola aj holandsko-švédska firma Akzo Nobel. Tá však neskôr svojich partnerov udala Európskej komisii. 

V júli tohto roka preto novácka firma dostala pokutu vo výške 19,6 milióna eur, ktorá je pre firmu likvidačná. Vtedy si manažment spomenul, že by ich mohol pred krachom zachrániť štát. Namiesto snahy o reštruktualizáciu vyhlásili hneď v septembri konkurz, aby na seba poriadne upozornili. A štát sa na háčik chytil. 

NCHZ sú kľúčovým podnikom Hornej Nitry, zamestnávajú približne 2-tisíc ľudí a sú naň napojené ďalšie priemyselné odvetvia. Masové prepúšťanie v tomto citlivom regióne by vládnym stranám na popularite nepridalo. Preto minister hospodárstva Ľubomír Jahnátek dostal vládnu úlohu vymyslieť, ako závod zachrániť. 

Jahnátek prišiel koncom októbra na zasadanie vlády s narýchlo zlepeným zákonom o strategických podnikoch, ktorý má chrániť firmy –  vyhlásené zákonom za strategické – pred krachom. Keď zámery zákona presiakli na verejnosť, vyvolali kritiku z radov opozície, médií, ale aj od samotných podnikov a zamestnávateľských zväzov. Padali slová o znárodňovaní, legislatívnom paškvile, protiústavnosti, porušovaní vlastníckych práv, možných machináciách pri určovaní ceny podniku či bránení v cezhraničnom pohybe kapitálu. Odvážnejší (napríklad týždenník Trend) poukazujú aj na záujmové skupiny, ktoré by mohli stáť za vznikom zákona. V nováckej chemičke majú totiž vplyv ľudia z bývalého Istrokapitálu. Po prvom škandalóznom návrhu sa zákon urýchlene upravil a v parlamente bola prijatá značne vynovená verzia. Napriek tomu kritika zákona neustáva. 

Obhajcovia zákona na čele s ministrom hospodárstva  argumentujú, že zákon nie je o benevolentnom znárodňovaní, ale primárne o udržaní pracovných miest. Využívať by sa mal len v ojedinelých prípadoch a minister sa neobáva ani konfliktu tejto právnej normy s pravidlami Európskej únie. Čo si však o tom zákone myslia podniky, ktoré by mohli spadnúť do kategórie strategické? 

Zákon definuje strategické podniky veľmi vágne. Môžu to byť také, ktoré majú nad 500 zamestnancov, ale aj nemusia, ak spĺňajú iné kritériá. Napríklad ak podnikajú v energetike, plynárenstve či vodárenstve. Vo  „vyvolenej“ strategickej skupine sa môžu ocitnúť aj podniky, ktoré sú  dôležité pre ochranu zdravia, bezpečnosť štátu či riadny chod hospodárstva.

Oslovení zástupcovia podnikov na Slovensku sa zhodujú v tom, že prakticky môžu byť ako strategické označené stovky firiem. Marián Jusko, prezident Republikovej únie zamestnávateľov, hovorí, že podľa stanovených kritérií síce strategických firiem môže byť veľa, ale podľa praktickej aplikovateľnosti tohto zákona na spoločnosť, ktorá je v konkurze, veľmi málo. Dúfa, že sa splnia názory jedného predstaviteľa ministerstva hospodárstva, ktorý na oficiálnej pôde povedal, že ak sa zákon použije dvakrát, tak to bude veľa. 

Samozrejme, štát sa asi nechystá intervenovať vo všetkých firmách, ktoré môžu byť vnímané ako strategické. Problém je v tom, že pravidlá, komu pomôže a komu pomáhať nebude, nie sú jasne definované. Tibor Gregor, výkonný riaditeľ Klubu 500, upozorňuje, že nejasné znenie zákona môže spôsobiť podnikom vážnu právnu neistotu. Podľa Roberta Kičinu, výkonného riaditeľa Podnikateľskej aliancie Slovenska (PAS), nie je jasné ani to, podľa akých kritérií sa bude posudzovať významnosť dodávateľa energií. „To dáva vláde, ktorá o strategickosti podnikov bude rozhodovať, pomerne veľký manévrovací priestor,“ dodáva. 

Stále veľa otáznikov vidí v prijatom zákone aj Ján Bača, hovorca US Steel: „Podľa nášho chápania  tohto zákona môže byť za strategický považovaný taký podnik, ktorý je v bankrote, a súčasne spĺňa ostatné podmienky. Napriek tomu sú tam nejasnosti, ktoré umožňujú rozdielnu interpretáciu tohto zákona.“ Bača pripomína aj iný dôležitý fakt: ani US Steel Košice sa nemal možnosť k zákonu vyjadriť pred jeho prijatím. O svojich obavách pritom komunikoval aj prostredníctvom Americkej obchodnej komory.

Pojem strategický sa dá použiť na veľa podnikov, z ktorých niektoré sú dôležité pre región či pre celé Slovensko. Ale stotožňovať hospodársky strategický podnik s podnikom, ktorý je iba významným zamestnávateľom, nie je v poriadku.  

Tomáš Malatinský, prezident Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení, si myslí, že počet zamestnancov je problematický, pretože nerieši strategický problém, ale problém zamestnanosti, a to je veľmi nesystémové kritérium, ktoré podnikateľské prostredie deformuje. 

„Ak si zaslúžia pomoc podniky nad 500 zamestnancov, prečo nie aj tie so 400 zamestnancami?“ pýta sa. Je síce pravda, že ak skrachuje podnik ako Hornonitrianske bane, ktoré zamestnávajú viac ako 4-tisíc ľudí, bude to pre tamojší región dočasná pohroma. Ale má význam tie bane dotovať, hoci sú dlhodobo stratové, a skôr či neskôr sa tam ťažba skončí? Nebolo by lepšie za peniaze, ktoré sa minú na dotácie pre bane,  tamojších zamestnancov rekvalifikovať a pripraviť ich tak na najhoršie? Je uhlie z týchto baní nenahraditeľným zdrojom energie? 

Podľa Karla Hirmana zo Slovenskej inovačnej a energetickej agentúry by sa však Hornonitrianske bane dali považovať za strategický podnik.  „Ak by prišlo k náhlej veľkej havárii, ktorá by odstavila ich produkciu, malo by mesto Nováky obrovské problémy. Okamžite by sa to prejavilo v stabilite celej energosústavy, ktorá by musela aspoň načas prejsť do núdzového režimu. Ale ak berieme strategickú dôležitosť vo vzťahu k energetickej bezpečnosti všeobecne, tak tam naše bane nepatria,” vysvetľuje Hirman. 

Dá sa vôbec jednoznačne definovať strategický podnik?  V energetike by sa podľa Hirmana dali hľadať strategické podniky medzi tými, ktoré majú regulované ceny od Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. „Zjednodušene sa dá povedať, že s výnimkou malých teplární sú to všetky firmy, ktoré podnikajú v energetike, plynárenstve či vodárstve,” dodáva.

Ján Marušinec, analytik Mesa 10, by hľadal strategické podniky medzi tými, ktoré môžu byť kľúčové z hľadiska minimalizácie hospodárskych škôd vo výnimočných krízových situáciách, ako napríklad vojna. Podľa neho zánik stredného i väčšieho podniku, pokiaľ tým nie je priamo ohrozená bezpečnosť krajiny, nie je z pohľadu štátu výnimočná situácia. Obmedzenie vlastníckych práv, aké vláda zákonom môže dosiahnuť, si Marušinec dokáže predstaviť iba v prípade ohrozenia majetku alebo zdravia obyvateľstva. Ale na riešenie problémov zamestnanosti má vláda v rukách množstvo štandardnejších nástrojov na reguláciu vývoja na trhu práce. 

Zachraňovanie neefektívnych podnikov, označených za strategické, na úrok tých zdravších výrazne deformuje konkurenciu na trhu. Podľa Roberta Kičinu (PAS) prvou výhodou strategického podniku bude, že štát preberie na seba dôsledky zlých rozhodnutí manažmentu podniku, ktoré viedli ku konkurzu. V trhovom hospodárstve by žiadne podniky nemali byť zvýhodňované, pripomína aj Marián Jusko. Na druhej strane pripúšťa, že výnimky sú niekedy možné a racionálne. „Vo väčšine prípadov vo svete sa kategória strategických podnikov využíva na ochranu vlastných záujmov proti konkurencii, či už na úrovni firmy, odvetvia, alebo celej spoločnosti.“

Status strategického podniku je však vážnou hrozbou pre jeho dodávateľov a veriteľov. „Povinnosti, ktoré štát prostredníctvom zákona ukladá správcovi konkurznej podstaty, z nej odčerpávajú prostriedky, čím zostáva menej prostriedkov na uspokojovanie veriteľov,“ vysvetľuje Gregor z Klubu 500. Problematické je aj ustanovenie o predkupnom práve na majetok a definovanie jeho kúpnej ceny. Zákon síce umožňuje určiť trhovú cenu majetku strategického podniku na základe ponukového konania, ale v praxi podľa Tibora Gregora nik ponuku nepredloží, keďže na majetok má štát predkupné právo. Zostáva teda určenie ceny znalcom. Kto určí znalca a z akého znaleckého posudku by sa malo vychádzať zo zákona, jasné nie je. 

Veriteľov strategického podniku môže poškodiť aj povinnosť zachovať trvalú prevádzku a zákaz neodôvodnene prepúšťať zamestnancov. „Toto ustanovenie môže v mnohých prípadoch len predlžovať nerentabilné výroby, a tým absolútne odčerpať aj zostávajúce zdroje takéhoto podniku,“ dodáva Gregor.

Hoci oslovení ľudia zhodne zákon kritizujú, niektorí pripúšťajú, že má racionálnu podstatu. Marián Jusko si myslí, že zabezpečovať ochranu obyvateľstva, ale i hospodárstva pred nedodaním vody či energií je rozumné, ale dá sa to zabezpečiť aj bez takéhoto zákona, ktorý prinesie viac škody ako úžitku. Tibor Gregor vidí riešenie skôr v novelizácii zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorou by sa priamo definovali len povinnosti správcu konkurznej podstaty pre podniky, ktoré dodávajú energie či prevádzkujú vodné dielo. „Mali by povinnosť trvalo zabezpečovať dodávky a štát by do nich vôbec nemal majetkovo vstupovať.“ Klub 500 už začiatkom roku 2009 na rokovaniach Rady pre hospodársku krízu požadoval vytvoriť pracovnú skupinu, ktorá by pripravila novelu Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Tento návrh zástupcov najsilnejších slovenských firiem však ostal nevypočutý. Čas a kríza však ukázali, že Slovensko potrebuje moderné a pružné úpadkové právo. 

Kičina upozorňuje aj na to, že zákon je koncipovaný ako protikrízové opatrenie na pomoc veľkým firmám, ktoré by mali byť vinou krízy na pokraji bankrotu. Zatiaľ však nezachytil informácie o tom, že by boli veľké podniky až takto ohrozené. Je to preto zbytočný zákon, ktorý nielenže ekonomike nepomôže, ale zároveň odvádza pozornosť od skutočných problémov v podnikateľskom prostredí. A za tie skutočné možno dnes považovať neefektívne súdnictvo a komplikovaný sociálny systém.

Sú to najmä elektrárne, Slovenský plynárenský priemysel, distribučné spoločnosti, vodárenské spoločnosti, teplárne, a podniky, ktoré mimo svojej hlavnej prevádzky zabezpečujú v regiónoch, prípadne v mestách a obciach dodávky energií a vody.