Švajčiarske minarety

Možno to nazvať inak ako kultúrnou vojnou? Švajčiarski voliči koncom novembra v emocionálne ladenom referende rozhodnú, či bude v ich krajine zakázané stavať minarety (teda vysoké veže, ktoré sú súčasťou mešity). Časť právnikov zastáva dokonca názor, že referendum nie je v súlade s domácou ústavou ani s Európskym dohovorom o ľudských právach, a preto by sa ani nemalo uskutočniť. 

Celý spor o minarety sa začal pred tromi rokmi, keď sa zdvihol verejný odpor proti úsiliu tamojšej moslimskej komunity o ambicióznejší zovňajšok islamských stavieb. Moslimovia žiadajú úrady v troch obciach o súhlas so stavbou minaretov na troch modlitebných miestach. Ďalej chcú zriadiť v Berne Islamské centrum (s hotelom, obchodmi, mešitou a múzeom), ktoré by malo byť najväčšie svojho druhu v Európe. Pre mnohých Švajčiarov však tieto predstavy idú priďaleko. Pod petíciu „Proti stavbám minaretov“ sa podpísalo vyše 110-tisíc Švajčiarov, z politických strán stoja za ňou najmä konzervatívni ľudovci, zvyšek politickej scény ju odmieta a vláda odporučila Švajčiarom hlasovať v referende proti zákazu.  

Ako argumentujú odporcovia a zástancovia zákazu? V týždenníku Die Weltwoche právnik Semih Kutluca odsúdil argumenty, že minarety prispievajú k vzniku paralelných spoločností a chcú naštartovať islamské dobýjanie krajiny. Štyristotisíc moslimov žijúcich vo Švajčiarsku žiada podľa právnika niečo celkom iné: „Chcú svoje modlitebné miesto zobraziť aj navonok a ukázať: Pozrite, sme tu, cítime sa dobre a chceme ísť von z našich zadných dvorov, pivníc (...).“ Kutluca ďalej píše, že extrémisti plánovali svoje útoky v Londýne práve v rôznych zastrčených kútoch, a nie v mešitách, kde si nemôžu len tak robiť, čo chcú. 

Šéfredaktor Die Weltwoche Roger Köppel má na vec iný názor: „Minarety sú viac ako len dekorácie budov. Minaret symbolizuje pre všetkých celkom očividne svetský aj metafyzický mocenský nárok, ktorého sa islam na rozdiel od kresťanstva nikdy nevzdal“. Podľa Köppela nie sú minarety kostolnými vežami, ale prejavom politicko-náboženskej dobyvačnej ideológie, akejsi islamskej teokracie. Liberál Köppel preto na rozdiel od vlády Švajčiarom odporúča, aby hlasovali za zákaz minaretov. 

Stereotyp pekného, ale inak na smrť nudného Švajčiarska vypustite v týchto týždňoch z hlavy... 

Nemci sa  sotva stihli spamätať z tragickej smrti brankára Roberta Enkeho, a spoločnosť zasiahla ďalšia šokujúca správa: jeden z najznámešjích nemeckých politikov, bývalý predseda SPD, dnes vodca opozičnej Ľavicovej strany Oskar Lafontaine, má rakovinu. Ešte v septembrových voľbách slávil veľký úspech, keď jeho radikálnu rétoriku, v ktorej sa miešal antikapitalizmus so zahraničnopolitickým izolacionizmom, odobrilo takmer 12 percent voličov. Ambiciózny Lafontaine však začiatkom októbra celkom neočakávane a bez vysvetlenia odstúpil z postu predsedu poslaneckej frankcie v Bundestagu. Médiá sa nezmohli na nič iné, ako na špekulácie. Je to zase ten istý „samovražedný“ Lafontaine, ktorý pred desiatimi rokmi zrazu odstúpil ako šéf SPD a minister financií? V novinách sa takisto začali šíriť klebety o Lafontainovej mimomanželskej afére v Berlíne – jedna z interpretácií  bola, že politik chce brať ohľad na svoju manželku a už nebude tráviť toľko času v hlavnom meste. Takisto sa už dlhšie pred voľbami špekulovalo, či Lafontaine náhodou nemá zdravotné problémy, no on to vytrvalo odmietal a v náročnej volebnej kampani 66-ročný politik potvrdzoval svoju dobrú kondíciu ako jednoznačný ťahúň strany. 

Až minulý utorok Lafontaine písomne novinárom oznámil, že má rakovinu a o dva dni, vo štvrtok, sa podrobí operácii. O jeho vážnej chorobe sa tak dozvedeli z médií aj jeho najbližší stranícki kolegovia, ktorí do poslednej chvíle nič netušili. Ešte aj po zverejnení svojej choroby, teda krátko pred operáciou, vystúpil Lafontaine v parlamente s plamenným prejavom, v ktorom nikoho nešetril – akoby chcel ukázať, že je človekom zo železa, ktorého nič nerozhodí, akoby nechcel dať svojim politickým súperom priestor na vyslovenie pár ľudských slov, akoby sa za tú hroznú chorobu hanbil a chcel svoju ľudskú zraniteľnosť prekryť politickou silou. Ale existuje vôbec zaručený návod, ako sa správať v takýchto životných drámach? 

Rakúski ľudovci (ÖVP) kráčajú s dobou: minulý týždeň sa dohodli s koaličnými socialistami na uzákonení registrovaných partnerstiev pre homosexuálov. Na vypracovaní zákona sa podieľali aj zástupcovia lesbičiek a gayov. Kresťansko-demokratickí ľudovci napokon súhlasili, aby homosexuálne páry, ktoré svoj zväzok úradne potvrdia, mali okrem iného nárok na vdovský dôchodok, daňové výhody na úrovni manželstva či možnosť zmeniť si meno podľa partnera. Socialisti ustúpili ľudovcom v tom, že homosexuáli sa nebudú môcť na rozdiel od manželov zaregistrovať na matričnom úrade, ale na iných úradných miestach. Socialisti však medzitým avizovali, že nový zákon vnímajú ako „nedokončené dielo“ a plánujú tlačiť na ďalšie zmeny. Ľudovci zas tvrdia, že s ďalšími zmenami nebudú súhlasiť, pretože, slovami svojho predsedu Josefa Prölla, už i tak „zašli ďaleko“. Celkom dobrý postreh...