Kosovská košeľa, srbský kabát

Po nedeli 15. novembra je všetko jasné. Ak použijeme otrepanú múdrosť, tak Srbi obývajúci kompaktný pás územia na sever od rieky Ibar pri hranici (podľa Srbska iba administratívnej línii) so Srbskom si zvolili vzdialený „kabát“ (Belehrad) a voľby ignorovali. Inak, volebná účasť v celom Kosove 45,36 percenta pritom predstavuje päťpercentný nárast oproti voľbám spred dvoch rokov. Tesne zvíťazila vládna Demokratická strana Kosova (PDK) premiéra Hashima Thaçiho, ktorá získala 17 z celkových 33 miest a obcí.

Volebná účasť Srbov na sever od Ibaru hovorí jasnými číslami: Leposavič 0,83 percenta, Zubin Potok 6,64 percenta, Zvečan 0,75 percenta. Oliver Ivanović, zástupca ministra pre Kosovo a Metohiju v belehradskej vláde, sa nedávno v rozhovore pre denník Danas vyjadril takto: „Účasť (kosovských Srbov) desať a viac percent by som osobne vnímal ako veľké sklamanie. Znamenalo by to významné oslabenie nášho štátu v medzinárodnom spoločenstve, pokiaľ ide o otázku Kosova.“ Treba povedať, že ten štát – teda Srbsko – robil skutočne veľa pre to, aby svojich krajanov v Kosove od účasti na voľbách účinne odhovoril. Nemohol však byť príliš horlivý ako za „starých dobrých čias“ Miloševića či Koštunicu, a tak prezident Boris Tadić, ktorý má pred sebou jasný horizont členstva Srbska v EÚ, iba poznamenal: „Nie sú podmienky na to, aby Srbi išli na tieto voľby.“  Servítky pred ústa si však nekládla srbská pravoslávna cirkev, ktorej synoda jasne vyzvala na ich bojkot.

Antikampaň Belehradu sa však totálne minula s účinkom na juh od rieky Ibar, kde žije v enklávach obklopených Albáncami väčšina, teda 60 percent zo 120-tisíc Srbov, ktorí po vojne ostali v Kosove. Nielen pán Ivanović, aj biskupi musia mať hlboké vrásky z faktu, že v troch nových, prevažne srbských okresoch, ktoré majú v dohľadnom čase vzniknúť v súlade s Ahtisaariho plánom (o ktorom sa naslovovzatý expert Ján Slota svojho času vyjadril ako o „kope hnoja“ a ktorý pre odpor Ruska neprešiel v OSN), bola relatívne vysoká účasť. A čo je pre Srbsko najťažšia rana, vyššia ako pri srbských komunálnych voľbách vlani v auguste. Posúďte sami, Gračanica 23,6 percenta, Klokot 25,4 percenta a Ranilug 13,9 percenta. Už existujúci, no rozširujúci sa srbský okres Novo Brdo, kde bola vysoká účasť 25,4 percenta, je zvláštny. Tamojší väčšinoví Srbi (tvoria dve tretiny obyvateľov) voľby do veľkej miery ignorovali. Paradoxne, budú im zrejme vládnuť menšinoví, no disciplinovaní Albánci...

V novovznikajúcom srbskom okrese Gračanica sa nachádza jeden z najvýznamnejších pravoslávnych kláštorov v Kosove a sídlia tu paralelné štruktúry podporované Belehradom. Priština je pritom na dohľad. V deň „D“ je o deviatej ráno čulý ruch. Jeden z členov volebnej komisie prišiel už za tmy, o šiestej, aby pripravil miestnosť pre prvých nedočkavých voličov. Trúsia sa v takom počte, že musia čakať na chodbe. Vnútri stojí a tvári sa nenápadne Fred Ball, pozorovateľ z ambasády Spojených štátov, ktorý dnes s kolegami jazdí po celej krajine. „Nijaké problémy, spolupráca na všetkých stranách, veľmi pozitívny proces,“ šeptá Ball do mikrofónu. A pozoruje ďalej.

V miestnosti sú trikrát dve urny, Keď vstúpi volič, najprv overia jeho identitu, pozrú sa mu UV lampou na prsty (doslova, nie obrazne), či už náhodou nevolil. Ak nie, „označkujú“ ho farbou a môže ísť za papierovú plentu. Urny aj stoly vo volebnej miestnosti sú rozdelené podľa abecedy. Lístky sú dvojaké, žlté a modré. Prvými sa volí predseda okresu, druhými kanidáti do okresného zastupiteľstva. Nikto však zatiaľ nevie, ako bude fungovať novovytvorený okres. O moc nad ním „sa bijú“ Priština aj Belehrad, ktorý doteraz financuje paralelné samosprávne štruktúry (aj školstvo a zdravotníctvo) a vyhráža sa kosovským Srbom, že ak prídu na tieto voľby, podporu zastaví. Dosť absurdné je, že v susednom Lapljom Sele býva aj srbský „paralelný primátor“ Prištiny, kde dnes ostala z pôvodných päťdesiatich tisíc iba stovka Srbov.

Pred volebnou miestnosťou nastáva rozruch. Prichádza voliť Rada Trajkovićová, predstaviteľka Srbskej národnej rady Kosova a riaditeľka zdravotného strediska v Gračanici. „Od týchto volieb očakávam inštitucionalizáciu na miestnej úrovni, funkčnú samosprávu. Už desať rokov Srbi v Kosove a Metohiji cítia potrebu, a smeruje k tomu aj môj osobný zápas, aby sme získali funkčnú legitímne zvolenú moc,“ hovorí Trajkovićová. Je tu však jeden „drobný“ rozpor. Znamená účasť kosovských Srbov na týchto voľbách uznanie legitímnosti nezávislého Kosova? „Nie! My ho nikdy neuznáme!“ rozohní sa srbská politička a dodá pokojnejšie: „Z technického hľadiska je však naša účasť na voľbách jediná možnosť, ktorá sa nám ponúka, aby sme tu pretrvali.“ 

K volebnej miestnosti prichádza aj Sonja Biserko, šéfka Helsinského výboru pre ľudské práva v Srbsku. Rešpektovaná dáma, ktorá od roku 1993 aspoň dvakrát mesačne jazdí z Belehradu do Kosova. Ak mala a má problémy, tak doma v v Belehrade, nie tu. Radikálni Srbi ju považujú za zradkyňu, ktorá spolupracuje s Albáncami. Spisovateľ Bora Čosić ju naopak označil za jednu zo statočných balkánskych žien. Spoločne s  ďalšími deväťdesiatimi srbskými osobnosťami nedávno Biserko podpísala výzvu srbskej komunite v Kosove, aby sa zúčastnila týchto volieb. „Srbi tu chápu, že je to pre nich veľká príležitosť uplatniť si svoje práva. Balík decentralizácie, ktorý vzišiel z Ahtisaariho plánu, im otvára nové perspektívy. A potom, Kosovo sa medzičasom stalo členom Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky, bude ekonomicky napredovať,“ uvádza Biserko.

„Dobrý deň, sme Slováci zo Slovenska,“ vstúpime s kolegami do zafajčenej miestnosti, kde po zemi beží myš, na plynovom variči varia jednu kávu za druhou a pod obrovskou vlajkou Samostatnej liberálnej strany (SLS) sa hmýri tucet skutočne aktívnych aktivistov. Výsledky očakávajú s netrpezlivosťou mladíka na prvom rande. Volebná oduševnenosť, akú už inde ako na Balkáne sotva uvidíte. „A my sme Srbi z Kosova,“ usmeje od ucha k uchu chlapík v čiernom obleku. Goran Marinković šéfuje miestnej straníckej bunke. Ani jeho nerozhodí otázka, či účasťou na voľbách nelegitimizujú nezávislé Kosovo. Odvetí: „Máme len jednu krajinu – Srbsko. Účasťou na voľbách iba umožníme reformu územnej správy, získame väčšie práva. Nemáme inú možnosť, ak nechceme, aby Srbi z Kosova ďalej utekali.“

Čisto srbská dedinka Dobrotin s 1 300 dušami (okrem Srbov tu býva iba jeden Róm), ktorá by mala patriť do novovytvoreného Gračanického okresu, je výnimočná tým, že tu bývajú jediní dvaja srbskí ministri v šestnásťčlennom kosovskom kabinete. Vyjadríme prianie hovoriť s jedným z nich. Nič jednoduchšie. Marinković vyťuká mobil Nenada Rašića (pozri rozhovor v rámčeku), ministra práce a sociálnych vecí. „Hneď je tu, len sa naraňajkuje,“ dodá. Nepríde nejaká miestna teta Tomanová? Je to však mladý sympatický muž v čiernej koženej bunde a bielych teniskách. Do vojny v roku 1999 robil manažéra pre Coca Colu, potom pracoval pre iné zahraničné firmy a mimovládky. Ministrom nevďačného rezortu v krajine, kde je takmer každý druhý dospelý človek bez práce, je od roku 2003. Výborne ovláda angličtinu, ale aj albánčinu. Rašić sa s nami baví asi hodinu a pol, medzitým zisťuje predbežné odhady účasti. Tvári sa pritom čoraz spokojnejšie. Jeho kamarát Ivanović to s tými desiatimi percentami očividne prestrelil.

„Obávam sa, že Oliver bude sklamaný, lebo bude dosť vysoká účasť. My určite prejdeme,“ povie Rašić, odpije si z koly a dodá: „Viete, kto bol prvý srbský minister kosovskej vlády? Goran Bogdanovič, minister pôdohospodárstva v rokoch 2001 až 2003. Platila ho kosovská vláda, a teraz je štátny tajomník ministerstva pre Kosovo a Metohiju v Belehrade. Chápete to? Zmenil sa o sto percent.“

SLS napokon v Gračanici vyhrala, predstavitelia ďalších srbských strán ju však obvinili, že si kupovala hlasy, najmä rómske. Na tento účel mali dokonca dostať od premiéra Thaçiho 300-tisíc eur.  Liberáli obvinenie odmietli s tým, že ide o znevažovanie voličov.

Na úpätí Šar planiny, po ktorej je pomenované plemeno psa, a za ktorou leží Macedónsko, sa nachádza okres Štrpce, kde tvoria Srbi dve tretiny obyvateľstva. Enkláva by mohla prosperovať, leží v nej aj kedysi slávne lyžiarske stredisko Brezovica. To však chátra, a to pre naťahovačky okolo jeho privatizácie. Čitateľ blogov Jána Čarnogurského by mohol nadobudnúť pocit, že ide o centrum srbskej rezistencie v Kosove – Srbi sa tu podľa neho vyzbrojujú – skutočnosť je však dnes prozaickejšia. Ukrajinskí vojaci KFOR už nestrážia príjazdové komunikácie. A vo volebnej miestnosti, zriadenej v kaviarni so sureálnymi sadrovými plastikami pekelných a nebeských bytostí, volia všetci a bez problémov spoločne – Srbi aj Albánci. Obvykle sa voľby konajú v školách alebo na úradoch. Tunajšiu školu a úrady však ovládajú paralelné štruktúry z Belehradu, ktoré nedovolili konanie volieb. Preto tá volebná miestnosť v kaviarni.

Aj keď tunajší Srbi volili pod nátlakom Belehradu, účasť v okrese Štrpce dosiahla veľmi slušných 31 percent. To iba predseda zastupiteľstva Stanko Jakovlević, ktorý vo funkcii končí, behal cez obed po centre mesta v športovom oblečení a redaktorom kosovských novín Koha Ditore hovoril: „Volil som, ale nepíšte to.“