Veľká Británia zásobuje naše uši množstvom hudby. Prím stále hrajú gitarovky a je zrejmé, že nie všetky sú dobré, zaujímavé, hodné snorenia po indie stránkach, počúvania a sledovania príslušných médií. Pozrime sa na dve kapely, ktoré za povšimnutie rozhodne stoja. Obe majú nové albumy, sú populárne, ale nie preto, že by poslucháčom mazali med okolo uší. Reflektujú menej príťažlivú tvár súčasného Londýna, život v jeho uliciach, temných uličkách i stav duší jeho obyvateľov.
.najprv mysli, potom hovor
Spevák a textár Rhys Jones s bratom Tomom, menovcom waleského tigra, a ďalší dvaja mladíci tvoria indie-rockové kvarteto Good Shoes. Ako píšu redaktori internetovej hudobnej encyklopédie Allmusic.com, v gitarovom pope tejto kapely začujete XTC, Buzzcocks či Gang of Four. Názov debutovej platne Think Before You Speak o piesňach prezrádza veľa: počúvajú sa ľahko, dôraz však treba klásť na vnímanie textov. Sám textár povedal zásadnú vetu: „Písať môžeš len o tom, čo poznáš.“ Good Shoes hrajú a spievajú o súčasnosti, ktorú sami prežívajú: o nude z televízneho masírovania, o (nešťastných) láskach, najmä však o živote „in the city“, teda v rodnom Londýne.
Singel Morden (nazvaný podľa časti južného Londýna, odkiaľ kapela pochádza) je dvaapolminútovou jednohubkou. Vycibrené gitarové riffy ozdobujú pieseň s rádiovým potenciálom, ľahučké spevákove popevky sú chytľavé, zo slov idú zimomriavky. Na ilustráciu toho, čo Angličanom nedá spávať, postačí niekoľko úryvkov, hoci v slovenčine sa z nich vytráca spevákov zmysel pre verše: „Môžeš si ísť dať na večeru čínu, opití blázni ti zaspievajú piesne z osemdesiatych rokov / budú ti spievať falošne a dodajú: vyžeňte cudzincov z mojej štvrte“ alebo „dnes som si prečítal správy, mladík sa zabil hrozným spôsobom / obesil sa na parkovisku pred supermarketom“. Na inom mieste v texte znejú slová „zízam na parlament, nevidím kráľovnú“ alebo „na ulici k tebe príde skinhead v károvanom kabáte / čo urobíš? / toto nie je miesto, kam vezmeš svoje deti“.
V pesničke počuť problematiku sociálnej apatie, nebezpečných londýnskych chuligánov chavs, kontrast medzi umelými fasádami reštaurácií rýchleho občerstvenia a realitou večerov, keď sa bojíte prejsť po ulici. Je to neprikrášlený pohľad na denno-dennú mestskú hrôzu, ktorú si nechceme pripustiť a radšej zatvárame oči. Videoklip stojí za pozornosť pre autentické pohľady na londýnske stavby, ošarpané budovy, opadané nápisy a nelichotivú fádnosť. Ak ho budete pozorne sledovať, v úvodných sekundách objavíte aj inú zaujímavosť. Chlapci hrajú pri akomsi modeli železničnej dráhy a na makete vlakovej stanice vidieť tabuľku so slovenským, respektíve českým nápisom „horská dráha“.
V hudbe Good Shoes zaznejú aj romantické túžby, vždy však servírované s nadhľadom, miernou skepsou a iróniou. Žiadne slaďáky. Počúvanie tejto platne vás bude stáť necelých štyridsať minút drahocenného času, no oplatí sa nájsť si ich. Aj preto, že títo ľudia pri vymýšľaní piesní rozmýšľajú, no z ich muziky necítiť nudnú intelektuálnu pózu.
.víkend v meste
BLOC PARTY / Krátko po tom, ako sa v roku 1999 zoznámili, začali hrať pod názvom Union. Prvú demonahrávku vydali v roku 2003. Vtedy dal spevák osobne kópiu niekoľkých skladieb Alexovi Kapranosovi z Franz Ferdinand a Stevovi Lamacqovi z rádia BBC. Debutový album Silent Alarm z roku 2005 znamenal obrovský úspech a platinovú platňu. V rovnakom roku vyšlo CD s remixami albumových piesní, ktoré vytvorili renomovaní umelci ako Four Tet či Mogwai. Good Shoes / Kapela Good Shoes je na scéne kratšie, od roku 2004. Zostava bola najskôr dvojicou speváka a gitaristu, ktorí spoločné hranie chápali ako zábavu vo voľnom čase, neskôr prizvali dvoch starých kamarátov zo školy a začali sa hudbe venovať naplno.
„Východný Londýn je upír / vyciciava zo mňa radosť,“ spieva dvadsaťpäťročný Kele Okereke o kozmopolitnom meste plnom nástrah, kde vyrástol a žije. Je pôvodom Afričan a jeho rodičia sem prišli v 70. rokoch za štúdiom. Kele s kamarátmi tvorí kapelu Bloc Party, ktorá na seba upozornila v roku 2005 debutovým novoart-rockovým albumom Silent Alarm. Na čerstvo vydanom druhom radovom CD A Weekend In The City sa sústreďujú na nástrahy života v ľudnatom Londýne. Zámer nahrať album o živote v metropole 21. storočia sa podaril a témy piesní nie sú vôbec zábavné: texty si všímajú brutálne násilie, pokrytectvo, apatiu, homofóbiu, rasizmus. Ako hovorí Kele pre britský týždenník The Observer, z Nigérie, kde bol naposledy ako štrnásťročný, si pamätá najmä žobrákov na uliciach a korupciu. Napriek tomu sa mu súčasná Británia nepáči.
K tomu, aby piesne zneli rovnako hutne ako na predchádzajúcej platni, ale aby mali rázne a zrozumiteľné texty, mu pomohlo detailnejšie počúvanie legendárnych The Smiths a Morrisseyho textárskeho umenia. Ale aj večný strach a obavy z rasizmu. Ako vraví, v každom miestnom pube má pre farbu pleti o dôvod viac na znepokojenie. Pesnička For England, ktorá sa na album napokon nedostala, bola o vražde barmana, ktorého mladí agresori ubili na ulici a zločin si nahrali na mobilný telefón. „Bola to dôležitá pesnička, ale niektorí ľudia okolo nás nám povedali, že hudobne nie je ničím nadpriemerná,“ objasňuje spevák dôvod, prečo ju nezaradili.
Ďalšie piesne však zostali: rozhlasový hit I Still Remember otvorene hovorí o homosexuálnej túžbe medzi mladými chlapcami (médiá špekulujú, či ide o autobiografickú pieseň), kým skladba SRXT je o myšlienkach na samovraždu. Jej názov jej skratkou antidepresív Seroxat a o tom, že dvaja Keleho kamaráti sa mu po absolvovaní vysokoškolských štúdií zdôverili, že nemajú dôvod žiť. Je aj o nepochopení rodičov a večných sporoch medzi nimi a deťmi. Veterán Noel Gallagher z Oasis, ktorý sa v posledných rokoch namiesto vymýšľania vlastných pesničiek venuje skôr komentovaniu hudby iných kapiel, povedal, že pri počúvaní SRXT pätnásť minút plakal do vankúša. A potom odvolal staršie kritické výroky na adresu skupiny.
Nový singel Hunting For Witches spája elektroniku, kvílivé gitary a citáty z novín a televízie o tom, „že nepriateľ je medzi nami“. Kele je znepokojený z mediálneho lovu na čarodejnice a v singlovke s politickým stanoviskom spieva o tom, že teroristické útoky vyvolávajú negatívne pocity spejúce k neobmedzenému kontrolovaniu ľudí. „Toto nie je domov pre nás,“ počuť v piesni Where Is Home, reakcii na vraždu študenta čiernej pleti Christophera Alanema, ktorého na smrť dobodali v Kente. V texte k skladbe The Prayer nemoralizuje, ale ukazuje, čo z ľudí robia drogy.
Bloc Party sa vývojom dopracovali k zaujímavému zvuku, experimentovaniu s prvkami súčasnej tanečnej hudby a k smutne emotívnemu veršovaniu o veľkom svete plnom malých obmedzených ľudí a nástrah. Bubeník Matt Tong ešte pred vydaním debutovej platne povedal, že „najlepšie kapely tvoria individualisti, ktorí navzájom dokážu výborne fungovať“. O Bloc Party to po rokoch od citovanej myšlienky neprestalo platiť.
.matej Lauko
Autor je hudobný publicista.