Som možno unavený – zo zneužívania demokracie, z toho, že v našej tradícii môžu jej výhody využívať ľudia s totalitným myslením, akoby medzi bežcami mohli súťažiť aj motorkári. Musím uznať, že to robia dômyselne. Som unavený z toho, že si ľudia vybrali na najvyššie posty tých, ktorí sú schopní velebiť totalitný režim – je to podobné, akoby dvadsať rokov po vojne vyhral v Nemecku voľby Goebbels a na oslavách konca vojny by sa rozrečnil o výhodách nacizmu v Nemecku – o diaľniciach a sociálnych istotách. Keď si boli ľudia tak sociálne istí, prečo museli byť oplotení ostnatým drôtom? Veď sa nám sem mali hrnúť húfy neistých západniarov a ono okrem Deana Reada, amerického „pošahaného“ speváka do nášho sociálne istého bloku neutekal nik ani z rozvojových krajín. Dean Read bol za odmenu ukazovaný ako atrakcia v každom Ein Kessel Buntes, Pestrom kotle z NDR, čo bola taká šedá estráda socialistických umelcov. Diktát konzumu? Chudák konzum. Nemá ani ruky, nohy, o donucovacích prostriedkoch nehovoriac. Každý má možnosť nájsť si hodnotné veci, konzum nediktuje, to ľudia si ho volia, podobne ako nedemokratických politikov. Aby potom nadávali na demokraciu a konzum. Zlyhávanie reálneho kapitalizmu? Nie je to náhodou tak, že zlyháva kapitalizmus nereálny? Celý prerastený štátnymi socialistickými zásahmi, úplne iný ako by mal byť. A prehnané ilúzie? A aké iné majú byť ilúzie? Neprehnané? Primerané? Sú to potom ešte ilúzie? Musím dodať, že moje novembrové ilúzie sa naplnili, žijeme v slobodnom svete a to je zázrak. Nie som unavený z demokracie, naopak, dodáva mi silu a optimizmus. Konzum nikomu nič nediktuje a reálny kapitalizmus nemôže zlyhávať, lebo u nás žiaľ neexistuje. A aj po všetkom tom náročnom oslavnom skepticizme, ktorý zaplavil našu vlasť, chcem svoje ilúzie čo najviac preháňať. Juchú!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.