Pohreb Djindjiča bol však skôr príležitosťou na manifestáciu občianskeho odporu než výrazom obľúbenosti zastreleného ministerského predsedu. Zato staručký patirarcha sa mohol vykázať naozajstnou popularitou – napokon, aj cirkev je v Srbsku zďaleka najváženejšou inštitúciou.
.mních v ťažkej chvíli
Aj to však skôr vypovedá o rozklade ďalších spoločenských štruktúr, pretože deklarovaná obľuba cirkvi – aj tak chápanej skôr ako národná než náboženská inštitúcia – sa v praxi príliš neprejavuje. Srbské kostoly sú poloprázdne (s výnimkou významných sviatkov), naopak, potratové kliniky preplnené – Srbsko má najväčší počet potratov na obyvateľa v strednej Európe (zhruba 200 000 ročne).
No v srbskej spoločnosti, decimovanej sankciami, vojnami a spoločenským rozvratom, v ktorom vynikli najmä ostrí chlapci, bezškrupulózni biznismeni a nedôveryhodní politici, pôsobil patriarcha Pavle skutočne ako zjavenie. Jeho skromnosť bola povestná, jeho správanie asketické a jeho vizáž staručkého mnícha s bielou bradou akoby potvrdzovala povesť „žijúceho svätca“. Reálny Pavle bol však aj slabý muž, ktorý manévroval medzi mocnými skupinami v cirkvi a nedokázal zaujať jasné stanovisko k tragédii, do ktorej sa Juhoslávia a srbský národ dostal. Stal sa pritom jeho duchovným pastierom práve v tom najkľúčovejšom okamihu – v decembri 1990.
Tretieho decembra bol za patriarchu zvolený vtedajší episkop raško-prizrenský Pavle, deviateho decembra nato predák premenovaných srbských komunistov Slobodan Miloševič v prvých relatívne slobodných voľbách za prezidenta Srbska. Spôsob ich voľby nemohol byť odlišnejší. Miloševič vyhral úplne drvivo a so 65 percentami vyšiel z volebného zápasu ako jasný vodca Srbov. Pavle bol vybraný až v deviatom kole volieb, a to ešte tzv. apoštolským spôsobom, teda náhodným vybratím lístka s jeho menom. Dvadsaťpäť srbských vladykov, hlboko rozdelených osobnými spormi aj otázkou miery zasahovania cirkvi do vecí verejných, sa totiž na spoločnom kandidátovi nezhodlo. Do zápasu o dušu Srbov v okamihu duchového vákua po páde komunizmu vstupovala cirkev síce v veľkým kreditom, ale rozdelená a síce so sympatickým, ale v podstate slabým predákom, ktorý navyše bol len „prvým medzi seberovnými“, ako ho niektorí vladykovia nezabudli občas upozorniť.
Pavle preberal cirkev, ktorá štyridsať rokov veľmi obozretne koexistovala s Titovým komunistickým režimom. V 80. rokoch sa však vyprofilovala skupina mladých teológov, tzv. „tri A“, Artemije, Amfilohije a Atanasije, ktorí sa neskôr sami stali vladykami a mocnými mužmi cirkvi. V 80. rokoch však spolu so svojimi priateľmi zo Zväzu spisovateľov a Akadémie vied vytvorili intelektuálnu základňu prebudeného srbského nacionalizmu. Odrazili sa od apelu na pomoc Srbom vo väčšinovo albánskom Kosove, aby v podstate odmietli vtedajšiu Juhosláviu ako „titovsko-komunternovský“ výmysel, ktorý Srbom odobral ich „odveké“ oblasti (Macedónsko, Čiernu Horu, Bosnu a Hercegovinu, časť Chorvátska) a kde Srbov utláčajú a vykorisťujú predovšetkým Chorváti, Albánci, ale aj ďalšie národnosti. Dlhý zoznam nepriateľov srbského národa postupne zaplnili ďalší, predovšetkým „os zla“ Bonn-Washington-Vatikán a bližšie nešpecifikovaný „nový svetový poriadok“.
Slobodan Miloševič, ktorý v nacionalizme rozpoznal výhodný spôsob, ako sa udržať pri moci aj pri prebiehajúcom celosvetovom kolapse komunizmu, bol spočiatku predmetom obdivu srbskej inteligencie aj cirkevných kruhov. Miloševič si to vyslúžil nielen obhajobou srbských záujmov, ale i drobnými ústupkami, ako napríklad keď v roku 1990 štátna televízia prvýkrát vysielala vianočnú bohoslužbu.
.duchovní s guľometmi
Idylka však nemala dlhé trvanie. Cirkev a srbskí intelektuáli to totiž na rozdiel od Miloševiča s bojom za Veľké Srbsko mysleli vážne. Keď Slobodanovi po nejakom čase prestala vyhovovať vojna v Chorvátsku a Bosne a začal rokovať o mieri, ukázalo sa, že cirkev nehodlá pristúpiť na nejaké trápne kompromisy, ktoré by Srbom nechali „len“ tretinu Chorvátska či polovicu Bosny. Pravoslávna cirkev sa posunula k podpore nacionalistickej opozície (ich predáci sa v roku 1990 do jedného naučili prežehnať, aj keď niektorí neboli ani pokrstení) a Pavle s ňou.
Patriarcha pôsobil ako nešťastný človek, ktorý je hlboko dojatý utrpením obyčajných ľudí na všetkých stranách, zároveň však nedokáže prekročiť svoj tieň a už vôbec nemá silu zdisciplinovať niektorých svojich vladykov, ktorí v tých chvíľach zažívali svoje hviezdne hodiny. Zatiaľ čo svoje ovečky na chorvátskych a moslimských územiach zanechali takmer do jedného svojmu osudu, mohli ich srbskí diváci vídať v televízii, ako sa fotia s guľometmi v rukách a predkladajú národu myšlienky typu: „Národná cirkev je základ pravého evanjeliového a organického nacionalizmu“ alebo „Srbsko bojuje za pravdu a dušu celého sveta“, všetko, samozrejme, donekonečna prekladané neustále sa opakujúcim tvrdením o Srboch ako o nebeskom národe. Až keď vladyka Artemij spochybnil tézu „všetci sme božie deti“, patriarcha s ním v časopise Svätý cár Lazar polemizoval. Doba však teologickým dišputáciám príliš nepriala.
Pavle sám potom pôsobil ako niekto, kde sa v praktickej politike (a v tej medzinárodnej už vôbec) veľmi neorientuje. V roku 1991 napísal lordovi Carringtonovi (ktorý vtedy predsedal jednej z mierových konferencií) list, v ktorom zavrhol možnosť súžitia Srbov s Chorvátmi, aby o pár rokov neskôr (po nešťastnom a zničujúcom povstaní v Chorvátsku) vyzval srbských utečencov na návrat a rešpektovanie chorvátskych zákonov. Pred vojnou v Kosove cirkev podporovala tvrdý postoj Belehradu, aby po ďalšej vojne (opäť nešťastnej, opäť zničujúcej a, samozrejme, opäť prehratej) nabádala Miloševiča, aby uvažoval realistickejšie.
.na kom sa teraz dohodnú?
S Miloševičom sa usiloval niekedy dohodnúť, ale napokon sa plnou váhou svojho úradu pridal k opozícii a prispel tak v roku 2000 k pádu režimu a vysnenému návratu na verejnú scénu. Proklamovať vieru je teraz v Srbsku „in“, náboženstvo je povinným predmetom a dejiny sa prepisujú z niekdajšieho viac-menej stále komunistického štýlu do národno-pravoslávneho. Prestíž cirkvi rastie a úmerne tomu aj jej vplyv a majetok. Sám Pavle, známy tým, že používal hromadnú dopravu, bol niekoľkokrát šokovaný luxusným životom mnohých vladykov. „Môj Bože, na čom by sa vozili, keby nezložili sľub skromnosti?“ čudoval sa raz, keď videl zaparkované limuzíny svojich spolubratov.
Cirkev naďalej zostala poprednou nacionálnou inštitúciou, ale v nových podmienkach sa stala aj popredným (hoci pomerne neúspešným) strážcom konzervatívnych spoločenských hodnôt pred vplyvom „dekadentného“ Západu. Nové témy zahrnujú ochranu tradičných hodnôt, nenarodeného života alebo boj proti registrovanému partnerstvu či antidiskriminačnej legislatíve, ktorú od Srbska (a ďalších štátov, ktoré chcú vstúpiť do Únie) vyžaduje Brusel. Svoj postoj však kompromituje pokračujúcim vypätým nacionalizmom, sexuálnymi škandálmi (až na úrovni vladyku) a spojenectvom s násilníckymi ultra-pravicovými skupinami (napríklad pri snahe zabrániť tohtoročnej Gay Parade).
Po Pavleho smrti sa navyše znovu vyhrotia spory v cirkvi, kde zjavne neexistuje kompromisný kandidát (aj preto nebol nemohúci Pavle – napriek svojej žiadosti – zbavený úradu, hoci dva roky ležal v nemocnici). Je celkom možné, že kandidátom tvrdého krídla sa stane mitripolit Amfilohije, na ktorého mám aj osobnú spomienku V jeho kláštore v čiernohorskej Cetinji som pred desiatimi rokmi niekoľko dní žil. Namiesto zvonu sa zvonilo na nábojnice, privezené zo srbských pozícií nad Sarajevom, mnísi chodili ozbrojení a štrnásť- až osemnásťroční bohoslovci mali o svete predstavy na úrovni študentov pakistanskej medresy (aj keď ani tí si azda nemyslia, že pápež má pod mitrou tri šestky a je diablov sluha). Uvidíme za štyridsať dní, keď má byť nový patriarcha zvolený.
Autor je pracovník pražského Občianskeho inštitútu.
.mních v ťažkej chvíli
Aj to však skôr vypovedá o rozklade ďalších spoločenských štruktúr, pretože deklarovaná obľuba cirkvi – aj tak chápanej skôr ako národná než náboženská inštitúcia – sa v praxi príliš neprejavuje. Srbské kostoly sú poloprázdne (s výnimkou významných sviatkov), naopak, potratové kliniky preplnené – Srbsko má najväčší počet potratov na obyvateľa v strednej Európe (zhruba 200 000 ročne).
No v srbskej spoločnosti, decimovanej sankciami, vojnami a spoločenským rozvratom, v ktorom vynikli najmä ostrí chlapci, bezškrupulózni biznismeni a nedôveryhodní politici, pôsobil patriarcha Pavle skutočne ako zjavenie. Jeho skromnosť bola povestná, jeho správanie asketické a jeho vizáž staručkého mnícha s bielou bradou akoby potvrdzovala povesť „žijúceho svätca“. Reálny Pavle bol však aj slabý muž, ktorý manévroval medzi mocnými skupinami v cirkvi a nedokázal zaujať jasné stanovisko k tragédii, do ktorej sa Juhoslávia a srbský národ dostal. Stal sa pritom jeho duchovným pastierom práve v tom najkľúčovejšom okamihu – v decembri 1990.
Tretieho decembra bol za patriarchu zvolený vtedajší episkop raško-prizrenský Pavle, deviateho decembra nato predák premenovaných srbských komunistov Slobodan Miloševič v prvých relatívne slobodných voľbách za prezidenta Srbska. Spôsob ich voľby nemohol byť odlišnejší. Miloševič vyhral úplne drvivo a so 65 percentami vyšiel z volebného zápasu ako jasný vodca Srbov. Pavle bol vybraný až v deviatom kole volieb, a to ešte tzv. apoštolským spôsobom, teda náhodným vybratím lístka s jeho menom. Dvadsaťpäť srbských vladykov, hlboko rozdelených osobnými spormi aj otázkou miery zasahovania cirkvi do vecí verejných, sa totiž na spoločnom kandidátovi nezhodlo. Do zápasu o dušu Srbov v okamihu duchového vákua po páde komunizmu vstupovala cirkev síce v veľkým kreditom, ale rozdelená a síce so sympatickým, ale v podstate slabým predákom, ktorý navyše bol len „prvým medzi seberovnými“, ako ho niektorí vladykovia nezabudli občas upozorniť.
Pavle preberal cirkev, ktorá štyridsať rokov veľmi obozretne koexistovala s Titovým komunistickým režimom. V 80. rokoch sa však vyprofilovala skupina mladých teológov, tzv. „tri A“, Artemije, Amfilohije a Atanasije, ktorí sa neskôr sami stali vladykami a mocnými mužmi cirkvi. V 80. rokoch však spolu so svojimi priateľmi zo Zväzu spisovateľov a Akadémie vied vytvorili intelektuálnu základňu prebudeného srbského nacionalizmu. Odrazili sa od apelu na pomoc Srbom vo väčšinovo albánskom Kosove, aby v podstate odmietli vtedajšiu Juhosláviu ako „titovsko-komunternovský“ výmysel, ktorý Srbom odobral ich „odveké“ oblasti (Macedónsko, Čiernu Horu, Bosnu a Hercegovinu, časť Chorvátska) a kde Srbov utláčajú a vykorisťujú predovšetkým Chorváti, Albánci, ale aj ďalšie národnosti. Dlhý zoznam nepriateľov srbského národa postupne zaplnili ďalší, predovšetkým „os zla“ Bonn-Washington-Vatikán a bližšie nešpecifikovaný „nový svetový poriadok“.
Slobodan Miloševič, ktorý v nacionalizme rozpoznal výhodný spôsob, ako sa udržať pri moci aj pri prebiehajúcom celosvetovom kolapse komunizmu, bol spočiatku predmetom obdivu srbskej inteligencie aj cirkevných kruhov. Miloševič si to vyslúžil nielen obhajobou srbských záujmov, ale i drobnými ústupkami, ako napríklad keď v roku 1990 štátna televízia prvýkrát vysielala vianočnú bohoslužbu.
.duchovní s guľometmi
Idylka však nemala dlhé trvanie. Cirkev a srbskí intelektuáli to totiž na rozdiel od Miloševiča s bojom za Veľké Srbsko mysleli vážne. Keď Slobodanovi po nejakom čase prestala vyhovovať vojna v Chorvátsku a Bosne a začal rokovať o mieri, ukázalo sa, že cirkev nehodlá pristúpiť na nejaké trápne kompromisy, ktoré by Srbom nechali „len“ tretinu Chorvátska či polovicu Bosny. Pravoslávna cirkev sa posunula k podpore nacionalistickej opozície (ich predáci sa v roku 1990 do jedného naučili prežehnať, aj keď niektorí neboli ani pokrstení) a Pavle s ňou.
Patriarcha pôsobil ako nešťastný človek, ktorý je hlboko dojatý utrpením obyčajných ľudí na všetkých stranách, zároveň však nedokáže prekročiť svoj tieň a už vôbec nemá silu zdisciplinovať niektorých svojich vladykov, ktorí v tých chvíľach zažívali svoje hviezdne hodiny. Zatiaľ čo svoje ovečky na chorvátskych a moslimských územiach zanechali takmer do jedného svojmu osudu, mohli ich srbskí diváci vídať v televízii, ako sa fotia s guľometmi v rukách a predkladajú národu myšlienky typu: „Národná cirkev je základ pravého evanjeliového a organického nacionalizmu“ alebo „Srbsko bojuje za pravdu a dušu celého sveta“, všetko, samozrejme, donekonečna prekladané neustále sa opakujúcim tvrdením o Srboch ako o nebeskom národe. Až keď vladyka Artemij spochybnil tézu „všetci sme božie deti“, patriarcha s ním v časopise Svätý cár Lazar polemizoval. Doba však teologickým dišputáciám príliš nepriala.
Pavle sám potom pôsobil ako niekto, kde sa v praktickej politike (a v tej medzinárodnej už vôbec) veľmi neorientuje. V roku 1991 napísal lordovi Carringtonovi (ktorý vtedy predsedal jednej z mierových konferencií) list, v ktorom zavrhol možnosť súžitia Srbov s Chorvátmi, aby o pár rokov neskôr (po nešťastnom a zničujúcom povstaní v Chorvátsku) vyzval srbských utečencov na návrat a rešpektovanie chorvátskych zákonov. Pred vojnou v Kosove cirkev podporovala tvrdý postoj Belehradu, aby po ďalšej vojne (opäť nešťastnej, opäť zničujúcej a, samozrejme, opäť prehratej) nabádala Miloševiča, aby uvažoval realistickejšie.
.na kom sa teraz dohodnú?
S Miloševičom sa usiloval niekedy dohodnúť, ale napokon sa plnou váhou svojho úradu pridal k opozícii a prispel tak v roku 2000 k pádu režimu a vysnenému návratu na verejnú scénu. Proklamovať vieru je teraz v Srbsku „in“, náboženstvo je povinným predmetom a dejiny sa prepisujú z niekdajšieho viac-menej stále komunistického štýlu do národno-pravoslávneho. Prestíž cirkvi rastie a úmerne tomu aj jej vplyv a majetok. Sám Pavle, známy tým, že používal hromadnú dopravu, bol niekoľkokrát šokovaný luxusným životom mnohých vladykov. „Môj Bože, na čom by sa vozili, keby nezložili sľub skromnosti?“ čudoval sa raz, keď videl zaparkované limuzíny svojich spolubratov.
Cirkev naďalej zostala poprednou nacionálnou inštitúciou, ale v nových podmienkach sa stala aj popredným (hoci pomerne neúspešným) strážcom konzervatívnych spoločenských hodnôt pred vplyvom „dekadentného“ Západu. Nové témy zahrnujú ochranu tradičných hodnôt, nenarodeného života alebo boj proti registrovanému partnerstvu či antidiskriminačnej legislatíve, ktorú od Srbska (a ďalších štátov, ktoré chcú vstúpiť do Únie) vyžaduje Brusel. Svoj postoj však kompromituje pokračujúcim vypätým nacionalizmom, sexuálnymi škandálmi (až na úrovni vladyku) a spojenectvom s násilníckymi ultra-pravicovými skupinami (napríklad pri snahe zabrániť tohtoročnej Gay Parade).
Po Pavleho smrti sa navyše znovu vyhrotia spory v cirkvi, kde zjavne neexistuje kompromisný kandidát (aj preto nebol nemohúci Pavle – napriek svojej žiadosti – zbavený úradu, hoci dva roky ležal v nemocnici). Je celkom možné, že kandidátom tvrdého krídla sa stane mitripolit Amfilohije, na ktorého mám aj osobnú spomienku V jeho kláštore v čiernohorskej Cetinji som pred desiatimi rokmi niekoľko dní žil. Namiesto zvonu sa zvonilo na nábojnice, privezené zo srbských pozícií nad Sarajevom, mnísi chodili ozbrojení a štrnásť- až osemnásťroční bohoslovci mali o svete predstavy na úrovni študentov pakistanskej medresy (aj keď ani tí si azda nemyslia, že pápež má pod mitrou tri šestky a je diablov sluha). Uvidíme za štyridsať dní, keď má byť nový patriarcha zvolený.
Autor je pracovník pražského Občianskeho inštitútu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.